MLOKi

Make song, not war!

Prišiel čas napísať to. Aktuálna divadelná sezóna nie je práve najsilnejšia. Na oficiálnych aj alternatívnych scénach vládne tak trochu nuda a jediné, čo ju dokáže rozohnať, sú silné témy, ktoré reflektujú súčasnosť. V tomto smere je z čoho vyberať. Všetci cítime, že vo vzduchu visí niečo zlé. Parlamenty naprieč Európou hnednú, svetové mocnosti ovládajú kreatúry, 20 miliónov ľudí trpí hladom a na úbožiakov, ktorí si chcú zachrániť holý život, sa pozeráme ako na príčinu všetkého zla. Zabudla som ešte na niečo podstatné? Aha, že u našich najbližších susedov je vojna.

Asi nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že Divadlo Pôtoň je spoločensky najangažovanejšie divadlo na Slovensku. Každý z ich titulov hovorí o konkrétnom spoločenskom probléme, inscenácie vznikajú na základe výskumu a v spolupráci s odborníkmi. Je preto pochopiteľné, že inscenáciu o Ukrajine pripravili v Bátovciach priamo ukrajinskí tvorcovia. Situácia v krajine, ktorá sa stala prvým testom (a žiaľ prvým ľahkým úspechom) rozširovania sféry ruského vplyvu, je pre každého súdneho človeka výstrahou. Kam až akt mocenskej svojvôle môže zájsť, rozoberať nechcem. Rovnako ani režisér Sashko Brama a trojica hercov (Nina Khyzhna, Andrii Buchko, Ruslan Boiaryn), ktorí na projekte spolupracovali, nechceli divákom predkladať zložité analýzy, príčiny a dôsledky konfliktu. V centre ich rozprávania je krehký príbeh mladej ženy – Bramovej blízkej priateľky Julie, ktorá sa pomocou jednoduchého ľudského gesta pokúša vniesť do sveta plného utrpenia aspoň trochu harmónie. Chodí a spieva starú mantru a počúva príbehy zranených vojakov.

Juliu spoznáva divák aj prostredníctvom autentického videa, fotografií z výjazdov či listu, ktorý adresovala bratovi. V inscenácii sa odohrajú rôzne situácie, ako keď sa sama stala obeťou mafiánskych praktík v Odese či havária, pri ktorej takmer prišla o život. No dôležité je najmä jej rozhodnutie nenechať zlu voľnú cestu. Cez túto koláž udalostí do inscenácie presakujú príbehy jednej generácie. Sú to príbehy mužov, ktorí sa z rôznych dôvodov zapojili do vojny a konflikt ich doslova zožral. Prišli o rodinné väzby, bojujú v slabo vyzbrojenej armáde a po zranení bez lekárskej pomoci často len vyčkávajú na smrť. Až neuveriteľne znie príbeh o ukradnutej finančnej zbierke určenej na operáciu vojaka-rodáka, aj to, že zraneným vojakom armáda strháva zo žoldu zbrane a autá, o ktoré prišli počas výbuchov. Občas sa zdá, akoby tvorcovia zámerne vyberali tie najbizarnejšie podoby vojny. Dá sa však tušiť, že ide len o špičky ľadovcov, opatrné prešľapovanie v mínovom poli hrôzostrašných faktov a traumatizujúcich spomienok.

Zaznieva však aj druhý, nemenej výrazný motív. Julia ešte pred vojenským konfliktom prežila istú existenciálnu krízu, ktorá sa pretavila v jej orientáciu na duchovný svet. Aj s týmto faktom tvorcovia narábajú opatrne, z hlavnej hrdinky nechcú spraviť naivnú „slniečkarku“. V inscenácii je vyslovené, že Julia spieva mantry. Prastarý nápev uspávanky, ktorou tíši žiaľ vojakov v nemocniciach, dokonca zaznie (raz z nahrávky v mobile a v závere navyše v karaoke verzii). Kto z divákov má sanskrt v uchu alebo v oku, môže si zaspievať spolu s ňou. Julia si pokojne mohla vybrať iný, na prvý pohľad rozumnejší život, nezapájať sa do vojny, nájsť si prácu a pokojne žiť. „Normálny“ život inscenácia zobrazuje prostredníctvom plážového selfie videa zaliateho slnkom, ktoré posiela Juliin brat z dovolenky v Thajsku. Práve bratovi – predstaviteľovi názoru „do ničoho sa nemiešaj, nemá to zmysel“ –  je adresovaný list, ktorý zaznie v závere inscenácie. Julia v ňom píše, že aj jeden človek môže veľa zmeniť. Jej argumenty sú prosté a silné. Vari najsilnejšie z celej inscenácie.

Ak pri stavbe príbehu hovorili tvorcovia zámerne menej, pri budovaní javiskového tvaru si dovolili viac. Možno aj viac ako treba. Naratívne časti dopĺňajú fotografie, videá, tanec, štylizované pohybové kreácie, hudobné sekvencie aj improvizované dialógy a radikálne odstupovanie od príbehu a stvárňovaných postáv. Opakovane si kladiem otázku, či išlo o zámernú snahu čo najviac „spestriť“ krehký príbeh alebo skôr úsilie o formálny experiment. Ani v jednom prípade však nešlo o šťastné rozhodnutie. Žiaden z použitých postupov nie je v inscenácii využívaný ako princíp a nedá sa hovoriť ani o ich originalite. Vŕšenie jednotlivých  nánosov tak  pôsobilo trochu zmätočne a vo väčšine prípadov ani nenašlo oporu v hereckých predstaviteľoch. Nina Khyzhna je herecky výrazná, pohybovo a tanečne disponovaná, no nie je v jej silách udržať celú náročnú inscenáciu. Dvojica hereckých partnerov Andrii Buchko a Ruslan Boiaryn jej pomáha len málo. Ich funkcia v inscenácii je skôr technická: jeden hrá na gitare a obsluhuje projekcie, do hereckých interakcií vstupuje len zriedka, druhý reprezentuje väčšinu postáv, ktoré sú potrebné na dokreslenie Juliinho príbehu.

Vojenské meno Rama je inscenácia, za ktorou si Divadlo Pôtoň môže pevne stáť. Hoci ani zďaleka nejde o remeselne či herecky najvýraznejšie dielo, autenticita príbehu a posolstvo, ktoré prináša, ho posúvajú medzi výrazné tituly tejto sezóny.

No items found

Soňa J. Smolková

Patrí medzi ojedinelý druh divadelného kritika, ktorý radšej píše o pol šiestej ráno ako o polnoci. Okrem recenzií pre Pravdu, kød a Rádio_FM píše vlastné haiku a číta hrubé romány. 

Ďalšie od autora