Š. Spišák – H. Ch. Andersen 3 : 0

Šimon Spišák, režisér so svojským divadelným videním, má za sebou už dostatočný počet inscenácií na to, aby bolo všetkým jasné, že je to tvorca bez bázne. Svojím punkerským prístupom zdolal na javisku nejedného zaslúžilého spisovateľa. Už po tretíkrát vyzval na súboj aj Hansa Christiana Andersena. Na konci sezóny 2016/2017 v žilinskom Bábkovom divadle na príklade Škaredého káčatka rozobral (s dramaturgičkou Petrou Štorcelovou) problém inakosti a Andersenovu rozprávku obohatil o výrazný spoločenský presah. Začiatkom roka v inscenácii Cisárove nové šaty nitrianskeho Nového divadla vyčítal Spišák s dramaturgičkou Veronikou Gabčíkovou Andersenovi jeho krutosť. V ich spracovaní nie je Cisár vôbec taký zlý, Dievčatko so zápalkami si zaslúži prežiť a z lásky Kaya a Gerdy Snehovú kráľovnú trafí šľak. Poslednou vetou predstavenia je havlovské (to je také staršie označenie slniečkárov) „pravda a láska musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou“.

Sezónu Bratislavského bábkového divadla otvoril Šimon Spišák inscenáciou Malá morská víla. Svojou interpretáciou, na ktorej spolupracoval s dramaturgom Petrom Galdíkom, otvára niektoré filozofické otázky Andersenovej predlohy. Z príbehu vyňal len gro, zbavil sa vedľajších postáv a dôraz kladie na rozhodnutie Víly stať sa človekom. Upriamuje pozornosť na jej odhodlanie aj napriek veľkému riziku – ak sa do nej Princ nezaľúbi, deň po jeho svadbe s inou ženou jej pukne srdce a zmení sa na morskú penu. Víla položí Čarodejnici veľmi dôležitú otázku, na ktorú sa pri tradičných interpretáciách vôbec nemyslí: „A čím mám zaujať princa, keď nebudem mať svoj hlas?“ Čarodejnica odpovie: „Ostane ti tvoja ladná postava.“ Týmto dialógom režisér poukázal na rozprávkový stereotyp. Princovia sa často zaľúbia na prvý pohľad do krásnej, no nemej dievčiny. Nič sa o nej teda nedozvedia a ani ich to nezaujíma. Vlastnosti či schopnosti ženských hrdiniek sú často úplne v úzadí.

Ako je z predlohy známe, Princ si za manželku zvolí inú. Napriek bujarosti, neviazanosti a zdanlivej všehochuti inscenácie sa podarilo Spišákovi vytvoriť v závere príbehu drámu a dosiahnuť aj katarzný moment. Víla dostane možnosť zachrániť sa – sestry jej prinesú nôž od Čarodejnice. Ak ho zapichne Princovi do srdca, zmení sa späť na morskú vílu a môže sa vrátiť. Anna Čonková bez patetizmu, striedmo, zahrá odmietnutie toho návrhu, stačí jej na to len jednoduché „nie“ a vráti nôž sestrám. Ide o dojímavý moment, ktorý nevyznieva ani tak ako dôkaz nehynúcej lásky, skôr ako prejav zrelosti, veľkorysosti, schopnosti odpúšťať a niesť dôsledky svojich rozhodnutí. A to je silný odkaz nielen pre deti, ale aj pre ich rodičov.

Tak ako to už u Šimona Spišáka býva, celý čas nám pripomína, že to, na čo sa pozeráme, je divadlo a nie je to naozaj. Inscenácia sa začína vstupom technika, ktorý kontroluje, či je javisko pripravené a pojedá tresku s rožkom. Dojedia ju potom morské víly, ktoré prišli predviesť pohybovo-pantomimickú šou. Herečka divadla Anna Čonková, ktorá pôvodne prišla uviesť ich vystúpenie v BBD, ich prosí, aby porozprávali príbeh svojej najmladšej sestry. Na javisko pravidelne vstupujú technici, aby čo najviditeľnejšie odnášali a prinášali časti scény a rozprávanie víl prerušuje aj herečka. Tá napokon stvárni Malú morskú vílu.

V inscenácii účinkujú dve členky súboru, Miriam Kalinková a Anna Čonková, ktoré svoje kvality dokazujú v každej inscenácii BBD. Väčší priestor po dlhšej dobe dostal Juraj Bednarič, ktorý úlohu víly Ďuriny, ale predovšetkým Princa, zvládol s prirodzenosťou aj šarmom. (Princov a mladé chlapčenské postavy uplynulé obdobie hrával najmä Ján Morávek, ktorý už nie je členom súboru.) Uvoľnené crazy herectvo pasovalo aj Róbertovi Laurincovi. Jeho prejav mal znova iskru, akú sme u neho už roky nevideli. Spolu s Bednaričom zahrali ženské postavy morských víl bez zbytočných afektov a fistúl. Zobrazenie ženských postáv mužmi tak vôbec nevyznelo ako trápny vtip, ale ako prirodzená súčasť javiskového diania.

Neviazané divadlo Šimona Spišáka nemusí imponovať každému. Inscenácia Malej morskej víly však nie je bezbrehá samopaš. Asociatívnosť a neustále priznávanie divadelnosti má svoje hranice. Dalo by sa polemizovať o všeličom inom (neuzavretý rámec inscenácie, proporčnosť príbehu), no zároveň takéto pitvanie inscenácie nie je nevyhnutné. Stačí potlačiť očakávania uhladeného a do detailov premysleného diela. Výsledkom prvého hosťovania Šimona Spišáka v BBD je vtipná a vzácne medzigeneračná rozprávka.

Témy: 

Bibliografický záznam: Dzadíková, Lenka. Š. Spišák – H. Ch. Andersen 3 : 0. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2018. [cit. 13.11.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/899.