4+4 dny v pohybu očami Kataríny Cvečkovej

Za posledné mesiace som do Prahy za súčasným tancom a divadlom vycestovala viackrát. A čo ma na konkrétnych navštívených festivaloch zaujalo, je diverzita v rámci skladania ich dramaturgií. Ani jeden z nich nie je zameraný výhradne na jeden umelecký druh, žáner, na konkrétnu poetiku, tematiku... Nie vždy je však táto miera diverzity užitočná, najmä ak sa konkrétne diela líšia i v rámci kvalitatívnej úrovne.

Na počiatku mojej festivalovej šnúry boli 4+4 dny v pohybu – medzinárodný festival súčasného umenia, ktorý je špecifický najmä svojím „migračným“ charakterom. Každý rok sa hlavná časť programu (tvorená obzvlášť inštaláciami, performatívnymi vystúpeniami a iným sprievodným programom) odohráva v inom, rýdzo nedivadelnom priestore. Jeho hlavnou úlohou je totiž oživovanie objektov pražskej architektúry. Minulý ročník sa po niekoľkých rokoch vrátil do neoklasického Desfourského paláca, ktorý bol vyhlásený za kultúrnu pamiatku. Atmosféru bizarného sveta mimo nášho časopriestoru tvorilo v nezrekonštruovaných zaprášených priestoroch niekoľko inštalácií, ktorých súčasťou bola aj performatívna línia. Tohtoročná séria výstav niesla názov Princip neurčitosti. (O charaktere festivalu, aj o konkrétnych výstavách detailnejšie písal Jakub Molnár.) A práve toto slovné spojenie by sa dalo použiť aj na pomenovanie tanečno-divadelnej dramaturgie tohto ročníka. Ťažko mi je ju však hodnotiť ako celok, ako čiastočný návštevník sa môžem pozrieť iba na jednotlivé body programu a tie sa mi skladajú do neistého, viac mdlého ako vzrušujúceho, zážitku.

Príkladom je inscenácia INTER-MISSION, v ktorej si pätica päťdesiatročných herečiek (vystupujúcich pod názvom Secondhand Women) kladie otázky typu: „Jsme schopné být součástí dnešní ženské revolty, přestože si hovíme v lenošce v našem obývacím pokoji? Můžeme si, oděny v pohodlném pyžamu, radikálně stát za svým názorem? Kde a čím je nyní naše ženská síla? Jsme schopné změny?“ Rovnaké klišé na hranici patetizmu a jemnej sebaľútosti, ktoré plynie už z nastolených otázok, sa, žiaľ, tlačilo na povrch už od začiatku predstavenia. A neudusila ho ani vtipná sebairónia a ostrý sarkazmus, ktorými oplývala väčšina herečiek oblečená v pyžamách, a nepomohlo ani využívanie princípov stand up komédií. Práve naopak, toto zhadzovanie, či skôr „sebazhadzovanie“, akoby bránilo tvorkyniam preniknúť pod povrch na pohľad fádnej témy, ktorá by však pri premyslenejšom spracovaní mohla otvoriť aj zaujímavejšie a aktuálnejšie otázky – napríklad rodovej korektnosti, novodobej podoby feminizmu a pod.

Pocit diváckej neistoty až miernej trápnosti vo mne vyvolala aj inscenácia HISTORY HISTORY HISTORY. Kanadsko-britská autorka a performerka Deborah Pearson vo svojej rodinnej doku-dráme totiž mieša hneď niekoľko tém a zaujímavých impulzov. Na jednej strane sa vyjadruje k celonárodnému povstaniu v Maďarsku z roku 1956, ktoré rozpútala študentská demonštrácia, na strane druhej pátra v rodinnej histórii – opisuje filmovú kariéru svojho starého otca a jeho následnú drsnú zmenu povolania, ktorú zažil v politickej emigrácii v Kanade. Púšťa na plátne komédiu o maďarskom futbale, v ktorej jej starý otec hral, ale namiesto zvukovej stopy sama dabuje hercov (raz sú to reálne zážitky tvorcov filmu alebo jej rodinných príslušníkov, či len ňou vymyslené alternatívne repliky). Ani jednu z tém, ani jeden z momentov však Pearson nespracováva do dôsledkov. Spomína maďarské povstanie, ale nekomentuje kontext, neuvádza informácie o politickom a spoločenskom dianí tej doby, nevenuje sa situácii v ostatných európskych krajinách pod nadvládou komunistického režimu. Ako dôsledok povstania neskôr spomína informácie o živote jej rodiny v emigrácii, aj to však skôr prostredníctvom viac či menej humorných, miestami trpkých príbehov. Už vôbec ale túto tému nespája s aktuálnou migrantskou problematikou. V anotácii sa píše, že HISTORY HISTORY HISTORY je „dokumentárnym divadlom pre milovníkov filmov a pre každého, kto sa díval na obrázky svojich predkov príliš dlho“, a súčasne, že ide o „nenásilné zamyslenie nad imigráciou, útlakom a našimi osobnými väzbami na históriu“. Áno, dalo by sa s tým súhlasiť. Je to, ako keď si s priateľmi prezeráte album ich starých rodičov a do toho vám rozprávajú krátke historky z ich života, ktoré sú zhodou okolností previazané s politickými udalosťami. V dnešnej dobe však takéto divadlo môže pôsobiť vskutku alibisticky.

V čom je však programová diverzita na prospech? Ak vás počas vašej návštevy nezaujme divadelný program, je tu hneď niekoľko ďalších možností, ako si festival užiť. A to strácaním sa v miestami hororových, bizarne pôsobiacich, chodbách a chodbičkách starého paláca, za zvukov koncertu WWW Neurobeat... A obzvlášť kongeniálnou imerzívnou videoinštaláciou Provinilé krajiny holandského umelca Driesa Verhoevena, ktorá bola angažovanejšia, politickejšia a drásavejšia viac ako akékoľvek divadlo, ktoré som za posledné mesiace videla.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Cvečková, Katarína. 4+4 dny v pohybu očami Kataríny Cvečkovej. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2019. [cit. 18.9.2019]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/966.