Emocionálna a eklektická Nevesta hôľ

 Nevesta hôľ je vrcholným dielom slovenskej lyrizovanej prózy. Duševné poryvy hlavného hrdinu, ale i všetkých zúčastnených postáv sú základom celého textu. Priamej reči je tu málo, Švantner skôr rozpráva  poetickými opismi. Živelný text ukazuje spätosť človeka s prírodou. Odhaľuje ľudskú (slovenskú) podstatu, nakoľko žije človek (Slovák) s prírodou v symbióze. A čitateľ ostáva v neistote, čo je sen (vidina) alebo skutočnosť.


Hlavná postava a zároveň rozprávač Libor sa vracia do rodnej dediny aby zaujal post hájnika. Stretáva sa so starou láskou Zunou, ktorá zastupuje prírodu, živelnosť a svet mimo realitu. Libor Zunu chce, túži po nej, no ona mu spôsobuje iba utrpenie. S každým okamihom mení svoje správanie, neustále dáva prednosť niekomu inému, pretože má okolo seba veľa mužov. Jedným z nich je aj uhliar Tavo, divoký človek. Okolo seba má závoj tajomstva a na Zunu si robí nárok od jej narodenia. Zároveň sa v horách pohybuje Neznámy/On/Tulák, mýtická postava, ktorá sa zjavuje v rôznych podobách. Zuna dá prednosť jemu, no nakoniec ho zabíja a mizne na holiach. Nikto ju už nikdy nevidel a podľa ľudí sa stala nevestou hôľ.


Samotný príbeh prešiel niekoľkými spracovaniami – divadelnými i filmovými. V tomto roku sa opäť stretávame s divadelnou podobou. Režisér Roman Polák sa vrátil k tomuto textu už druhýkrát. Tentokrát stavil na živočíšnosť a využívanie prírodných živlov ako je voda a oheň na javisku. Rôznymi obrazmi podáva divákom zhutnený príbeh o Liborovi (Dano Heriban) a Zune (Petra Vajdová). Mýtickosť dosahuje efektným svietením a ustavičnou prácou so stále prítomnou vodou. Voda má v inscenácii očistný charakter, no je aj znakom cyklickosti života a situácii. Zároveň je to prekážka, ktorú treba denne zdolávať. Oheň vyšľahujúci z pece uhliara Tava (Jozef Vajda), symbolizuje vášeň a ľudské emócie. Spolu s vodou vytvára akýsi symbolický kontrast, ktorý je badateľný  v charakteroch hlavných postáv. Stretáva sa racionalita so živelnosťou a taktiež prítomnosť s minulosťou.


Herci majú miestami menej priestoru pre kreovanie postavy. Keďže každý výstup je akoby z „inej operety“ je ťažké definovať, prečo konajú práve takto. Zo začiatku, do prvej polovice, diváka vtiahne toto nesúrodé eklektické striedanie obrazov, neustále hýbanie sa na šikmej ploche a brodenie sa vodou. No v druhej polovici je to skôr na obtiaž. Už by sa žiadala zmena, či už priestoru, alebo konania. Keďže sa nič také nedeje, ostáva druhá polovica monotónna a nudná. Nezachránia ju ani nahé telá Zuny a Jeho (Milan Ondrík), ktoré tancujú alebo sa skôr hýbu v akýchsi extatických figúrach. Zároveň dej degraduje aj niekoľko výstupov o dvoch ženách - sestrách (Božidara Turzonovová, Zuzana Kocúriková) a bačovi (Leopold Haverl), ktoré sú z inej Švatnerovej poviedky. Táto násilne včlenená vedľajšia linka neponúka kľúč k dešifrovaniu samotnej inscenácie. Skôr si divák položí otázku, čo to má spoločné s hlavným hrdinom. A smutné je aj to, že sa v podstate nič nedozvieme o Zune a o tom, prečo sa vlastne stáva nevestou hôľ. Suché konštatovanie v závere, že ju vychovali hole a hole si ju aj vzali, nie je úplne uspokojivé.


Polák mohol ukázať všetko – hĺbku slovenskej duše a poetickosť našej literatúry. No ukázal viac erotiky, obscénnosti a nevysvetleného konania. Mýtickosť textu sa stratila v záplave neustáleho prinášania a odnášania rekvizít. Snaha vyjadriť sa k súčasnej spoločenskej situácii a ukázať, že sme vždy boli živelný národ, zanikol v spleti obrazov. Na druhej strane ponúka inscenácia aspoň čiastočný pohľad na náš nedávny spôsob života, stále prítomnú emocionalitu a pudové správanie.

Bibliografický záznam: Šnircová, Zuzana. Emocionálna a eklektická Nevesta hôľ. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2015. [cit. 16.10.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/323.