Dramaturgická rada s odstupom o Novej dráme: Čo je nové a čo je dráma?

Nová dráma / New Drama 2015 je dnes už minulosťou. Časom sa to zaručene stane s čímkoľvek, čo kedysi hrdo nieslo označenie „nové“. Členovia dramaturgickej rady festivalu sa teraz na svoju úlohu  tiež pozerajú inak ako pred festivalom či počas neho. Martina Ulmanová sa zamyslela nad novosťou novej drámy, Miloslav Juráni zhrnul svoje pozorovania do štyroch bodov a Dária Fojtíková Féherová opísala, ako prežívala týždeň Novej drámy ona.

Ak si už nepamätáte, ktoré inscenácie vyhrali akú cenu, pripravili sme pre vás krátke zhrnutie:

  • Cena festivalového diváka: Majster a Margaréta
  • Cena študentskej poroty: Majster a Margaréta
  • Zvláštna cena poroty: Clear (za inovatívnu prácu s textom a vysokú kvalitu inscenácie, dosiahnutú napriek podmienkam v slovenskom nezávislom divadle)
  • Grand Prix Nová dráma/New Drama 2015: Desatoro

Martina Ulmanová: „Tešila by som sa na tú teatrologickú kucapacu.“

Keď sa riaditeľka Divadelného ústavu Vladislava Fekete začala na diskusii posledný deň ND od nás vyzvedať, čo bolo na inscenácii Domov Eros Viera „novodramatické“, musela som si sebakriticky priznať, že takto sofistikovane som o vyberaných inscenáciách neuvažovala. Hlasovala som jednoducho za to, čo sa mi z kolekcie, zostavenej výlučne podľa „technických“ kritérií (dátum vzniku dramatickej predlohy a dátum vzniku inscenácie), páčilo najviac.

Keď sa chvíľu rozoberali jednotlivé aspekty spomenutej inscenácie, niekto, myslím Monika Michnová, podotkol, že takéto teoretické meradlá by sa skôr hodili pre dramaturgiu festivalu s názvom Nové divadlo, a iný, myslím Milo Juráni, odpovedal, že o takúto zmenu názvu a kritérií sa na akomsi novodramatickom festivale už pokúsili a zasa rýchlo od nej upustili. Keby som túto otázku mala teoreticky rozhodnúť ja, zmenu by som urobila, a tešila by som sa na tú teatrologickú kucapacu, ktorú by nový spôsob výberu vyvolal.

To by už potom človek (napríklad ja) nevystačil s argumentmi typu „viem, tá a tá inscenácia nebola až taká dobrá, ale museli sme vybrať minimálne sedem, osem titulov, a tento sa nám videl predsa len podarenejší než henten...,“ ale pekne zostra a jasne by musel formulovať dôvody, prečo sa mu v slovenskom /európskom/ či dokonca svetovom kontexte javí jazyk inscenácie nielen podarený, zaujímavý, fungujúci, ale predovšetkým nový, novátorský. A to v situácii, keď by sa mu do hľadáčika začali tlačiť navyše možno aj desiatky inscenácií klasických titulov s novátorskými inscenačnými ambíciami.

Neviem, ako ostatní, ale ja by som si pri takejto zmene musela veru dosť naštudovať a na youtube či naživo na zahraničných festivaloch popozerať, i dosť teoretických statí načítať, aby som sa vedela verejne obhájiť pomocou aspoň trocha priliehavých termínov a paralel. A to stále predpokladám, že s mojimi kolegami-dramaturgami by som si v niektorých veciach rozumela aj bez diskusií. Neviem, či by som osobne na takú výzvu vôbec vládala pristúpiť, pre rozhýbanie slovenského divadelnokritického myslenia by však bola určite prínosom.

Milo Juráni: „Kľúčoví hráči nezávislého divadla tento rok mlčali.“

Jedenásť inscenácií je skrátka veľa. Sám som každý rok zdôrazňoval, aké je dôležité uplatňovať kvalitu pred kvantitou a radšej pestrými prednáškami, workshopmi, sympóziami hutne zaplniť off-program. Osud alebo rozhodovací proces ale rozhodli inak. V rámci pelotónu sa nepodarilo odtrhnúť menšej skupine inscenácií. Až na veľmi svetlé výnimky sa všetky držali v jednotnej mase a preťali cieľovú pásku výberu ruka v ruke. Tento rok to bolo skrátka vyrovnané. Žiadne provokácie, bezhlavé skúmanie hraníc, roztopašné bujačenie na javisku. Najväčší experiment nakoniec podniklo SND(!!!). Nie len tým, že samo iniciovalo vznik viacerých nových textov a dramatizácií, ale aj tým, že ponúklo intelektuálne orgie v podobe Klimáčkovho Mojmíra II. v Ballekovej réžii. Na záver pridávam pár postrehov:

