Zvedavý sloník putuje

V Bábkovom divadle v Žiline vzdali naštudovaním  rozprávkovej hry Zvedavý sloník hold jej autorovi Jánovi Ozábalovi. Ten by v roku 2014 oslávil sto rokov.  Inscenáciou zároveň slávnostne pokrstili zrekonštruované priestory divadla.

Sloník Bimbo je stále zvedavý. Na všetko potrebuje odpoveď. A keďže zvedavosť je väčšia ako strach, vydá sa hľadať krokodíla k rieke Limpopo. Chce sa ho opýtať čo jedáva na obed. Na ceste k jazeru stretne veľa iných zvieratiek. Niektoré sú priateľské, iné nie. Po dlhej ceste Bimbo stretne krokodíla, ktorý ho chce zožrať. Aby mu názorne ukázal čo obeduje, chytí ho za chobot. Bimbo sa snaží oslobodiť, čo sa mu síce podarí, no pri zápase si svoj krátky chobot poriadne natiahne. A odvtedy majú slony dlhé choboty. 

Režisér Peter Palik upravil pôvodný text obsahovo i jazykovo. Vynechal niekoľko zvierat (matku sloníka, muchu), iné pridal (surikaty, žirafy). Využitím čistého hracieho priestoru, bez zbytočných rekvizít, nechal vyniknúť konanie hercov. Veľký dôraz položil na vizuálne sprítomnenie Afriky a jej zvierat. Spolu s výtvarníčkou Evou Farkašovou oživili zvieracie postavy nevšednými maskami. Masky sú technologicky prepracované a odkrývajú mechanizmus vodenia. Väčšinou sú to časti zvieracích tiel (najmä hlavy) pripnuté na hercovom tele. Herec sa tak stáva súčasťou masky. Ako podklad  použili inscenátori čierne šaty, ktoré nenarúšajú pozornosť diváka. Ten sa môže sústrediť len na efektné animovanie postavené na štylizácii. Africký kontinent evokuje piesočná farba javiska. Zadný horizont zaberá obrovské oranžové slnko. Súčasťou scény sú aj plošné objekty (tráva, vzdialené kopce či baobab). Posúvaním objektov a slnka vzniká fiktívny dojem pohybu krajinou, čím inscenácia pôsobí ešte dynamickejšie. Celok dotvára a podčiarkuje chytľavá „africká“ hudba a jej cyklicky sa opakujúce motívy skomponované Ľudmilou Štefánikovou (vnučka Jána Ozábala). 

Inscenácia je postavená hlavne na hercoch a dobre zvládnutých gagových situáciách. Zvedavý sloník Bimbo Anny Čitbajovej je naozaj všetečný. Herečke sa podarilo do Bimba vdýchnuť detskú naivitu, nielen hlasom a mimikou, ale i precíznou prácou so sloňou hlavou. Sloník si stále spieva pieseň Limpopo (názov jazera), ktorej melódia sa divákom vrýva do pamäti. Na všetko sa pýta, pretože chce všetko vedieť. A tak sloníkovo „A prečo?“ neustále znie priestorom. Bimbova zvedavosť je spúšťačom rôznych konfliktov a humorných situácii. Takže okrem toho, že sloník putuje k jazeru Limpopo, aby našiel krokodíla, uteká aj pred pštrosom a opicou.

Aj ostatné zvieratká majú svojich zdarných animátorov/vodičov. Nikto nezaostáva vo vytváraní svojho zvieraťa. Napríklad Michal Németh stvárnil pyšného a úžasne pohybovo zdatného pštrosa s výraznými charakteristickými gestami. Had Krajta je tvorený skupinovo – rukami všetkých hercov. Krajta tak pôsobí  veľmi majestátne. Ján Demko spolu s pomocným vodičom vodí leoparda s pôvabom divého zvieraťa. Zábavným osviežením sú drobné surikaty, ktoré vtipne komentujú vzniknuté situácie.

V rozprávke sa mihne veľké množstvo zvierat, ktoré skutočne evokuje dojem putovania africkou savanou. Pozitívna emócia, ktorá sála z celej inscenácie zanecháva trvalý zážitok a túžbu vrátiť sa k jazeru Limpopo. Žilinskému divadlu sa podarilo naozaj adekvátne pokrstiť nové priestory. Treba len dúfať, že jeho tvorcom vydrží podobný entuziazmus a tvorivosť čo najdlhšie.

 

Bibliografický záznam: Šnircová, Zuzana. Zvedavý sloník putuje. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2015. [cit. 21.10.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/366.