Zaki #niejevdivadle

Michaela Zakuťanská (foto archív M. Zakuťanskej)

Ahojte, pozdravujem vás od lopaty. Lopata je skvelý nástroj. A aj lopatológia je zaujímavá téma. Totiž sú rôzne druhy lopát používaných podľa zámeru a tvaru výkopu. Lopatu držím rada, podobné šťastie prežívam napríklad pri zvieraní motyky alebo kosáčika, nehovoriac o sekere. Netvrdím, že používanie týchto nástrojov zvládam ako Spice girls choreografiu, ale vždy, keď robím pohyb lopatou, cítim prirodzenosť tejto činnosti zakorenenú hlboko v štruktúrach DNA. Rovnaké pocity mávam pri lepení lekvárových pirohov a nakladaní uhoriek do zaváracieho pohára. Je v tom niečo bezpečné, storočiami overené, správne, záslužné, cítiť za tým domov, jasne vedené isté ťahy bez špekulácie.

Vravím si, chce to už len fotku, aby som mala pamiatku ako Tolstoj s pluhom na roli, aj keď sa vraví, že šlo iba o jeho chvíľkový exces... aspoň to vyskúšal, mohol o tom písať. Aki Kaurismäki v dokumente o svojej tvorbe zase prezradil, že vystriedal množstvo povolaní, ktoré ho zásadne inšpirovali pri tvorbe filmov.

Moje lopatovanie sa začalo na základnej škole, roznášaním letákov. Na gymnáziu som po vyučovaní chodila na smenu od 14.00 do 22.00 do tlačiarne, naberala šunku a šaláty v Tescu, sekala melóny gilotínou, cez letá som pracovala ako čašníčka, alebo čo prišlo, umývanie okien na pumpách – to bol lukratívny džob, kopírovanie, smutný klaun v detskom kútiku a ankety pre agentúru na prieskum verejnej mienky – zapisovanie myšlienok veľkého pseudomudrca, umývanie riadu v Baška Vode... Občas som pri práci myslela, že sa pod zem prepadnem od hanby, že takto hatím svoje nadanie. Koľko potupy a frustrácie pre budúcu autorku.

Manažérka Valerie z reštaurácie v zámockých záhradách v Írsku mi vraví: „Michaela you don´t smile. You have to smile, customers like it. Michaela why don´t you smile?“ A ja som sa neusmievala preto, lebo ma prijali na VŠMU. Bola som vážna budúca umelkyňa, ktorá musela zbierať špinavé taniere, och aká to bola neúcta k mojim budúcim počinom. Prihlásila som sa v Írsku do knižnice, požičala si knihy a doteraz som ich nevrátila, normálne som ich ukradla, že sa mi na VŠMU zídu. A do knižnice som poslala na ich upomienku email: „I´am sorry, I am on trip around the world. I can´t bring books.“ To bolo pred pätnástimi rokmi. Teraz tie knihy prekladám z krabice do krabice, nikdy som ich neprečítala a rozmýšľam, či ešte niekto čaká, že ich vrátim. Aj zo skladu v Zare ma vyhodili preto, že som sa pri vybaľovaní oblečenia neusmievala. Vtedy som tiež trpela pocitom zneuznanej neobjavenej umelkyne, ktorá musí tak tvrdo pracovať. A keby to bola pravda. Keby to aspoň bola tvrdá práca. Keby som nebola v okolí dvadsiatky taká sprostá.

Jeden kamarát mi raz povedal, že mu slovo umenie pripadá ako niečo umelé, a umelec je umelý a art je artificial. A ono je to pravda. Ale umenie môže byť aj spojením umu (ducha) a vedenia (remesla), no punc autenticity sídli na ulici a pri lopate. Je vo frustrácii, v túžbe po niečom. Chcem rehabilitovať lopatu. Aj umelcov pri lopate. A tí, ktorí doteraz váhali a cítia, že potrebujú zmenu, nabrať kondičku a inšpiráciu, hor sa k lopate! Určite budete mať peniaze za lopatovanie na účte skôr, ako peniaze za písanie.
...
A ak chcete vedieť čo robím, keď nie som v divadle – kríza, do ktorej teraz upadla celá spoločnosť, je zvláštny stav, v ktorom som ja už zopár rokov. Izolovaná v hrabovom poraste rátam na prstoch jednej ruky priateľstvá, ktoré vydržali. Peniaze nikdy neboli a pochybujem, že budú. Odchody za prácou do divadla mali vždy príchuť istej exkluzivity, práce, ktorá je vlastne dovolenkou v tom masívnom objeme času, keď som najmä mama. Moje takmer jediné súkromie je vlastne pracovný čas. Návštevy predstavení sú all inclusive pobyty pri mori. Na skúškach rozmýšľam, či je ľahšie sedieť na skúške, alebo byť rodičom. Teraz by som si chcela pozrieť všetky záznamy divadelných inscenácií online, ale za dva mesiace som stihla len polovicu predstavenia pri varení. V momente, keď som konečne mala nasadnúť do lietadla s divadelníkmi, letiská zatvorili a mňa znova poslali späť do môjho súkromného sanatória, kde píšem a uvažujem nad tým, či svet na lepšie miesto zmení písanie, divadlo, alebo lopata, ktorej borenie sa hlinou za sebou necháva v krátkom čase viditeľné výsledky.

 

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Zakuťanská, Michaela. Zaki #niejevdivadle. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2020. [cit. 27.11.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/1106.