Divadelní Flora vol. 3 - Je živý, je živý... Bergman je živý (miestami zombie)

Soukromé rozhovoryLucie TrníkováŠepoty a výkrikyPersony

V kultúrnej oblasti sa nedalo minuloročné bergmanovské jubileum obísť a pripomenulo si ho viacero divadiel, knižných vydavateľstiev a artových kín v Česku a na Slovensku. Neobišlo to ani Divadelnú Floru, ktorá si ako leitmotív pre svoj dvadsiaty tretí ročník zvolila Šepoty a výkriky.  

Neobyčajná koláž monštier v jednej kocke

Reflexie emblémových snímok škandinávskej kinematografie sa v divadelnom kompiláte s názvom Persony chopilo Divadlo Na zábradlí s režisérom Janom Mikuláškom. Postavy zo Siedmej pečate, Scén z manželského života, Hodiny vlkov, Podzemnej sonáty či Persony sa ocitajú v drevom obloženom kvádri s nádychom elegantného severského dizajnu. Nejde však o obyčajné puzzle, koláž filmov, ktorých znalosť by bola pri návšteve Persón nutná, aj keď je určite vítaná. Tvorcovia pracujú s bergmanovskou úzkosťou, vzájomnou apatiou, psychickým vysilením a traumatizujúcou minulosťou postáv, no pôvodnú čiernobielu atmosféru lámu do humornejších farieb, a to bez toho, aby degradovali predlohu. Bergman bol vo svojich filmoch hudobne triezvy, preto je nečakaným ozvláštnením, keď odrazu v predstavení zaznie rocková verzia piesne Na kameni kámen, Severní vítr či Bohemian Rhapsody, a to v snahe poukázať na banálnosti, na kontrast medzi tzv. vysokými životnými hodnotami a ich nízkou realizáciou plnou pokrytectva a falše. Drobnými zádrhmi však trpí dramaturgická skladba, ktorá síce prepája jednotlivé filmy a ich umeleckú rôznorodosť do konzistentného celku z hľadiska réžie a výtvarnej koncepcie, no občasná skratkovitosť obrazov bráni kompaktnejším hereckým nuansám. Protagonisti občas balansujú medzi štylizovaným rukopisom režiséra a živočíšnejším výbuchom emócií odkazujúcim k predlohám (napr. Scény z manželského života). Napriek tomu ide určite o jednu z najpozoruhodnejších symbióz divadla a filmu a jeden z nosných pilierov tohtoročnej Flory.

Súkromné rozhovory ako seriálová dráma

S Bergmanom sa popasoval aj pražský divadelný spolok Jedl v inscenácii Soukromé rozhovory (na festival sa dostala aj jeho Pustina, obe v réžii Jana Nebeského). Vzhľadom na to, že sa herečka Lucie Trmíková stala tvárou festivalu – s hlavou znepokojujúco obalenou sieťovkou a ústami čiastočne viditeľnými za otvorom lemovaným perlami – dalo sa očakávať, že pôjde o kľúčový večer v Olomouci. No zatiaľ čo Pustina je kontemplatívnejšia a výtvarne i hudobne strhujúcejšia, Rozhovory nie sú typickou postdramatickou „nebeskovčinou“, ale skôr snahou o minimalistickú „bergmanovčinu“. V kontexte ich tvorby je až nezvyčajné, že sa inscenátori uspokojili s dvomi kresielkami, pár kobercami ilustrujúcimi zmeny prostredia, času a emočného stavu, farebnou rozvážnosťou a decentnými, priam civilnými kostýmami. Aj to by však mohol byť nadbytok, ak by sa ťažisko divadelného zážitku dostatočne prenieslo na prepracované mizanscény a herecké výkony. Ich bremeno nesie Trmíková, prirodzene a pritom strihovo strieda tragickú polohu s horkou komickosťou, výbuchy hystérie so statickým a pritom mrazivým mrmlaním. No akonáhle sa dostáva do dialógu s Martinom Pechlátom (manželom) alebo s Aloisom Švehlíkom (duchovným otcom), charakteristické „suchopárno“ filmového predobrazu plného manželskej deštrukcie a totálnej zúfalosti z nedostatku ľudskosti kĺže do seriálovej predvídateľnosti, miestami konverzačného pokusu o desivé psychoanalytické medziľudské peklo. Možno to bolo zapríčinené neskorou hodinou, že plagátový trhák festivalu ma síce emočne „rozcitlivel“, no divadelne nevyfackoval.  

