ImPulsTanz 2018 očami Mila Jurániho: Dobre aj bez dinosaurov

Voilá – the most important thing in the Universe (foto archív festivalu ImPulsTanz)Foreign Tongues (foto: Ch. Haring)Foreign Tongues (foto: Ch. Haring)Mining Stories (foto: T. Callemin)

Tohtoročný festival ImPulsTanz vo Viedni bol opäť hot spot. A to vôbec nie kvôli horúcemu letnému počasiu, ale pre vysokú diverzitu tanečných produkcií. Od čistého pohybu až po formy, ktoré by ste za tanec ani nepovažovali.

Nakúpené

Keď som si tak prezeral programom festivalu a hľadal svoje impulzy, dal som veľké mená bokom. (Napriek tomu, že pri nich, ak nejde o dinosaury, ktoré výraz progres vymenili za trvalo udržateľnú tvorbu, je umelecký tep zväčša zaručený.) Z menších mien s o čosi väčším riskom sa však nevyberalo vôbec ľahko. Ponúkali všetky dôležité globálne témy: úvahy o postkolonializme, identite, ekológii, reflexiu multikulturalizmu, nejaké to anarchistické prskanie, aj l'art pour l'art. Takže tento rok v mojom výbere žiadny Jan Fabre, Teresa de Keersmaeker či Meg Stuart, len jediná istota – Ivo Dimchev. A okrem neho zatiaľ málo známy Liquid Loft a mladé duo Silke Huysmans a Hannes Dereere.

Research project showing

Ako to už býva, „pán božský“, ktorého som si naordinoval, ak by to ostatné nevyšlo, bol najväčším sklamaním. Z celej dimchevovskej „Vienna parade“ (dve peformancie, dva workshopy) som zvolil zrejme najslabší kus. Zmiatol ma popis research project showing – ďalší zo zahmlených pojmov súčasného umenia (do tejto skupiny radím aj work-in-progress, process art, tryout). Z Voilá – the most important thing in the Universe sa vykuklil solídny výsledok Dimchevovej tvorivej dielne s húfom mladých tanečníkov/performerov rôzneho veku, rôznych kultúr, aj kvalít. Riešili otázky sebaprezentácie na javisku, zaoberali sa tým, prečo sa ľudia vlastne chodia pozerať na všetko to živé umenie, a nakoniec – čo je najdôležitejším objektom vo vesmíre. Odpoveď na poslednú otázku prekvapivo nebola Ivo Dimchev (jeho sympatický narcizmus si mohli slovenskí diváci užiť na festivale Pro-téza 2016). Výstredný umelec úradoval tentoraz iba zo zákulisia.

Najdôležitejším poznaním večera bolo, že keby sa Blaho Uhlár narodil neskôr a „fušoval“ by do súčasného tanca, ovládal hudobné nástroje a mal hlas ako „pop star“, mohol byť hviezdou aj vo Viedni. Alebo skôr naopak. Dimchev s oddanou „crew“ vytvorili čosi, čo pripomína tvorbu našej Stoky. Umelec z backstageu vyludzuje melódie ako Čurko v Partičke a partia performerov rozpráva fiktívne „pseudodepresívne“ spovede z vlastného života. (Napríklad o tom, ako ťažko sa vyrovnáva s chuťou na sex, keď sexu niet; aké je, zabiť mačiatko; prečo je ťažké nespáchať samovraždu, a podobne.) Úsmevné príbehy neskôr prerastú do rovnako groteskných pohybov: dámy sa vyzývavo ponúkajú, chlapci kde-tu odhalia niektorý z bežne zahalených orgánov. Veľký zmysel to nedáva a vlastne ani nemusí. Od monológov sa posúvajú k tanečným duetom (aj v nich je však každý sám), až dospejú k finálnemu obrazu, v ktorom sa opäť objavia fragmenty príbehov, aj všetky tie čudné pohyby. Zmena je najmä v tom, že ich robia všetci spolu. Výtvarný dojem vysoký, technický dojem podľa individuálnych predpokladov, na samostatné dielo však trochu málo. Voilà – the most important thing in the Universe hranicu workshop/umenie neprekračuje.

Tutti-frutti Babylon

Ani málo známe mená nie sú vždy malé. Súbor Liquid Loft je v rakúskom súčasnom tanci pojem. Inšpirovaný žánrom sci-fi a manifestom kyborgov od Donny Harraway experimentuje s prepojením tela a vizuálnych médií, či s miešaním pohybu a zvuku. Mňa na ich site-specific projekte zaujala najmä téma. Jedna z častí projektu Foreign Tongues s podtitulom Babylon (Slang) vznikla priamo pre festival a naznačuje, že ani ten Babylon už nie je čo býval. Dávny trest boží sa stal snom „multikulti slniečkárov“, a v očiach ultrapravičiarov zas odisteným granátom. V tejto sérii performancií teda ide o reflexiu pocitov z tutti-frutti sveta, ktorý je veľkou stretávkou kultúr, národov, jazykov, sociálnych vrstiev, druhov, aj technológií.

