Hľadanie stratených tvarov

Všestranná umelkyňa Roberta Legros Štěpánková, pôvodom z Nitry, sa niekoľko rokov pohybovala medzi viacerými krajinami. V súčasnosti pôsobí najmä v Brne, ale svoje diela pravidelne uvádza aj na Slovensku. Okrem tvorby sa venuje skúmaniu tela v procese tanečno-pohybovej terapie a pravidelne vedie workshopy vo viacerých európskych krajinách. V tanečnej tvorbe je jej zorným uhlom záujmu instantná choreografia, na základe ktorej vzniklo aj najnovšie dielo From behind Horizons, Indigo.

Tanečný duet From behind Horizons, Indigo je výsledkom niekoľkomesačnej spolupráce Roberty Legros Štěpánkovej so švajčiarskou tanečníčkou Giannou Grünig. Dielo je špecifické tým, že skrz choreografiu je tu možné vnímať intímnu spoveď dvoch žien, ktorá priznane komunikuje s architektúrou konkrétneho priestoru. V prípade premiéry v Nitre to bol starý funkcionalistický dom Kollmannovcov.

História a atmosféra domu od začiatku ovplyvňujú vnímanie aj interpretáciu diela. Performancia začína individuálnou prehliadkou poloprázdnych priestorov domu Kollmannovcov. Už počas nej sa diváci dostávajú do nepriameho kontaktu s interpretkami, ktoré zotrvávajúc vo vlastných pohybových vzorcoch vystupujú ako hologramy zo svojich poznámkových blokov uložených v kúte jednej z miestností. V každej izbe, na balkóne či schodisku možno cítiť v pózach dvojice isté pozastavenie, rekapituláciu, aj predpoveď toho, čo uvidíme. Samotné predstavenie sa odohráva v miestnosti na prízemí. Úvodné kroky performeriek sprevádza zvuk praskajúcich parkiet, spevavé pohmkávanie i predĺžené tiene vznikajúce v polotme bodových reflektorov po stenách priestoru. Z veľkých okrídlených okien na východnej strane izby dovnútra preniká svetlo pouličných lámp.

Po počiatočnej abstrakcii v minimalistickom pohybe je možné v choreografii postupne vnímať istý kód. Jazyk však vzniká na zvnútornenej úrovni a ťažko sa dá nazvať univerzálnym. Neriadi sa konvenciou či pravidlom, naopak, odpovedá naosobnú skúsenosť každého z nás. Nekonkrétna prítomnosť dvoch tiel sa zintenzívňuje až vzájomným kontaktom interpretiek. Kontakt nie je výlučne fyzický, niekedy osamotený pohyb spúšťa spoločný nádych či vyslovené slovo. Tanec pritom hraničí so zvláštne gestickým jednaním. Dojem gesta budí práca s dynamikou, pohyb je často zastavený v konkrétnej polohe, kým zas pokračuje ďalej. Choreografia prebieha unisono, aj v repetícii, keď sa jednotlivé pohyby reťazia v reakcii jednej tanečnice na druhú. Rôznosť prevedenia kreácií u Štepánkovej a Grünig upozorňuje na rôznosť prežívania a chápania vecí. Obracia sa na skúsenosť, skúsenosť tela, mysle, vnútornej pamäti.

Svoju úlohu tu zohráva aj pôsobenie zvukov, tých, ktoré vydáva miestnosť, i tých v podobe spevu a slov. Text je často verbalizovaný telom a telo spätne zvýznamňované jazykom. Úsečné výpovede spúšťané prejavom tela a vracajúce sa doň účinkujú ako spoveď, príbeh ventilovaný do pohybu. Fyzický kontakt interpretiek pôsobí výrazne, aj keď je minimálny, v podobe letmého netanečného dotyku, či priloženia ruky. Ruky slúžia na ohmatávanie si vecí, ktoré pominuli, neviditeľné tvary v priestore, chýbajúci nábytok, stratený zážitok. Je to ako sprítomňovanie si dôležitých príbehov, ktoré kedysi niečo znamenali. Chýbanie a hľadanie zhmotňuje aj text, napríklad: „Tu bývali…“ či: „Nevidela si?“

Podobný pocit straty či vracania sa do minulosti prináša aj opustený dom, ktorý si so sebou nesie vlastné príbehy. Jednotlivé rozprávania fungujú s atmosférou miesta do tej miery, že predstavenie pôsobí takmer ako site specific projekt, postavený pre konkrétny priestor nitrianskeho domu z 30. rokov. Bolo by zaujímavé sledovať a porovnať, ako dielo komunikovalo aj v ďalších miestach uvedenia, v starom meštianskom dome v Banskej Štiavnici či v brnianskom industriálnom priestore.

Sprvu abstraktná výpoveď sa postupne v diele From behind Horizons, Indigo skonkrétňuje vo vrstvách verbálnych aj pohybových rozprávaní. Akoby nám tanečníčky ponúkali pozvanie do svojho denníka a hlasným predčítaním z neho sa oprostili od ťažoby vlastného príbehu. Podobná spoveď sa v mnohých okamihoch rodí bolestivo, ale na svojom konci ozdravuje a očisťuje.

Bibliografický záznam: Baková, Simona . Hľadanie stratených tvarov. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2019. [cit. 22.11.2019]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/1028.