  • Hudba zväčša tvorila viac ako len náladu v pozadí. Bola pevnou súčasťou koncepcie, bola ohlušujúca a intenzívna, čo však malo za následok, že som si začal počas festivalu ctiť ticho.
  • Nová dráma 2015 nemala úplne jasnú jednotiacu líniu, bola však o všetkom, čo trápi moderného človeka – vzťah k sebe, k okoliu, k bohu, k spoločnosti, k dejinám, k politike. Chýbala sociálna téma, ktorú sprostredkovalo len Desatoro. Ale tento rok sa sociálne témy všeobecne vytratili.  
  • Klasický príbeh takmer zmizol. Základ pre väčšinu inscenácií tvorili tematizované viac menej príbehové fragmenty, alebo opulentné monologické výpovede. To bolo v ostrom kontraste k poznámkam Dey Loher, ktorá v úvode festivalu volala po návrate príbehu.
  • Nezávislé divadlá tento rok nepriniesli žiadne prekvapenia, ba čo viac ostali v tieni štátnych a samosprávnych divadiel. Plynú z toho dve základné pozorovania. „Kamenné“ divadlá sa vymaňujú zo svojich dinosaurích návykov a nezávislé divadlá zrejme tento rok mali jemnú krízu. Keď už aj niečo vytvorili, zväčša len kopírovali svoju osvedčenú poetiku. Aj keď treba priznať, že niektorí kľúčoví hráči nezávislého divadla v rozpätí január 2014 – január 2015 mlčali. Škoda.

Dária Fojtíková Fehérová: „ SND má finančný potenciál, o akom môžu „malé“ divadlá iba snívať“

Čo robí člen/ka dramaturgickej rady festivalu Nová dráma týždeň po festivale?

Keď sa skončí diskusia s dramaturgickou radou v piatok dopoludnia, dramaturgičke odľahne. Vydýchne si. Nikto zo zahraničných hostí sa diskusie nezúčastnil, okrem redaktorky poľského časopisu Dialog Małgorzaty Semil. Tá však vzdala snahu sledovať diskusiu hneď ako ju počtom skromné publikum prehliadlo a prestali sa používať mikrofóny. Tlmočníčka nepočula, nemohla tlmočiť, pani Małgorzata teda musela počúvať slovenčinu a hoci je Poľka, asi mala problémy, keďže sa k ničomu nevyjadrila a po diskusii pomerne rýchlo zmizla. Akoby tam ani nebola.

Teda nikto zo zahraničných hostí sa diskusie s dramaturgickou radou nezúčastnil.

A tak sme si povedali, sami sebe a svojmu publiku, že festivalový výber bol vlastne dobrý a slovenské divadlo používa moderné výrazové prostriedky, a že vlastne aj keď niečo nemá text, mohlo by byť novou drámou.

Apropo, nová dráma a text. Každoročná rozprava na túto tému. Tento rok ju otvorila riaditeľka Divadelného ústavu tvrdením, že Domov Eros Viera od zoskupenia Med a prach nie je nová dráma. Dramaturgička sa proti tomuto tvrdeniu postavila stručne a dôrazne, napokon, musí si za svojím výberom stáť. Nebolo však treba, na obhajobu inscenácie na postavili aj takí, čo ju nevideli. Platí v divadle, že zvuk (v tomto prípade zvesť o inscenácii) sa šíri rýchlejšie ako svetlo (samotná inscenačná podoba)? Auditórium sa teda zhodlo, že Med a prach na festival novej drámy patrí. Dramaturgička pokrčí plecami a myslí si, že nabudúce vyberá niekto iný a vyberie to, čo mu je po chuti. Subjektivizmu sa v divadle nevyhneme, najmä v oblastiach, ktoré nie sú a ani sa nedajú terminologicky presne ukotviť. Ako taká nová dráma.

V piatok večer sa odovzdajú ceny a dramaturgička trochu ľutuje, že vyhráva Desatoro – Slovenské národné divadlo má finančný potenciál, o akom môžu „malé“ divadlá iba snívať. Ľahko im urobiť projekt s kopou tvorcov, dramatikov a režisérov. Ale idea bola dobrá a neprišiel s ňou nik iný, ale práve SND. Z hľadiska novej drámy zase treba uznať, že v projekte defilujú takmer všetci tvorcovia mladšej a strednej generácie, „novšie“ a „mladšie“ by to už ani nemohlo byť.  

Týždeň, ktorý prichádza po festivale, neprináša žiadne vyhodnotenia, reakcie, ani potľapkania po pleci. Festival sa skončil posledným piatkovým prípitkom. Dramaturgička chvíľu nechápe, ako je možné, že jej kamaráti nepostrehli, aká bola uplynulé dva týždne vyťažená. Dokonca si nevšimli ani to, že sa nejaký divadelný festival v Bratislave odohral. Kde boli tie billboardy? V piaty deň po festivale vstane z postele a povie si, že ten súťažný program bol predsa len dobre povyberaný, aj šapito, aj big beat, aj bábkové, aj tanečné, aj filozofia, aj slovenské dejiny... Rôzne formy, rôzne témy, rôzne tvorivé prístupy... Pestré.

Na siedmy deň je všetko zabudnuté. Dramaturgička sa vráti do práce, do svojej skutočnej práce, ktorá na ňu trpezlivo počkala a teraz jej predostiera každý nedoriešený detail z jej neprítomnosti. Dramaturgička už vlastne nie je dramaturgičkou, ani členkou dramaturgickej rady. Zdvorilo odpovie na pozdravný zahraničný email (áno, kešu z Indie chutia naozaj výborne, slané, ale tak akurát, nie ako tie slovenské) a zahodí do koša festivalovú brožúru, v ktorej jej pridali desať rokov navyše. Zabudnuté.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: MLOKi, Redakcia. Dramaturgická rada s odstupom o Novej dráme: Čo je nové a čo je dráma?. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2015. [cit. 19.12.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/404.