Ingmar v poetike vracania a šnupania

Bergmanovskú líniu uzatvoril komorný autorský titul mníchovskej skupiny Fritz Cavallo Šepoty a výkriky (Schreie und Flüstern). Názov však zavádza, textová predloha je čiastočne pevne určená a čiastočne je výsledkom spontánnej improvizácie, no nevytvára priame alúzie na rovnomenný film. Skôr sa konfrontuje s filmom ako komunikačným médiom. Veľké projekčné plátno oddeľuje hľadisko od hracieho priestoru, o ktorom si vytvárame obraz len pomocou sprostredkovanej živej kamery. Zafajčená izba, množstvo fliaš od alkoholu, červená pohovka, neporiadok ako po náročnom fláme. Projekcie sa po čase menia na historické videá zo všedného mestského života, ale aj výjavy z bojísk prvej svetovej vojny, Vietnamu... Do toho predstupuje pred divákov Franz Pätzold, ktorý s veľmi presnou dikciou číta autentické listy mladíkov tragicky padlých na fronte. Apelatívna ťarcha výpovede tvorcov sa s každým pridaným decibelom stupňuje, no vytvára u diváka skôr vlnu asociatívnych myšlienok, než presne interpretovateľný morálny výkrik. Práve tu možno cítiť pomyselný dialóg s filmovými sestrami Šepotov a výkrikov – v tematizovaní medziľudskej ľahostajnosti voči smrti niekoho iného. Predčítané strastiplné zážitky z vojny vyvolávajú viac pocit nezaujatého nasrdenia, než ľútosti či súcitu s umierajúcim. Hnus, strach a melanchólia sa násobia, keď sme pomyselne pozvaní dozadu za plátno, na zhýralú párty. Pätzold sa transformuje na akéhosi démona, ktorý si neváha pred kamerou utierať zadok, zvracať, šnupať kokaín a ako ožratý sadistický režisér à la Tadeusz Kantor manipulovať s ostatnými hercami. Tu odporúčam divákom, aby sa pokúsili odpor prekonať a zdanlivú ťarbavosť a umeleckú neprofesionalitu vstrebať ako tvorivý a precízne vystavaný zámer. Možno tak odhalia nové roviny významov, aj keď všetky budú pravdepodobne v drastických a bezvýchodiskových odtieňoch.

Prehliadka zaručenej kvality či festival vymedzených titulov?

Tohtoročný leitmotív stavil na presne artikulovateľný odkaz. Osobne som vždy inklinoval k festivalom, ktoré majú ambíciu tematicky sa vyhraniť a nebyť „len“ prehliadkou zaručenej kvality. Na druhej strane, „prišitie“ motta na inscenácie, ktoré s ním primárne nesúvisia, považujem za nie vždy vhodný konštrukt. Flora ma opäť presvedčila o tom, že je zrelou prehliadkou pomerne ustáleného zoznamu českých a nemeckojazyčných scén, no zároveň ponúka presný dramaturgický kľúč, tento rok obzvlášť pozoruhodný. Iste, na mieste je legitímna otázka, prečo dostali prednosť inscenácie, ktoré sprostredkúvajú ducha Bergmanovej tvorby skôr metaforicky či nepriamo (napr. Maloměšťáci z HaDivadla alebo One night stand/up! z Kolonie z.s.) a nie tie, ktoré by boli možno divácky menej zaujímavé, ale z hľadiska dramaturgickej čistoty adresnejšie (napr. Fanny a Alexandr Divadla na Vinohradech či Podzimní sonáta Divadelního studia Paradox). Nemalá časť Flory však na švédskeho filmára principiálne odkazovala a bola doplnená o premietanie výberu z jeho tvorby, ktoré obohatilo divácku skúsenosť s javiskovými adaptáciami. Toto gesto nielenže povýšilo otázku festivalovej profilácie na novú úroveň (ktorá azda nemá v československom kontexte konkurenta), ale prinieslo dialóg filmu s divadlom v nových životaschopných súvislostiach a bohatý materiál k premýšľaniu.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Molnár, Jakub. Divadelní Flora vol. 3 - Je živý, je živý... Bergman je živý (miestami zombie). MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2019. [cit. 20.9.2019]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/984.