Ondrušová #niejevdivadle

Dnes som išla na poštu a zabudla som si rúško, tak som si okolo hlavy obmotala mikinu. Včera som si musela okolo hlavy pred vstupom do MHD obmotať šatku. Zrazu som prestala myslieť na dezinfekciu a pravidelné pranie a nestrkanie prstov do oka. Neviem sa rozhodnúť, či to je dobré alebo nie. Prosím, nech nie je druhá vlna, prosím, už nechcem byť tri mesiace len doma! 

Mali to byť tri mesiace, za ktoré napíšem mnoho textov, urobím si poriadok v dokladoch, začnem cvičiť jogu a pozriem si všetky kultové filmy, ktoré som nevidela. Mali to byť tri mesiace, počas ktorých sa naučím variť, odmrazím chladničku a začnem behať na hrádzi a prechádzať sa v lese. Ale boli to tri mesiace, počas ktorých som neurobila nič, a aj tak sa toho stalo veľa.

Pamätám sa, ako niekedy začiatkom marca známy moderátor uštipačne komentoval na instagrame pribúdajúce rúška v uliciach. Dokonca sa pýtal svojich followerov, či už videli nejaké babičky s rúškami. Na to mu odpovedala iná influencerka priamo z autobusu. Voyeursky nakamerovala pani sediacu oproti, ktorá mala šatku okolo úst, s komentárom, že už sa to začína zvrhávať. Nemôžem im tú pochybnosť mať za zlú (aj keď trošku mám). Lebo nikto nevedel nič.

Mala som letenky do Berlína na 29. februára. Hovorila som si: „Mám ísť? Veď aj Lana del Rey ten koncert zrušila.“ Nebolo jedného človeka, ktorý by mi vtedy povedal, že nie. Sama som pochybovala, ale aj tak som šla. Vtedy som kúpila štyri posledné kusy dezinfekčných utierok. V maliarskych potrebách som našla posledné balenie respirátorov, ale hanbila som sa ho použiť. Na Schwechate mali rúška len traja ľudia. Išli sme do Schaubühne. Bolo vypredané a vždy, keď niekto zakašľal alebo zasmrkal, zľakla som sa. To bolo poslednýkrát, čo som v divadle bola ako diváčka.

Na deň žien sme odohrali dvakrát inscenáciu Ľúbim Ťa a dávaj si pozor! Bytové divadlo pre 30 ľudí, ktorí sa premiestňujú z izby do izby.  Začali sme o pätnásť minút neskôr, lebo diváčke, ktorá býva v Kittsee, na hranici merali teplotu. O dva dni, 10. marca, sme mali hrať našu najnovšiu inscenáciu Andy! To Be Seen. Dookola sme si púšťali tlačovku, čítali Minútu po minúte, ale nikde sme sa na sto percent nedopátrali, či hrať môžeme alebo nie. Až nám došlo, že to už nie je o tom, či môžeme, ale či by sme mali. A teda asi nemali.

Každé štyri dni som telefonovala s kamarátkami. Vždy s inou, lebo každé štyri dni som hovorila to isté. Ako sa mám, ako bolo v Berlíne, ako sme sa dali s frajerom dokopy, či chystáme niečo s divadlom na september. Tešila som sa z každej hádky s frajerom, pretože to bola predzvesť novej témy na rozhovor s kamarátkou. A keď som už piatej kamoške hovorila ten istý príbeh a používala rovnaké vety, humor aj gestá, frajer sa ma opýtal: „A to ťa baví, dookola hovoriť to isté?“ A ja na to: „Áno, veď som herečka.“

Tento týždeň budem hrať štyrikrát a potom opäť dva mesiace nič. Viem to ešte? Pamätám si ešte texty? Zmestím sa do kostýmu, keď som za tie tri mesiace pribrala deväť kíl? Máme dať to šachovnicové sedenie? Prídu ľudia, keď to už mohli všetci vidieť online?

Budúci týždeň, 30. júna, máme v Novej Cvernovke derniéru STOP FUCKING SMILING/Som šťastná, tak prečo nie som. Po nej bude párty, aby sme vytancovali, vyplakali, vypotili záver tejto sezóny. Sezóny, ktorá tri mesiace nebola.

P.S.: Práve som čítala článok o tom, že pravdepodobne príde druhá vlna, takže všetko odvolávam. Pokojne budem tri mesiace opäť doma, len prosím, nech ešte uvidím Omku!

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Ondrušová, Lýdia. Ondrušová #niejevdivadle. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2020. [cit. 16.7.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/1109.