MLOKi

Aká hlboká je ľudská myseľ?

Zoskupenie Odivo z Banskej Bystrice nie je na nezávislej divadelnej scéne nováčikom. Ich prvá inscenácia Láska P a vášeň B vznikla v roku 2014. Bola inšpirovaná málo známou hrou Federica Garcíu Lorcu, určená dospelým divákom a bábková. V performancii Verzus sa zaoberali témou ženskosti. Pre deti naštudovali Divočiny podľa slávnej knihy amerického spisovateľa a ilustrátora Maurica Sendaka Kde žijú divé zvery.

V najnovšej inscenácii Stopy v pamäti sa vo forme snúbia postupy bábkového, pohybového divadla a performancie. Dramaturgicky nadväzuje na inscenáciu Verzus. Nejde tu totiž o spracovanie motívov z knižnej predlohy, ale koncept autoriek, ktoré vychádzajú z vlastných skúseností s psychiatrickou diagnózou blízkeho človeka. Mária Danadová a Monika Kováčová spracúvajú empirické poznatky o paranoidnej schizofrénii. Ide o materiál, s ktorým väčšina adresátov nemá skúsenosť, no diváci môžu hľadať vlastné stopy v pamäti a dešifrovať videné po svojom. Nie je potrebné nájsť a pomenovať, ktorými príznakmi ochorenia a ktorými jeho fázami sa autorky inšpirovali.

Inscenácia má dve časti. Mohli by sme ich označiť ako depresívnu (tichú, opatrnú, pomalú) a manickú (hlučnú a dynamickú). Kým prvá sa odohráva v úplnom tichu, kde počuť aj dych performerky a klepot topánok, druhú sprevádza bubeník Ján Fiala, ktorý jej hlasnými údermi na sadu bicích dodáva silu, razanciu a nástojčivosť.

Podobne ako v hlbokej a spletitej mysli človeka s psychiatrickou diagnózou, ani v tejto inscenácii nie je možné vo všetkom nájsť logiku a jasný význam. Mária Danadová a Monika Kováčová používajú počas predstavenia predmety, ktoré súvisia s pestovaním kvetín (hlinu, stromčeky, rozprašovač na vodu, kvetináče). Ďalšie rekvizity sú ladené v prírodnom štýle – orechy, jablká či guľatina, na ktorej herečka balansuje alebo ju nesie na ramenách ako náznak kríža. Inscenáciu výrazne dotvára práca so svetlom a tieňom.

Mária Danadová ako performerka dominuje. Monika Kováčová figuruje viac ako asistentka. Po scéne sa však hýbe rozhodne, jej manipulácia so svetlom (lampami, reflektormi) a predmetmi je prirodzenou súčasťou inscenácie. Jej prítomnosť má v sebe čosi kantorovské – dalo by sa povedať, že „dozerá a riadi“, tak ako sa to opisuje v poučke o tvorbe slávneho poľského režiséra.

Výraznou súčasťou inscenácie je výstup s bábkou srnky v nočnej košeli, ktorej autorom je výtvarník Pavol Rosenberger. Mária Danadová, ktorá okrem iného má aj profesijný prívlastok bábkoherečka, animuje bábku strhujúco – navodí až odzbrojujúcu atmosféru nežnosti a bezbrannosti. Väčšina jej ostatných výstupov sa odohráva v rýchlom tempe, akoby stále pred niečím utekala, skrývala sa – podobne ako schizofrenik uteká pred bludmi.

Prístup k téme nemal byť podľa autoriek ich vlastnou arteterapiou, ale ani racionálnym výskumom. Uchopili ju cez fyzické príznaky choroby a vložili do pozoruhodnej performancie o neohraničiteľnosti ľudskej mysle. A možno ich inscenácia pomôže aj k demystifikácii a potlačeniu množstva dezinformácií, ktoré sú s diagnózou schizofrénia spojené vďaka jej stereotypnému a nesprávnemu zobrazovaniu vo filmoch či seriáloch.


Autor diela: Mária Danadová, Monika Kováčová
Obsadenie: Mária Danadová, Monika Kováčová, Ján Fiala
Kostým: Viktória Jehlárová
Hudba: Ján Fiala
Výtvarná spolupráca: Juraj Poliak
Pohybová spolupráca: Martina Hajdyla Lacová
Výroba bábky: Pavol Rosenberger


Lenka Dzadíková

Absolventka odboru teória a kritika divadelného umenia na DF VŠMU v Bratislave a doktorandského štúdia na tej istej fakulte. Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave. Od roku 2021 je členkou platformy MLOKi. Venuje sa súčasným podobám aj histórii bábkového divadla a divadla pre deti a mládež. Spolupracuje na výskumných projektoch, venuje sa recenzistike v tlači, na webe aj v rozhlase.