Aj ja o vás napíšem (do novín)!

Medzi stĺpmi Štúdia 12 sídliaceho pri Divadelnom ústave, štyri ženy povstali i rozhodli sa vypovedať...

Aká bola láska národovcov? Aké boli ich priority a aké miesto v ich živote zaberala žena? Bola len miskou, ktorú nevedomky tepali? Len tvorom? Či centrom všetkých krás?

Inscenácia Misky strieborné, nádoby výborné je dramatizáciou rovnomennej knihy Jany Juráňovej, ktorej réžie sa ujala Alena Lelková. Na javisku vidíme predstaviteľky Adely Ostrolúckej (R. Poláková), Aničky Jurkovičovej (Z. Konečná), Maríny Pišlovej (D. Matušová) a Antónie Júlie Sekovičovej (v alternácii Kristíny Tóthovej) - partneriek či múz Štúra, Hurbana a Sládkoviča. Herecké stvárnenie pôsobí vierohodne, nie je však násilnou snahou o zobrazovanie historickej ženy (ako to býva pri mnohých inscenáciách - napr. štylizáciou jazyka). Ponúkané informácie síce zaostrujú našu pozornosť na spomínané obdobie, ale inscenácia ponúka aj dnešný pohľad. Herečky reagovali na problematiku žien, ponúkali vlastný názor, ktorý bol reprodukovaný videozáznamom. Toto použitie súčasného prvku popri dobovom kontexte bolo prekvapivé. Odrazu sme sa nepozerali len na ženy Štúrovcov, ale i na herečky prechádzajúce tvorivým obdobím, aktívne reflektujúce stavy postáv. Videoprojekcia je zároveň súčasťou poetiky, dotvára atmosféru a scénické riešenie, keď sa premietajú obrazy vrcholkov stromov či fľaky od krvi.

Krehká poetika ženského sveta je umocnená aj hudbou, klavírom, reprodukovanými vokálmi či rekvizitami, ktoré boli hlavnou vizuálnou zložkou scénografie (Juraj Poliak). Herečky pracujú s portrétmi Štúrovcov, vytvárajú z nich pomníky, vysádzajú na ne obľúbené kvety, inokedy portréty slúžia ako priestor na premietanie videozáznamov. Kvetináče sú takisto použité ako nádoby na pranie košieľ. Niektoré momenty sú však samoúčelné a nadobúdame dojem, že herečky vykonávajú činnosť len aby vykonávali činnosť. Ide o pekné obrazy, napríklad keď Adela Ostrolúcka prichádza ku klavíru. Stane sa to ale len raz a tak prítomnosť krídla na scéne stráca význam. Podobne je to so Štúrovou bustou, ktorá sa síce zavesí na stĺp, čo umožňuje Ostrolúckej ešte posledný kontakt s ním - je to však skôr len dekoratívny prvok, ktorému chýbajú hlbšie roviny významu.

Ilustratívne konanie zjemňuje celý príbeh, pripomína hranie sa na minulosť. Tieto ženy sa stretli preto, aby sa zo svojho života mohli vyrozprávať, vymeniť si skúsenosti. Deklamačná zložka zaberá značnú časť inscenácie, okrem herečiek sú prehovory doplnené aj reprodukciou článkov, či listov Štúrovcov. Občas nám ako divákom, informácie unikajú, nakoľko sa použité témy rýchlo menia - raz sa hovorí o národe, potom o materstve, o smrti... Chce sa toho tak veľa povedať. Akoby to všetko roky držali v sebe a teraz sú na tom najsprávnejšom mieste.

Sympatickou stránkou inscenácie je odľahčenie situácií - krvopotné snahy interpretovať svoje vnútorné pocity narúša prítomnosť a reakcia ostatných žien na scéne. Komicky pôsobí vystupovanie Sekovičovej, ktorá je intelektuálne jednoduchšia, no výrazne emotívne založená. Dobre funguje aj záverečná gradácia Ostrolúckej irónie až do úplnej ľahostajnosti. Ženám kontruje Ján Kalinčiak (Ľ. Bukový), ktorý neberie ich výpovede až tak vážne a prináša nadhľad nad typickou ženskou precitlivenosťou. To sa dá najlepšie pozorovať v momente, keď sa ohrdnutá Ostrolúcka dozvedá o detailoch Štúrovej smrti od Kalinčiaka. Stretávajú sa dva postoje - ona pôsobí dostatočne chladne, vieme, že zatrpkla kvôli Štúrovej nepozornosti voči nej, Kalinčiak sa naopak snaží Štúra obhájiť, zdôrazňuje Ostrolúckej jeho vieru v národ, obhajuje jeho nedokonalosti a chvíľkami pôsobí, že má o Adelu záujem on sám.

Motívom, ktorý spája všetky témy hry je práve Adelina rana spôsobená Štúrom. I v novinách ju spomenul ako tvora... Táto bolesť otvára všetky ostatné témy, následne však dostáva minimálnu reflexiu od ostatných žien (Jurkovičová krčí plecami a rozoberá vlastný život, éterická Pišlová je zaujatá sama sebou a Sekovičová svojou vnútornou radosťou reaguje nevhodne na útrapy, ktoré Ostrolúcka analyzuje). Nenachádzame výraznú dejovú líniu, skôr prehodnocovanie minulosti a spochybňovanie i poľudšťovanie jej historických postáv. Ostrolúcka svoj problém nedokáže vyriešiť a tak sa inscenácia uzatvára uvoľnene, akoby sama hľadala svoj koniec.

Bibliografický záznam: Štrbová, Elégia. Aj ja o vás napíšem (do novín)!. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2015. [cit. 15.12.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/421.