MLOKi
Eric-Emmanuel Schmitt - Petronela Dušová: Oskar (Teátro Neline) Foto: Braňo Konečný
Eric-Emmanuel Schmitt - Petronela Dušová: Oskar (Teátro Neline) Foto: Braňo Konečný

Dotyky a spojenia 2016 – deň tretí

Boh na tretí deň oddelil deň od noci a dal vyniknúť svetlám na nebeskej oblohe. Inscenácie tretieho dňa martinského festivalu, naopak, spájali väčšinou temné, ťaživé témy, až ma skoro pohltila tma.

Teátro Neline prinieslo príbeh o umieraní dieťaťa – Oskara s diagnózou rakoviny. Príbeh sa odohráva v priehľadnej, nemocnične sterilnej kocke, v ktorej sa bábkoherečka Petronela Dušová ako teta Ruža stáva Oskarovým najbližším spojencom. A hoci tvrdí, že v minulosti bola zápasníčkou, chlapcovi nepomáha bojovať, ale skôr zmieriť sa so svojou chorobou. Projekcie premietané na plátno spomínaného objektu (kocky) v úvode aj závere inscenácie zachytávajú každodenný ruch mesta a odkazujú na večný kolobeh života, z veľkého plátna čítame aj Oskarove listy – Bohu. Inscenátori využívajú hravé formálne prostriedky, Dušová pracuje napríklad s tieňohrou, takisto s drevenou pohyblivou bábkou, ktorej môže vymieňať a nasadzovať tvár v rôznych emočných polohách Oskara. No dialógy Ruže a Oskara oproti tomu ostávajú povrchné. Dôvodom je možno dramatizácia, ktorej sa z románu Oskar a růžová paní zrejme nepodarilo vyabstrahovať hlbšiu výpoveď, akú by sme azda mohli nájsť v predlohe.

Po smutnom odchode Oskara som sa usilovala vyrovnať sa s videným so šálkou čaju v ruke. Po zhliadnutí inscenácie Rivers of  Babylon sa však moje nádeje na krajšie zajtrajšky rozplynuli rovnako rýchlo, ako čaj z vrecúška v teplej vode. A hoci ja som v 90. rokoch snila ako dieťa o mojom wonderful life (skladbu s týmto názvom môžeme považovať aj za hudobný leitmotív inscenácie), režisér Diego de Brea mi dokázal, že zdanlivo primitívny Rácz (v inscenácii v podaní Milana Ondríka) prežil aj príchod nového milénia. Aj napriek napohľad nesúrodému striedaniu umeleckých žánrov (western, komiks) a aj štýlovej nesúrodosti (civilné kontra štylizované herectvo, country hudba verzus operná ária a pod.) sa tvorivému tímu podarilo vytvoriť kompaktný a dynamický obraz o mašinérii moci a túžbe po nej. Podmanivá atmosféra bratislavského podsvetia sa v dyme vychádzajúceho z kotolne ústredného (anti)hrdinu nerozplynula.

Zoskupenie Med a prach pomenovalo svoj nový projekt veľmi výstižne. Krása a hnus alebo Nezastupiteľnosť nepomenovateľného. Ich výsledné scénické dielo je totiž v prevažnej miere koncipované ako spojenie výtvarných, pohybových a najmä hudobných elementov, ktoré sú predvádzané súčasne. V scénickom priestore sa toho deje priveľa – sledujeme reštaurovanie sakrálneho obrazu, performeri hypnotizujú blikajúce svetlo, vzápätí sa zmenia na chodcov, ktorí zintenzívňujú svoj nezmyselný pohyb v kruhu (možno náhlenie sa za niečím zbytočným), aby ustatí a udýchaní s harmonikou v ústach pretavili svoju únavu do zvukov. Dve ženy s papierovými korunami na hlavách a prederavenými taškami sa točia a kropia ma čistou vodou. Je to prameň očistný alebo zhubný? Z disharmonických spevov, šepotov, výkrikov a nástrojov, ktoré sú nepríjemné, ba až desivé, umelci upustia a razom vytvárajú chórickú „nebeskú“ hudbu a ja cítim hnus aj krásu v jednom. Tieto kategórie sú predstavované najmä v kresťanských konotáciách, o čom svedčí už projekcia a čítanie biblického textu alebo baránok ako symbol Veľkej noci, kedy ľudstvo slávi zmŕtvychvstanie Krista. Vidíme však iba kostru zvieraťa. Má sa ma zmocniť úzkosť z pominuteľnosti tela alebo radosť z víťazstva ducha? Odkazov a symbolov je neúrekom a ja sama neviem, čo si vybrať skôr.

Človek sa nestačil zbaviť jedného rozochvenia a prišlo ďalšie – v podobe KAFKA.DREAMING. (Inscenáciu KAFKA.DREAMING. sme reflektovali aj v MLOKizdate k festivalu Nová dráma/New drama 2016, pozn.red.) Tomáš Procházka ako režisér aj herec v jednom spolu s Petrom Tilajčíkom pripravili polnočné prekvapenie. Nemôžem to nazvať inak, pretože Procházka sa javí ako ambiciózny tvorca a dokázal to aj v tomto prípade. Performancia poukazuje nielen na parazitické vzťahy medzi otcom Procházkom a synom Tilajčíkom (v závere si tieto roly prostredníctvom saka vymenia), ale aj na neustálu úzkosť jedinca, ktorú pociťuje vo vzťahu k svetu. Tilajčík sa sústredenými pohybmi dostáva do tranzu, mení sa na hmyz, využíva dôkladnú prácu s mimikou. Máme tak pred sebou obraz šialenstva, strachu, jednoducho typický kafkovský koktail.

A prešla noc a nastal úsvit, deň štvrtý.