Lucia ŠmatlákováTohtoročný výber sekcie Paradiso na festivale Boska komedia obsahoval okrem školských projektov aj inscenáciu Michała Buszewicza Otázka techniky (Kwestia techniki), ktorá je súčasťou repertoáru Národného starého divadla Heleny Modrzejewskej v Krakove. Inscenácia je netradičná najmä tým, že v nej nevystupujú herci, ale pracovníci kolektívu technikov. Témou Buszewiczovho textu je práca a každodenný život divadelného technika, ktorý sa okrem neustálych problémov s ťažkými mechanizmami stretáva aj so závažnými úrazmi či s arogantným prístupom hercov.
Už v úvode inscenácie traja predstavitelia zdôrazňujú, že nie sú hercami, ktorí sú naučení bojovať s trémou. Na scénu najskôr vysielajú mobil na hračkárskom aute, ktorý zvoní dovtedy, kým ho niektorý z divákov nezdvihne. Ten vzápätí informuje telefonujúcich technikov o tom, že je bezpečné vyjsť na javisko a že ľudia v hľadisku sú absolútne neškodní. Komunikácia s divákmi je intenzívna počas celého priebehu inscenácie. Technici preto sami niekoľkokrát zdôrazňujú, že majú pocit, akoby inscenácia bola skôr akousi stand up show. Občas sa dokonca nakláňajú von z okna a volajú nič netušiacich okoloidúcich do divadla. Následne prezentujú seba a svoju pracovnú uniformu prostredníctvom módnej prehliadky, kde okrem úlohy a dôležitosti čierneho oblečenia oboznamujú divákov aj o význame technikových rúk, pliec alebo hlavy. Dominantnou súčasťou inscenácie je aj práca s videoprojekciou. Prostredníctvom nej máme príležitosť nahliadnuť do každodenného života technických pracovníkov, či už pri tvorbe inscenácií alebo v krízových situáciách, keď musia z jednej budovy divadla bežať do druhej. V závere prezentujú technici svoje „divadelné sny“. Jeden z nich by sa rád previezol po scéne v Chevrolete, druhý túži po tom, aby sa raz v divadle odovzdávali Oscary pre technikov a poslednému by k spokojnému pracovnému životu stačili lepšie vzťahy s hercami. Inscenácia nenásilne a vtipne zobrazuje neľahký život technika a hravo pracuje so slovnou aj s charakterovou komikou. Je príkladom nenáročného repertoáru, ktorý však neskĺzne k prvoplánovému humoru ani k neinvenčnej zábave.
Organizátori festivalu Boska komedia si ako cieľ určili prezentáciu širokého spektra prístupov k tvorbe na dnešnej poľskej divadelnej scéne. Od snáh o formálnu aj príbehovú fragmentáciu a nadužívanie videoprojekcie v Hamletovi režiséra Krzysztofa Garbaczewskeho cez hromadenie nevysvetliteľných symbolov a predlžovanie neznesiteľnosti situácií do vyprázdnenia polovice sály (herci spolu s vybranými divákmi búchali tridsať minút palicami do vriec na smeti) v inscenácii Kňažná Bathory (Hrabina Batory) v réžii Wiktora Rubina. Až po minimálne inovatívny a tvorivý pohľad na klasický text v Žiačke (Wychowanka) režiséra Mikołaja Grabowskeho. Hoci podľa názoru časti poľského publika bol tento ročník festivalu jedným zo slabších, zahraničnému divákovi ponúkol zaujímavý a obohacujúci pohľad na stav poľského divadla v súčasnosti. Divadla, ktoré občas vzbudzuje pocit, akoby sa dokázalo uchyľovať len k dvom extrémom. Na jednej strane k extrémnej snahe šokovať a úsiliu o inovatívnosť, čo však poväčšine zostáva len na povrchu divadelnej formy. A na druhej strane k extrémne neaktuálnemu a neinvenčnému prístupu k tvorbe, ktorý súčasnému divákovi už nemá čo viac povedať.
