Divadlo a sériová výroba

Hoci Brno a Bratislavu spája nielen geografická blízkosť, ale aj kvalitné dopravné prepojenie, je spolupráca týchto dvoch (v európskom kontexte) stredne veľkých kultúrnych scén pomerne slabá. (Pričom príčiny tohto stavu by boli na samostatnú diskusiu.) Záujem preto vzbudila informácia o spolupráci bratislavského združenia Batyskaf s brnianskym divadlom D'epog. Súbor, ktorého vedúcou osobnosťou je režisérka Lucia Repašská, patrí medzi najvyhranenejšie kolektívy súčasnej českej nezávislej scény. A minimálne po formálnej stránke divadlo len ťažko nájde na Slovensku relevantného pendanta, s ktorým by mohlo viesť tvorivý dialóg.

SÉRIE, SÉRIE, SÉRIE, SÉRIE je dielo, ktoré možno rozdeliť na tri základné časti. Každá je variáciou na tému jedinečnosti, autonómie a neopakovateľnosti jedinca, umelca, výsledku jeho práce, či diváckeho zážitku. Jedným z charakteristických prvkov tvorivého rukopisu Repašskej je neustála relativizácia základných stereotypov súvisiacich s väčšinovou predstavou o komunikačnej schéme javiskového tvaru. Aj SÉRIE, SÉRIE, SÉRIE, SÉRIE ponechávajú otvorený jeden zo základných rámcov divadelného diela, ktorým je začiatok a koniec. Zvukár a autor videoartu vstúpia do hracej sály a zaujmú svoje miesta za technikou až v čase, keď divák už predpokladá, že inscenácia začala, počas predstavenia voľne odchádzajú a prichádzajú, vstupujú do interakcie s hercami. V závere zasa zostávajú účinkujúci stále v priestore a je v podstate len na divákovi, kedy odíde.

Prvá časť inscenácie je postavená na koncepte, ktorý otvára otázku identity jednotlivca v štruktúre s pevne stanovenou hierarchiou. Herci v oblečení s reflexnými prvkami rozvíjajú banálny kratučký dialóg o nákupe v potravinách. Možno ho interpretovať ako obrázok zo života ľudí, ktorých existencia je postavená na monotónnom opakovaní zaužívaných a homogenizovaných pracovných postupov a životných rituálov, ktoré by teoreticky mali viesť stále k rovnakému výsledku. K takejto interpretácii navádza najmä formálne uchopenie úvodnej časti – je postavená na princípe, v ktorom je herec primárne režírovaný. Nepredstavuje na javisku samostatnú entitu, ale je súčasťou kooperujúceho celku, ktorý spoločne vytvára formálne zosúladený a obsahovo naplnený znak. Teda aspoň na prvý pohľad. Úlohou hercov je najhodnovernejšie zopakovať výsledky skúšobného procesu. Musia byť zosúladení s videoprojekciou, musia dodržiavať koncept, lenže v abstraktnejšie ladených pasážach založených najmä na práci s telom vytvárajú zakaždým neopakovateľné dielo. Napríklad, keď sa prepletajú divákom pomedzi nohy, je logické, že nepracujú s pevne danou choreografiou každého pohybu. Osobnosť jednotlivca tu teda funguje autonómne, hoci v intenciách presne danej schémy.

Otázku hodnovernosti replikácie otvára napríklad aj videoprojekcia, na ktorej vidíme vznik trojrozmerného modelu ľudskej hlavy či princíp vzniku virtuálnej identity. Prostredníctvom softvéru totiž dnes vieme vytvoriť v podstate autonómnu entitu. S vlastnou tvárou, vlastnými životnými preferenciami a pod. Rovnako tak vieme replikovať do virtuálneho priestoru živého jedinca. Pôjde však o identickú repliku?

Na opačnom režijnom prístupe je postavená druhá časť, ktorá na prvý pohľad budí dojem čistej improvizácie. Je úplne zbavená využívania divadelnej techniky a vytvára ilúziu voľného tvaru. Pri pohľade na inscenáciu ako celok je tu však šanca vytušiť, že v skutočnosti je táto improvizácia inscenovaná. Zdanlivo náhodné generované príhody, ktoré rozpráva jeden z hercov s „akože ambíciou“ vyplniť čas, totiž smerujú k jasnému cieľu. Herec Radim Brychta totiž opisuje situácie, v ktorých zohráva dôležitú úlohu typológia či výrazové špecifikum iných hercov. Do popredia vystupuje otázka, či poslucháčom príhod môžete v plnej miere sprostredkovať zážitok, ktorého podstata spočíva v nezameniteľnosti originálu. Môžeme napríklad sprostredkovať gag Jima Careyho, ak jedinečnosť tohto gagu vychádza z nereprodukovateľnej mimiky amerického herca?

V tretej pasáži dochádza k prepojeniu schopnosti replikovať originál s princípmi divadelnej tvorby. Podstatnú časť tu tvorí niekoľkonásobné opakovanie jedného divadelného výstupu stále rovnakými hercami. Napriek tomu nevidíme dva, tri, štyri… krát rovnaký výstup, ale dva, tri, štyri… rôzne. Líšia sa totiž v drobných detailoch. Tu sa herečka pozrie na iného diváka, tam spraví herec jeden krok iným smerom a pod. Pevne daná štruktúra jednoducho naráža na limit v podobe ľudského faktora, ktorý neumožňuje reprodukovať originál hodnoverne do najposlednejšieho detailu. 

Pokiaľ je reč o akcentovaní subjektivity diváckeho zážitku, treba spomenúť ešte jeden fakt. Divácky aj hrací priestor je rozdelený na dve časti, pričom nie je možné sledovať dej na oboch „javiskách“. Bráni v tom plocha, na ktorú sa premieta videoprojekcia. Je na každom divákovi, či sa rozhodne počas doby predstavenia zmeniť svoje miesto a vidieť pasáže, ktoré by mu inak zostali skryté. Dianie za projekčnou plochou tak môžeme v podstate považovať za štvrtú časť inscenácie.

Celé herecké obsadenie v zložení Zdeněk Polák, Janet Prokešová, Radim Brychta, Zuzana Smutková, Magda Straková podáva jedinečný technický výkon. V náhlych strihoch, práci s tempom a rytmom, schopnosti prepínať medzi rôznymi hereckými prístupmi i polohami ponúkajú pozoruhodnú kvalitu.

Popri Repašskej schopnosti pracovať a relativizovať divadelné stereotypy a narúšať tak komfortnú zónu diváka, je to práve herecká vyspelosť jednotlivých protagonistov, ktorá predstavuje dva hlavné dôvody, prečo možno považovať spoluprácu Batyskafu s D'epog-om za obohatenie bratislavskej divadelnej scény. Prináša štýl práce, ktorý rozširuje kultúrnu ponuku tohto mesta. Iste, dá sa diskutovať o tom, že samotná téma replikovania/repetície slúži tvorcom primárne ako prostriedok na opätovné pohrávanie sa s formou a je tak trochu divadlom pre divadlo. Domnievam sa pritom, že ide o prirodzený dôsledok Repašskej umeleckého jazyka, až následne o samotnú ideovú výpoveď.

Práve tvorba, ktorá by nútila odbornú i laickú verejnosť vystupovať z komfortu zaužívaných komunikačných schém, je na Slovensku stále nedostatkový tovar.

Témy: 

Bibliografický záznam: Zwiefelhofer, Miroslav. Divadlo a sériová výroba. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2019. [cit. 5.12.2019]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/1038.