(aktuálne témy + občianska angažovanosť) x divadelná metafora = kindervajco

Prešovské národné divadlo potvrdzuje svoju existenciu, ktorej dĺžka zodpovedá dvom divadelným sezónam, v poradí druhou inscenáciou s názvom Kindervajco. Dramaturgia divadla označeného prívlastkami generačné, angažované a aktuálne, sa programovo obracia na problémy súčasného sveta a človeka v ňom. No nie len vo všeobecnosti - snahou tvorcov nie je vytvárať všeplatné a nadčasové divadlo sveta, lež divadlo komunitné, ktoré zachytáva a pomenúva konkrétne choroboplodné fenomény aktuálne produkované spoločnosťou slovenského malomesta.

Z potreby reagovať na prostredie, v ktorom žijú i tvoria, presne geograficky lokalizujú miesto deja – do Prešova. Obrazy ľudí a ich vzájomných vzťahov teda čerpajú z každodenného života mesta, vyberajú z neho to (čo sami považujú za) najzávažnejšie a v koncentrovanej forme to oproti nemu obracajú ako zrkadlo. Nie je to však zrkadlo krivé, groteskné, ale pravdivé, verne ukazujúce realitu. 

Autorka textu, Michaela Zakutňanská, vytvára charaktery šiestich postáv, z ktorých každá reprezentuje istý novdobý typ človeka, vyskytujúceho sa v spoločnosti v rôznych variáciách (žena-tridsiatnička, slobodná, bezdetná, ambiciózna, bez jasného životného smerovania). Tieto postavy sa dostávajú do vzájomných vzťahov, v rámci ktorých riešia špecifické problémy súkromnej aj verejnej sféry a vytvárajú tak dojem celistvej komunity. Režisérka Zoja Zupková ich nekarikuje, ponecháva im prirodzené vystupovanie a reakcie. Každá je svojím spôsobom tragická, no aj napriek väčšej či menšej snahe o zmenu, vo svojej podstate sú odsúdené k neúspechu.

Jednou z línií inscenácie je mamonárstvo, prospechárstvo a oportunizmus slovenských verejných činiteľov, metaforicky stvárnená prostredníctvom obrovskej sochy-vajca, ktorá sa týči nad Prešovom. Vo vajci sa skrýva zlatá sliepka, teda zdroj príjmov týchto ľudí. Výstavba vajca ako aj jeho zrútenie je vo svojej absurdnosti výstižnou analógiou k vytváraniu zbytočných a nelogických potrieb (stavebných zákaziek) politikmi a ich následné obohatenie sa na úkor národa.

Inscenácia načrtáva aj ďalšie pálčivé témy, napríklad dôvody rozpadu základnej spoločenskej jednotky - rodiny. Ukazuje súčasnú podobu materstva a v rámci nej status ženy-matky vs. status bezdetnej ženy, neveru vedúcu k nefunkčnosti manželstva či jeho rozpadu a manželstvo, ktoré funguje len ako formálna inštitúcia.

Okrem týchto dvoch základných tematických línií sa inscenácia venuje aj kritike „pseudointelektuálov a pseudoumelcov“, kritike vysokého školstva a nezmyselnej honby za akademickými titulmi, ktoré stratili hodnotu, ako aj mnohým ďalším témam. Problémom je, že inscenácia otvára naozaj mnoho otázok alebo ich len jemne načrtáva, no napriek vynaloženej trpezlivosti divák nielen že nedostáva odpovede (čo ešte nemusí byť problémom), ale mnohé témy sa od okamihu otvorenia vôbec nerozvíjajú a čakanie na čiastkové pointy, ktoré pomyselne uzatvoria aspoň niečo z načatého, sa napokon ukáže ako márne. Preto sa inscenácia, sprvu nádejne štrukturovaná a logicky premyslená, ku koncu javí nesúrodá a nedomyslená.

Toto nedorozumenie však môže byť spôsobené aj tým, že divák neoboznámený s regionálnym kontextom nedostatočne odčíta ponúknuté symboly (ktoré režisérka na seba vrství, pričom nie sú jasne racionálne interpretovateľné) a narážky. Nosná štruktúra inscenácie je však aplikovateľná na akékoľvek iné slovenské mesto, pretože jej podstata pramení okrem iného aj z našej národnej nátury.

Bibliografický záznam: Zajacová, Veronika. (aktuálne témy + občianska angažovanosť) x divadelná metafora = kindervajco. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2015. [cit. 21.10.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/428.