Generácia a zeitstück

Čo je to tá generačná výpoveď? Už nejedno zoskupenie študentov a absolventov o sebe hlásalo, že tvorí generačné divadlo a produkuje generačné výpovede.

Budem osobná, veď aj ja som objektom a zároveň adresátkou inscenácie Jasne, v pohode Mestského divadla Žilina. Za moju generáciu plánovala v divadle čo-to deklarovať partia združená okolo režisérov Juraja Bielika a Antona Korenčiho v Divadle a.ha a neskôr v Divadle Malá scéna STU. Dodnes neviem, či sa s niekým z našich vekových súpútnikov našli a zhodli. Od roku 2004 nie je veľa inscenácií, ktoré by som označila ako (našu) generačnú výpoveď. Spomeniem si na Rodinné príbehy z roku 2008 – spôsob, akým text Biljany Srbljanović upravili a poňali vtedy absolvujúci študenti a študentky Katedry bábkarskej tvorby VŠMU na čele s režisérkou Zojou Zupkovou a dramaturgičkou Michaelou Zakuťanskou.

Za najvýraznejšiu generačnú výpoveď posledných rokov považujem inscenáciu Single radicals (2013) Prešovského národného divadla. Dramatický text Michaely Zakuťanskej je sondou do života ľudí, ktorí sú príliš mladí na hypotéku a zároveň pristarí na bývanie s rodičmi. Určujúcim motívom je single život. Večery človeka, ktorý nemá stabilného partnera, sú často až do zúfania veselé. Postavy hry, hoci by už mali byť dospelí a dospelé, často konajú „puberťácky“: v kabelke majú vlastnú fľašu vodky, z ktorej v podniku tajne popíjajú, ubalia si jointa na toalete a stále trávia priveľa času na facebooku.

Podobnú vzorku vo svojej hre a inscenácii zobrazuje aj Silvia Vollmannová. Od Zakuťanskej hrdinov sa líšia tým, že navyše bojujú (neúspešne) aj s hľadaním zamestnania. V Single radicals je výraznejšie prítomná téma – Bratislava verzus život v menšom rodnom meste s podstatne menším počtom príležitostí, Vollmannová pertraktuje tému – možnosti komerčnej sféry verzus ideály a osobná integrita. Mnohé generačné otázky nastolila Zakuťanská aj v hre Good place to die. Inscenácia tohto textu v PND je dátumom svojho vzniku veľmi blízko k Jasne, v pohode a tak sa ešte viac ako v prípade Single radicals núka porovnanie týchto generačných inscenácií. (Škoda, že sa do programu festivalu Nová dráma/New dráma 2016 nedostali obe. Bola by to zaujímavá konfrontácia obsahu i formy.)

Na rozdiel od spomenutých inscenácií PND je Jasne, v pohode podstatne menej zásadná – aj ako inscenácia, aj ako výpoveď. Je zaznamenaním stavu, bez názoru naň, je momentkou zo súčasnosti, kde byť youtuberom je viac ako napríklad byť dobrovoľníkom v ľudskoprávnej organizácii. Byť „slávny“, hoci nerobím nič, len natáčam dianie okolo seba. Text o štyroch spolubývajúcich z jedného prenajatého bytu tak nikam nedospel. Vyvrcholenie v podobe úteku z vlastnej svadby tu nie je žiadnym úderným momentom, ale len ľahko predvídateľným správaním najviac „stratenej“ a zmätenej postavy. Koniec predstavenia tu evokuje koniec časti televíznej reality show.

Jasne, v pohode je inscenácia, ktorá načrtáva viaceré problémy ľudí končiacich obdobie, keď ich vek začínal dvojkou a prekračujú psychologickú hranicu k tridsiatke. Spoločnosť už očakáva, že budú mať stabilné zamestnanie a začnú obchádzať banky a s vážnou tvárou sa zaujímať o hypotekárny úver. Text a inscenácia (vo viacerých jej zložkách) však nestrháva k diskusii, k súhlasu či nesúhlasu, ani k sebaidentifikácii. Chýba im ďalší rozmer. 

Bibliografický záznam: Dzadíková, Lenka. Generácia a zeitstück. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2016. [cit. 13.11.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/550.