Kiosk 2016 - deň prvý

Compagnie TDU a kol.: La Chute du Paradis Foto: Natália ZajačikováCompagnie TDU a kol.: La Chute du Paradis Foto: Natália ZajačikováMed a prach: Krása a hnus. Foto: Natália ZajačikováMed a prach: Krása a hnus. Foto: Natália Zajačiková

Festival Kiosk vám zmení život. Mne pred rokmi pomohol prehodnotiť svoj puritánsky postoj k nahým telám na javisku. Po jednom z predstavení D´Epogu som si zasa povedal, že už nikdy nepôjdem do divadla. Kiosk často vedome testuje mieru vašej tolerancie a liberálnosti. Hrozitánsky hnev na tvorcu vie vzkypieť aj v žilách tých najotrlejších.

Prehnaný pátos môže byť živnou pôdou pre publicistu. Pár počiatočných patetických riadkov dokáže strhnúť čitateľa k tomu, aby svoju pozornosť zameral práve na jeho obsah. Je v tom trochu kalkulovania, trochu pravdy, trochu slovnej ekvilibristiky. V divadle však, aspoň podľa toho, čo naznačila moderátorka Maja Hriešik v prvej festivalovej diskusii, bol pátos (ten z trojice logos, étos, pátos) v posledných rokoch mimo módy. Začína sa opäť obdobie, kedy okrem mozgu diváka budú tvorcovia masírovať dávkami čistej emócie jeho srdcový sval?

Ak by sme hľadali odpoveď v dvojici inscenácií z prvého dňa, asi by sme narazili na dva opačné extrémy. Potravinové orgie Compagnie TDU a kol. La chute du paradis totiž trochu zatieňovali pôvodnú výpoveď – úvahu o tradičnej vine ženy za vyhnanie z raja, ktorá dodnes definuje roly v našej spoločnosti. Raj dvojice tu predstavujú stôl, dve stoličky a misa plná jedla. Žena drobnými maniermi testuje mužovu trpezlivosť, no on má rád konkrétne pravidlá. Fyzicky v spoločnom tanci preto definuje hranice jej slobody. Teda až pokým ju celkom neovládne. Chvíľu ju zviera, manipuluje ňou ako bábkou a ona nie je schopná vzchopiť sa k svojbytnému pohybu. Do toho vstupuje rovina pohrávania sa s jedlom. Decentná večera sa mení na brutálnu žranicu – od paradajok, cez klobásu, až po vzájomný citrónový exces, v ktorom muž hryzie kusy citrusu z úst svojej partnerky, aby ju bozkal. „Sloboda je prázdna nádoba, ktorú môžeme naplniť, čím chceme,“ vraví sa v prerušovanej videoprojekcii, ktorá zobrazuje jeden z možných podôb raja. Tvorcovia projekciu naplnili divadelne efektným povzdychom nad najstarším mýtom o mužovi a žene. Ten až príliš banálne rekapituluje tradičné vzorce ich správania. Najsilnejšou emóciou divákov ostáva údiv z toho, ako sa na telách performerov miešajú rôzne šťavy a z toho, ako dokážu naplniť brucho v krátkom časovom rozmedzí klobásou a zároveň šľahačkou.

Opačným príkladom je scénické dielo Krása a hnus zoskupenia Med a prach. Viacvrstvové obrazy podávané symbolickým divadelným jazykom sa nedajú definitívne „rozkľúčovať“. Každý hľadá svoju interpretáciu sám. Či v tom nájde temné posolstvo o súmraku materiálneho sveta, ktorý zúfalo potrebuje nový podnet, manifest návratu ku kresťanským hodnotám v upadajúcej spoločnosti, alebo snahu reštaurovať aspoň niektoré piliere nášho sveta, jedno je isté: Krása a hnus predstavuje najmä silný emocionálny zásah. Vľavo vidíme pilier sveta a vedľa pilnú reštaurátorku pri práci na Kristovi, v centre Andrej Kalinka so zborom vytvárajú chaotické melódie, priestorom blúdi malý chlapec aj výtvarník Juraj Poliak. Každý obraz predstavuje svojbytné posolstvo. Poliak napríklad obkresľuje na plátno videoprojekcie žien ovenčené kráľovskou korunou, ktoré v rukách držia igelitové tašky. Pri každom nepatrnom pohybe ich tiel musí plátno pootočiť tak, aby bol dostatočne presný. Akoby sa snažil zachytiť prchavý moment zrážky starých tradícií a nového sveta – kráľovských korún a mikroténových igelitiek. V inom obraze vidíme, ako medzi sebou „bojujú“ papierové koruny. Jednoduchý mechanizmus ich rozvíri v priestore, ony do seba narážajú a rôzne menia smery. Sme svedkami malej metaforickej vojny svetov. Pochodujúce sklonené telá neskôr zasa pripomenú kladivá zo známeho klipu skupiny Pink Floyd, ktoré tu agresívne dupú po zvyškoch ľudskosti. Všetko kulminuje až po posolstvo o potrebe vzniku nového človeka v novom svete. Osobné výklady ale môžu byť rôzne aj podľa miery vzdelania v oblasti kresťanskej symboliky. Záverečný dojem ďalej nemenej záleží aj od miery citlivosti diváka. Pátos Medu a prachu je totiž prehnaný pátos, ale aj pátos autentický, ktorý vyplýva zo skutočného vnútorného presvedčenia tvorcov. To nemusí nadchnúť každého, napriek tomu, že toto scénické dielo je predchnuté duchovnom, formálne aj výtvarne vypracované a zároveň kombinuje viacero druhov umení do unikátneho tvaru. 

Rubrika: 

Bibliografický záznam:  Juráni, Milo. Kiosk 2016 - deň prvý. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2016. [cit. 19.12.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/599.