Študenti robia Čechova 3 v 1

V ostatnom čase sa zdá, že sa divadlo Ludus pasuje do pozície akéhosi mecenáša študentského divadla. Často dáva priestor nie len študentom herectva na vysokých školách, ale aj študentom základných umeleckých škôl. Nakoniec veď má aj svoju vlastnú, kde svojim študentom dávajú priestor a možnosť, aby si vyskúšali prácu s profesionálmi a získali predstavu ako to v takom skutočnom divadle naozaj chodí. A možno práve preto oslovili známu herečku z trnavského divadla, Editu Borsovú, ktorá sa zas mala možnosť ukázať ako zvláda režisérske zručnosti. So študentmi školy Ludus naštudovala vďačné Čechovove jednoaktovky, Medveďa a Pytačky. Tieto texty v zásade „pasujú“ aj mladším hercom, ktorí sa ešte len učia hereckému remeslu. Notoricky známe príbehy sa Borsová snažila podať novým sviežejším spôsobom. Aby sa vyhla alternáciám, jednotlivé postavy herecky zdvojila a strojila. Vytvoril sa tým dojem akéhosi trojitého videnia skutočnosti. Princíp rozčlenenia postáv uplatnila v oboch jednoaktovkách. 

V Medveďovi bol text primerane podelený pre všetkých, postavy sa vzájomne dopĺňali a vytvárali kompaktný celok. Tri smutné vdovy sa na seba podobali, reagovali na všetko, čo sa povedalo. Vytváralo to dojem zrkadla. Celé to umocňovali kostýmy, dlhé čierno-biele šaty a čipky. Každá vdova mala iný vzor a inak riešenú kombináciu farieb. Všetky vyzerali s vysokými účesmi a červenými perami ako z dávnych čias. Podobne bol riešený aj mužský hlavný hrdina. Nebol jeden, ale traja. Všetci boli v rovnakých hnedo-čiernych oblekoch a gumákoch. Rovnako reagovali, akoby viedli všetci medzi sebou rozhovor. Stmeľovacím prvkom celej inscenácie bola postava sluhu. Ten pobiehal medzi trojitými postavami a zdatne odpovedal  na ich repliky. Bolo osviežením pozerať sa na preplnené javisko, na ktorom sa odohráva iba jediná téma, ale v trojitom obraze. Študenti sa so svojimi rolami celkom popasovali. Nevytvorili dokonalé charaktery, ale skôr lepšie typy. Škoda, že režisérka nechcela vytvoriť tri rôzne typy žien a mužov. Inscenácia by dostala väčší náboj a celok by nebol taký predvídateľný. Keby každá vdova bola charakterovo, alebo typovo iná po celý čas, nie len v niektorých momentoch, pridalo by to textu na  hĺbke a otvorilo by to dvere k širším interpretačným možnostiam. Každá postava by zrazu mala iný motív, iné konanie a tým pádom aj iný dôvod zblíženia sa s dotieravým susedom. A podobne by to bolo aj u mužov, ktorí by zrazu z iných typových pohnútok pristupovali ku krásnej vdove. Zámerom režisérky však bolo skôr asi iba ukázať rôzne uhly pohľadov na danú tému a vzniknuté situácie.

V Pytačkách sa zopakoval princíp striedania hercov v jednej postave. Scéna ostala rovnaká ako v Medveďovi. Pár kociek na sedenie, tentokrát prekrytých bielou záclonou, ktorá zastupuje symbol závoja. Ten si všetky tri herečky na záver naraz založia na hlavu. Oproti prvej časti bola táto inscenácia hlučnejšia, roztržitejšia a  v herectve menej precízne. Akoby herci chceli situácie len gradovať a diváka nenechať na pochybách, že sa pozerá na komédiu. Úplne potlačili vážne momenty hry, takže inscenácia nabrala výrazne komediálny, miestami až parodický charakter. Avšak hercom vyšli presné gestá a mimika, čo dotváralo komický tón inscenácie. Väčšina však musí popracovať na intonácií a zladení hovoreného slova s pohybom, aby sa nestávalo, že im nie je rozumieť pri prechode z jedného konca javiska na druhý.

Režisérka vytvorila so študentmi dve vydarené inscenácie, v ktorých sa mohli všetci spoločne ukázať. Borsová sa mohla predviesť v novej roli, ako podnetná režisérka, ktorá vedie svojich študentov k profesionálnemu divadlu. A študenti ako nová čerstvá krv, ktorá sa má ešte veľa čo učiť, no už teraz je väčšina na dobrej ceste pridať sa k profesionálom.

Bibliografický záznam: Šnircová, Zuzana. Študenti robia Čechova 3 v 1 . MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2014. [cit. 16.10.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/209.