Drahé štúrovky (štúrovkyne?), misky naše!

Drahé matky, múzy a tvory národa,

píšem vám list tento, pretože som muž - mladoň a takí ako my najradšej píšu listy. Hneď na začiatku môjho písania sa vám ospravedlniť musím za prípadnú nedokonalosť a neohrabanosť slov mojich. Nezvyknem ženám listy písať. A už vôbec nie viacerým ženám odrazu. Bol som si pozrieť to vaše divadielko a musím vám vyjadriť obrovský obdiv. Neviem, či by som tiež takto pred ľuďmi o svojom najtajnejšom vnútri tak pekne hovoriť dokázal. Slová vaše, najmä tie, čo ste neskôr pridali a nahrali na obraz, mi otvorili oči viac, ako keď som ich pred tým iba čítal na papieri napísané. Teším sa, že ste nehovorili iba ako ženy zatrpknuté za to, že ich muži sa viac o politiku a svoje sny starali než o ne.Danica Matušová a Zuzana Porubjaková

Keď ste s pomocou pevkyne Jany Juráňovej svoju divadelnú prvotinu napísali, po rozume mi chodilo iba toľko, že toto je ako z knižky, že toto ani divadlom by byť nemalo. Že myšlienku peknú to síce má, ale život tomu chýba. Viem, o čom písať a hovoriť ste chceli, no ani tak som vzťahy medzi vašimi postavami vidieť nedokázal. A hoci sa mi toto sprvoti aj na vašom divadielku tak videlo, po čase som si zvykol. Predsa len, texty svoje často ako z písanky čítate - deklamujete. Viem, z povahy čítaného to vychádza, no jednako to na mňa akosi zbytočne didakticky vplýva. Akoby ste mi hlavne to chceli povedať, že ste vôbec boli a nie to aké ste boli. Ale veď, čo už? Dnes sa už divadlo aj z iných písačiek robí a niekedy je aj to dobré, že niekto to takto vykonáva. A hlavne tuná, keďže ak by ste to divadlo boli nezocvičili, mnohí by si v dnešných časoch vaše dopisy prečítať vôbec neskúsili. Len by o tom hovorili, ako ich raz isto čítať budú.

Rád som, že pri pripravovaní divadla podľa týchto vašich starších listov, nové témy ste našli. A to témy veľmi aktuálne. Veď čo by to bolo hovoriť o vlastenectve či materstve, ak by sme sa nad dneškom nezamysleli. Mnohí dnes v Štúrovi a jemu podobným vzory vidia a do iných ľudí idú hneď strieľať bez toho, aby mali ozajstný dôvod. Veľmi ma potešilo, že ste aj o svojich pocitoch hovorili. Že ste vo svojich výpovediach ukázali, ako každý človek má názor iný na to, či strieľať alebo nie. Ach, koľkí by len rozdielnosť vašich názorov mali vidieť!

Ale zasníval som sa. Ďalej budem o vašom divadielku hovoriť. Anička (Zuzana Konečná), vy ste vždy mali k divadlu blízko, a predsa si viete udržať odstup od toho, čo hovoríte. Tento váš prístup mi otvára nový pohľad na vašu dušu. Trápite sa pre Miloslava, a jednako o tom nehovoríte. Sluší vám taká praktickosť. Adelka... Alebo nie, o vás až nakoniec chcem hovoriť, najprv o Maríne a Tonke napíšem. Tonka (Zuzana Porubjaková), viem a aj vy to viete, že vás Ondrík miloval. Vidím, že svoje rozčúlenie z Maríny len hráte, že zjednodušujete svoje pocity. Že chcete, aby sa divák mal aj na čom zasmiať, keď sú to samé také vážne veci. Marína (Danica Matušová), pre vás sa už Ondrík toľko natrápil, netrápte aj Tonku. Viem, že povýšene sa len preto tak správate, aby ste spolu s Tonkou zábavu pre ľudí vytvárali. A dobre to robíte. Veľa som sa na vašom hranom jedovaní nasmial.

Zuzana Konečná, Rebe Poláková, Andrej Sládkovič a Janko Francisci

Zavolať k vám Janka Kalinčiaka (Ľubomíra Bukového) bol nápad tiež veľmi dobrý. Viem, že keď on je na javisku, tak vie o čom hrá. Aj tu veľmi dobre pochopil, že pri vás štyroch má hlavne ako sprievodca fungovať. Že vám má pomáhať vaše pocity vyjaviť. A že to nie o ňom je toto divadlo. A vidno, že to pochopil rovnako, ako keď Ľudovítovi tú jeho viazanku uväzoval. Uväzuje vám všetkým viazanky a pri tom dôležité veci hovorí. Vytrháva vás z myšlienok, pridáva vám ženám mužský prvok, obohacuje divadlo, no na svoju osobu ho nestrháva.

Adelka (Rebeka Poláková), teraz už len o vás. Vidno, že vaše utrpenie je ozajstné, že nerozumiete, prečo ste práve vy milovali toho najnemožnejšieho. Kiežby aj ten váš a náš (a možno najprv náš a potom váš) Ľudovít lepšie rozumel tomu svojmu: „Menej troviť a viac tvoriť.“ Kiežby pre váš pokoj pochopil, že tvoriť znamená venovať sa tvorom. Ale tak by možno ani Slovensko nevzniklo a možno by sme ani našu slovenčinu nemali. A toho sa ten vážny Ľudovít bál. Ale bola by táto strata naozaj až taká hrozná, ak by ste namiesto toho vy boli šťastnou?

Váš oddaný obdivovateľ

Matej Bolemír Moško

Bibliografický záznam: Moško, Matej. Drahé štúrovky (štúrovkyne?), misky naše!. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2015. [cit. 14.12.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/340.