Kým prvý diel Foreign Tongues (Toulouse) sa z fotografií javí ako tanečná klasika v black-boxe, a druhý pôsobí ako veselá anarchia v uliciach, viedenský špeciál bol niečo medzi tým. Tanečníci v mikinkách, kožených bundách a overaloch majú v rukách malé reproduktory a iPady nenápadne ukryté v oblečení. Svoju šou začínajú ešte pred halou. Nedefinovateľné zvuky sa striedajú s patetickým orientálnym spevom a príbehmi zozbieranými z ulice, nič však nie je „live“. Tanečníci sa vynárajú zo všetkých strán (spoza rohu, hore na schodoch, priamo z masy divákov) a v presných choreografiách raz individuálne, inokedy v skupinách, sa motajú v publiku. Spustia nahrávku a otvárajú ústa akoby práve rozprávali svoje zážitky s autentickými emóciami. Vzniká Babylon príbehov aj pohybov z rôznych kultúr, sociálnych vrstiev a v mnohých jazykoch, nadstavený o súčasný technologický rozmer. Súčasný chaos pokračuje aj vo vnútri. Tanečníci okupujú celý priestor veľkej haly a bez prestávky sa spájajú do jednoliatej masy, alebo ostávajú osamotení, zamotaní do svojich kostýmov. Záverečný dojem: chaotická dynamická inscenácia, ktorá sa nesnaží hádať, či sa dnešná „babylonská veža“ zrúti. Ukazuje skôr, ako sa nestabilná stavba kýva vo víchrici všetkých okolností. Foreign Tongues je „premakaná“, a vďaka performerom, ktorí všetci presne reprodukujú tempo aj rytmus reči a strúhajú neuveriteľné pohybové kreácie, aj uhrančivá performancia.

Bane sú zlé všade

Dielo doteraz naozaj neznámej dvojice Silke Huysmans a Hannesa Dereera bolo v programe označené ako dokumentárna performancia. Pretrhnutie nádrže, ktorá slúžila ako skládka odpadu z ťažby železa v brazílskom regióne Mina Gerais, spôsobilo v roku 2015 najhoršiu banícku katastrofu v histórii krajiny. „Nehoda“ pripravila o život desiatky ľudí, zničila viacero dedín a svoje si odniesla aj príroda. Firma Samarco zasiala do pokojného života komunity vážnu traumu a zničila fúru ekosystémov v tejto oblasti. Huysmans, rodáčka z neďalekej dediny Mariana, sa sem vrátila po troch rokoch, aby zozbierala príbehy a utkala z nich divadlo. Tu by sa mohla jej snaha skončiť a bola by z toho overená stratégia prípravy dokumentárneho diela. Lenže dvojica mladých tvorcov sa rozhodla lokálny problém posunúť do ďalšej roviny a vytvoriť esej o tom, aké priehrady držia pokope dnešný svet. Ich ambícia je vysoká a riešenie jednoduché. V Mining Stories ponúkajú moderný storytelling v štýle dokumentárneho filmu. So zásadným rozdielom: hovoriace hlavy nahrádza desiatka malých projekčných plôch a video zas autentické zvukové nahrávky a ich anglický prepis. Nakoniec dôjde aj na záverečné titulky.

Uprostred javiska stojí mĺkva Huysmans s neutrálnym výrazom tváre. Nohou ovláda malé „krabičky“, spúšťače, ktoré aktivujú fragmenty zozbieraného materiálu a premietajú ich anglické preklady na plátna. Dolné plochy patria obetiam, hore dominujú vedecké analýzy a múdre či „premúdrelé“ výroky odborníkov z oblasti ekonomiky, psychológie, náboženstva a ochrany prírody. Nesmie chýbať ani zľahčujúca reakcia spoločnosti Samarco: „Na každú katastrofu sa dá nahliadať z viacerých perspektív.“ Presne to robia aj tvorcovia a robia to tak precízne, že sa im darí vyskladať obraz sveta. Žiadne desivé historky ľudí, ktorí detailne opisujú katastrofu, len pár smutných hodnotení ako ich táto katastrofa zasiahla a ako rozložila ich životy. A tieto osobné výpovede sú jedna k jednej pretkané rôznorodým teoretickým materiálom.

Huysmansovej stláčanie gombíkov je na začiatku nenútené a pokojné. Ako sa však všetko postupne zamotáva a odkrývajú sa rôzne roviny katastrofy (ako ľudia prišli o domovy, zvieratá o prirodzené prostredie, čo znamená traumatizujúci zážitok, či je Samarco samaritán alebo diabol), jej pohyb je tanečnejší a rytmickejší. Ku koncu už fragmenty spúšťa v energickom danse macabre nad vykorisťovanými obeťami ekonomického kolonializmu. Brazílsky príklad od Huysmans a Deerera ukazuje, ako funguje leviatan trhu. Veľké korporácie naoko blahosklonne dávajú živobytie chudobným komunitám, ale sú úplne ekonomicky závislé od ich lacnej pracovnej sily. Ešte závislejšie sú od exportu do bohatších krajín a od dopytu. Ten ovplyvňujeme aj my – konzumenti – koncoví odberatelia každej zbytočnosti, ktorú trh vyprodukuje. Nie je to žiadna prekvapivá pointa, ale súčasť ich výpovede o chode globalizovaného sveta. Za katastrofu v Brazílii podľa všetkého nesieme svoj kus zodpovednosti aj my. Je to známe klišé alebo smutná a pravdivá rutina dneška?

Vypredané

Tri večery vo Viedni samozrejme nestačia. Impulzov je tu viac ako komárov na kúpalisku. Presťahovať sa na mesiac do Viedne sa ale tiež nedá. Ak by teda festival do budúceho roku mal niečo prehodnotiť, je to otázka ako expandovať do Bratislavy, aby vyhovel miestnym nadšencom tanca. Aj keď, ani o tých viedenských zrejme nie je núdza. Pri väčšine produkcií svietil na internete nápis vypredané, a to aj vtedy, ak sľubovali čosi naozaj obskúrne. To sa u nás väčšine tanečných festivalov nestáva. Čo je za tým? Otvorenosť publika, šikovnosť PR alebo len zaujímavá dramaturgia? Skúsme hádať.

Rubrika: 

Bibliografický záznam:  Juráni, Milo. ImPulsTanz 2018 očami Mila Jurániho: Dobre aj bez dinosaurov . MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2018. [cit. 14.12.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/883.