MLOKi
Lukáš Zahy: Ako nikdy predtým (foto: Branislav Grebečí)
Lukáš Zahy: Ako nikdy predtým (foto: Branislav Grebečí)

NuDanceFest 2018 očami Jakuba Molnára No.2

NuDanceFest tento rok v programe prezentoval aj česko-slovenských finalistov choreografickej súťaže Gala Art Moves, čím pomáhal zviditeľniť tanečné umenie mladých tvorcov, ktorí môžu svoj umelecký názor konfrontovať s etablovanejšími, skúsenejšími. Diváci mohli v niekoľkých výstupoch (sólach či duetách) pozorovať isté formujúce sa tendencie súčasnej tanečnej tvorby. Do programu sa dostali študenti Katedry tanečnej tvorby VŠMU, z ktorých každý už má za sebou profesionálnu tanečnú skúsenosť – Lukáš Zahy (Poses/Essencies/Traps), Lukáš Bobalik (d-BODY-m) a Silvia Sviteková (pODPORa).

Humor introvertný

Lukáš Zahy si vo svojom sóle Ako nikdy predtým zvolil tému vyrovnávanie sa s vlastnou identitou a jej hanblivou prezentáciou v rôznych podobách na verejnosti. Proces sebaidentifikácie môže často pôsobiť ako komplexný a možno i bolestný, no tanečník ho interpretoval s veľkým nadhľadom a vyváženou dávkou humoru. Už príchod do hracieho priestoru Štúdia 12 načrtol tematiku celého jeho výstupu. Ako duch v bielej posteľnej plachte sa veľmi nemotorne a ostýchavo snažil (ne)dostať do svetiel reflektoru. Tanečník si zvolil veľmi groteskné prepady z horných tanečných polôh k podlahe, no lepšej artikulácii pohybov zámerne prekážala práve plachta, ktorá viac zakrývala, než zvýrazňovala. Nasledovalo fyzické odhalenie, ktoré však ostalo nenaplneným gestom. I keď sme už konečne tanečníka spozorovali, jeho ďalší kostým – niekoľko károvaných košieľ oblečených cez seba – spĺňal podobnú funkciu – bol akýmsi štítom pred vonkajškom. Tanečník sa „vyhral“ hlavne s presne cielenou mimikou, plnou vtipných grimás.

Humor rodinný

Nasledoval súboj medzi vlastným šťastím a povinnosťami poslušného synáčika. Tému lipnutia na rodičoch stvárnil Lukáš Bobalik vo výstupe Pre teba síce veľmi jednoducho, no o to technicky a detailne vypracovanejšie. Základnou emóciou plynúcou z choreografie bola túžba osamostatniť sa, ktorá je ako oheň – dobrý sluha, ale zlý pán. Tanečník využil dva objekty – akváriá – ktoré symbolizovali svet rodičov a nový, vytúžený vesmír. Bobalikov výstup bol predovšetkým v znamení náročných dynamických zmien a variácií na podlahe, keď akváriá ťahali mladého tanečníka ako dva protipólne magnety. Plynulosť pohybov nebola vždy ideálna, ale i napriek tomu bol dosiahnutý vytúžený efekt. Celý výstup okorenila vtipná hlasová nahrávka smutnej matky, ktorá citovo vydiera a presviedča svojho syna, aby ju neopúšťal a staral sa o ňu (nikto o mňa nedbá, nikto sa o mňa nezaujíma), po čom nasledoval i vtipný dialóg (ahoj, čo robíš? – nič – a čo máš nové? – neviem – a čo budeš robiť zajtra? – neviem, asi nič…). Záverečná báseň od Vaska Popu však celú „rodinnú drámu“ povýšila z nevinnej štvanice na vážnu problematiku medzigeneračných vzťahov. Nehovoriac o objavení tretieho akvária, ktoré doteraz tento jasný boj radikálne skomplikovalo.

Humor ekologicko-spoločenský

Sarkasticky ladené sólo FCB – Fén cukor bagandže bolo príjemným zakončením slovenskej časti večera a  osobne ho považujem za najväčší emotívny zážitok večera. Silvia Sviteková sa veľmi hravým, groteskným, miestami až provokatívnym spôsobom zaoberala environmentálnymi témami v kombinácii s našou narcistickou povahou a prehnaným vlastným „beautizmom“. Vo svojej choreografii oscilovala medzi abstraktnými výjavmi a konkrétnymi symbolmi a znakmi v použitých rekvizitách. Tanečný výstup determinovali, podobne ako v Bobalikovom sóle Pre teba, objekty. Neuberali však na premyslenosti pohybových kreácií, práve naopak, významne spoluvytvárali celkovú tematiku a dávali situačnému kontextu jasné pomenovania. Tanečníčka mala na bublinkovej fólii položený fén a misu s čistou vodou. Nasledovalo pohybové karikovanie veľmi arogantného, sebeckého jednotlivca, ktorý začal z bagančí vyťahovať kocky cukru a bláznivo ich vypľúvať do misy s vodou. Neprekáža mu, že týmto zdrojom života plytvá, hlavne, že sa na tom baví. Keď už však túto vodu zneužil na zbytočné umytie vlasov, pretože si ich vzápätí vyfénoval, nadvihlo by to nejedného ekológa. Sviteková týmto prejavom rázne reflektovala dnešný bezbrehý konzum a ľahostajnosť k účinku/vplyvu našich vlastných rozhodnutí voči okoliu. Tanečníčka ukázala, že má veľký cit pre metaforickosť obrazov a zároveň sa vyhýba prvoplánovým výrazovým prostriedkom. Hoci sa vo svojom choreografickom slovníku ešte hľadá, predviedla schopnosť kombinovať tanečné party s prácou s objektom, vďaka čomu bolo jej číslo divácky veľmi komunikatívne.

Jakub Molnár

Absolvent Teórie a kritiky divadelného umenia na DF VŠMU v Bratislave a Divadelnej dramaturgie na DF JAMU v Brne. Je spoluzakladateľom študentskej platformy Ateliér 205 a šéfredaktorom časopisu Javisko. Okrem odbornej reflexie súčasného divadla sa venuje aj praktickej dramaturgii v externých spoluprácach s viacerými divadlami na Slovensku i v Česku. Zaoberá sa taktiež dianím v oblasti ochotníckeho divadla – je pravidelným členom festivalových redakcií a odborných porôt a napísal knihu o histórii ochotníckeho divadla v Tisovci T160VEC: Premeny divadla pod Hradovou.