Tam, kde zlyhá párty, „zachráni“ to vojna. Alebo snáď život?

ĽUDIA.LEVY.ORLY.JARABICE. / scény zo života umeleckého podľa APČ | Foto: R. Dranga, zdroj: www.novadrama.skĽUDIA.LEVY.ORLY.JARABICE. / scény zo života umeleckého podľa APČ | Foto: R. Dranga, zdroj: www.novadrama.skĽUDIA.LEVY.ORLY.JARABICE. / scény zo života umeleckého podľa APČ | Foto: R. Dranga, zdroj: www.novadrama.skVojna nemá ženskú tvár | Foto: B. Konečný, zdroj: www.novadrama.skVojna nemá ženskú tvár | Foto: B. Konečný, zdroj: www.novadrama.skVojna nemá ženskú tvár | Foto: B. Konečný, zdroj: www.novadrama.sk

Škoda, že prvý festivalový deň Novej drámy 2017 nevyvrcholil opojnou párty v Subclube. Predstavenie Ľudia.Levy.Orly.Jarabice sa odvíjalo skôr ako znudeno-depresívne čechovovské popoludnie. Okolo baru trochu bezradne postávajú účastníci akejsi privátnej žúrky. Začiatok je sľubný – na studené kamenné múry klubu sa premietajú projekcie, v ktorých herci filozofujú, sú zúfalo nasratí, už zase hľadajú zmysel života a chcú si zodpovedať tú najpodstatnejšiu otázku: Aké je postavenie umelca v spoločnosti? Z textu Čechovovej Čajky však zostalo len máličko a aj tieto útržky bolo ťažko možné zachytiť v spleti tancujúcich, fajčiacich a alkoholom sa opájajúcich hercov. Ak ste si aj urobili tú námahu a vydali ste sa voyeursky sledovať Ninu, Irinu či Borisa na špinavé toalety, pravdupovediac nič také šokujúce ste neobjavili. Na rozdiel od inscenácie Porucha (Vianoce v Stalkville), ktorá počas minulého leta otriasala budovou nad Urban Housom, a kde sme zazreli viacerých hercov divadla DPM, ktorí sa objavili aj v Procházkovej inscenácii, tu nás nečakala za každým rohom príťažlivo vybudovaná a korenistá scéna s vnútornou dynamikou, možnosťami improvizácie, nadviazania blízkeho kontaktu a interakcie performerov s divákmi. Kto boli tí, čo sa vydávali za Kosťu, Ninu, Borisa, Medveďa, Mášu a Irinu? Čechovovsko-procházkovské masky, za ktorými sa ukrýva opitosť, absolútna apatia, nespokojnosť, hnev, agresia, hádky, trochu lásky a ešte viac utrpenia... Ako len porozumieť beznádeji generácie X či Y, ešte k tomu o štvrtej popoludní v triezvom stave, bez drog, bez hysterických záchvatov žiarlivosti nad stratenými milencami a milenkami, nad neúspechom a osobným nešťastím?

V konfrontácii s hrôzami vojny sú „pseudoproblémy“ stratenej generácie tak trochu na smiech, alebo možno i na zaplakanie. Inscenácia Vojna nemá ženskú tvár Slovenského komorného divadla Martin prináša silné a nepatetické posolstvo o vôli prežiť i v tých najťažších a najkrutejších podmienkach v zákopoch medzi mŕtvolami. Bieloruská spisovateľka Svetlana Alexijevič spísala osobné histórie žien, bojovníčok Červenej armády vo Veľkej vlasteneckej vojne, ktoré boli donútené dočasne nebyť ženami a stať sa vojačkami. Volali ich hermafroditi – neboli to ani ženy, ani muži. Mnohé hrdinky ostali po vojne neplodné. Kuchárky, zdravotné sestry, lekárky, snajperky, veliteľky, dôstojníčky, guľometníčky – všetky nenávideli oslovenie dievčatká, urážalo ich, keď ich ľutovali, no zároveň žiadna z nich nebola na vojnu pripravená.

Dramatizácia Ivety Horváthovej citlivo prepája osobnú a spoločenskú rovinu vojny. Okrem propagandistických vznešených ideálov, výziev zabiť čo najviac Nemcov a ponižovania, ženy v boji neustále trápia vši, zlé hygienické podmienky a sabotujú ich príliš veľké čižmy, ťažké zbrane a pánske trenírky. Nie, vojna naozaj nemá ženskú tvár, je škaredá a ohavná. Inscenácia v réžii Mariána Pecka priznáva pravdu ženám, ktoré sa nehanbia byť krásne aj vo vojne a za najväčšie vojenské šťastie považujú, keď sa ako blesk z jasného neba uprostred vojnového ošiaľu zjaví kaderník, ktorý im urobí krásne účesy. Táto na prvý pohľad rozmarná ženská slabosť je znakom ich dôstojnosti, ktorú si nemôžu dovoliť stratiť, ak ju nechcú obetovať na oltár krvi a zabíjania.

Inscenácia bez akéhokoľvek banalizovania každodenných privátnych útrap ukazuje, aké dôležité je nepoddať sa osudu. Ten, kto si nezažil vojnu, nemôže odsudzovať ostatných za to, že občas „egoisticky“ mysleli na svoje vlastné malé šťastie. To im totiž pomáhalo prežiť. A už vôbec sa nedá čudovať nad tým, že ľudia, ktorí prežili koncentračné tábory, sú stále schopní s vervou a oduševnene žiť a najmä spomínať jedným dychom na svoje lásky a druhým akoby náhodou odbočiť k potupným zážitkom z väzenia, okupácie či nútených prác. Aj o tom je výnimočná publikácia rozhovorov Rozviazané jazyky Jozefa Tancera o medzivojnovej Bratislave. O obyčajných odvážnych ľuďoch a ich starostiach vo vojne i mimo nej. To, akú moc majú ženské hlasy, dokazuje aj kniha Ireny Brežnej Vlčice zo Sernovodska, ktorá upozorňuje na nenásilný odpor a odvážne činy čečenských žien vo vojne proti Rusku.

Možno nastal čas, aby tentoraz pre zmenu svet aj život získali svoju ženskú tvár. Veď vojne aj tak ženská duša nesvedčí, ani neprináleží. A dokonca, buďme naivní idealisti, vojna nemá ani mužskú tvár. Nemá totiž ľudskú tvár. A nejde pri tom o to, či ste muž alebo žena.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Galdíková, Lucia. Tam, kde zlyhá párty, „zachráni“ to vojna. Alebo snáď život?. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2017. [cit. 13.11.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/734.