Číre čary Nového divadla

Novému divadlu sa darí. Nezávislý súbor stihol za dve sezóny pripraviť sedem relevantných inscenácií. Ôsmu so súborom naštudoval režisér Ondrej Spišák. Po dlhšej dobe tvoril pre deti a vybral si (spolu s dramaturgičkou Veronikou Gabčíkovou) fajnšmekerskú predlohu – Čarodejnice Roalda Dahla.

Osirelý Max žije s babičkou, ktorá sa ho snaží ochrániť pred čarodejnicami. Tie sú infiltrované všade medzi nami, nenávidia deti a každá z nich chce skántriť aspoň jedno týždenne. Maxa premenia na myš, jemu sa však podarí použiť ich vlastný elixír proti nim. Ostáva síce myšou, ale zvyšok života chce s babičkou zasvätiť odstraňovaniu čarodejníc.

Spišákova dramatizácia preberá fabulu predlohy, no vynecháva niektoré postavy a dej čiastočne zjednodušuje. Prvá čarodejnica, ktorá Maxa navštívi v predlohe, je len jednorazová postava – neznáma pani, ktorá sa ho snaží nalákať na zeleného hadíka. Spišák prvé stretnutie s čarodejnicou rozšíril a vhodne obohatil o motivácie. V jeho spracovaní je to pani Láskavá zo „sociálky“, ktorá chce Maxa babičke odobrať a privolá si na to aj políciu. Naháňačka, ktorá sa strhne a zároveň ohrozenie hlavného hrdinu dodávajú deju dramatickosť a dynamizujú dianie. Tento moment je tiež dôvodom, prečo Max s babičkou opúšťajú Nórsko a idú sa ukryť do kúpeľov do Vyšných Hágov. (Večne fajčiacu babičku tam už dávno posielal jej lekár.)

Celý príbeh rozpráva Max, ktorý je v tom čase už myšou a v závere vysvetlí, že vďaka veľkej dávke „časovaných myších kvapiek“, ktoré ho čarodejnice donútili vypiť, bude pravdepodobne žiť až päť storočí. To je rozdiel oproti predlohe, v ktorej myšací chlapec s babkou vypočítajú jeho ďalší život na približne deväť rokov.

Téma čarodejníc zvádza k očakávaniu trikov a veľkolepých divadelných premien. Spišákovo poňatie je však, naopak, veľmi prosté. Scénograf Szilárd Boráros pripravil jednoduchú konštrukciu so závesmi, ktorá členila priestor javiska a umožňovala napríklad prácu s tieňohrou. Riešenia sú nekomplikované – Maxove myšky, ktoré sa snaží vycvičiť, sú realizované ako prstové maňušky, snem čarodejníc ako siluety hláv za závesom, policajta predstavuje papierová maketa. Napätie tu vzniká z príbehu a hereckého konania, nie z vizuálnych trikov.

Postavu Maxa stvárňuje hosťujúci Peter Oszlík, ktorý svojím naturelom pôsobí chlapčensky (a to aj napriek fúzom, ktoré nosí). Pohybuje sa na javisku i medzi divákmi. Jeho prejav určuje fakt, že je vlastne malou myšou, ktorá musí byť v strehu, aby ju neulovila mačka, či nezabil človek. Oszlík je teda stále v pohybe, akoby udychčaný, napätý, na úteku. Členky Nového divadla opäť potvrdili svoje kvality – Ľuba Dušanovičová a Agáta Spišáková dokazujú, že sú skvelé komičky, Lucia Korená ako Hlavná čarodejnica spojila vo svojom prejave vznešenosť a cholerickosť. V Dahlovej predlohe má Hlavná čarodejnica sveta deformovaný rečový prejav – v preklade Evy Preložníkovej je hláska v nahradená f a slová sú bez dĺžňov. V Korenej prejave to asociuje ukrajinský prízvuk.

Ondrej Spišák sa deťom nelíška. Jeho poňatie Čarodejníc je zmesou neviazanej zábavy (napríklad výstup herečiek pri varení myších kvapiek) a civilnosti, ale aj jednoduchých, no efektných riešení.

Bibliografický záznam: Dzadíková, Lenka. Číre čary Nového divadla. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2018. [cit. 23.9.2019]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/920.