Z festivalu Divadlo Plzeň, No.1: Doba sa vymkla z kĺbov. A z nás sú šialenci

A. Bartis: Klid  (foto archív festivalu)A. Bartis: Klid  (foto archív festivalu)F. M. Dostojevskij: Zločin a trest (foto archív festivalu)F. M. Dostojevskij: Zločin a trest (foto archív festivalu)N. V. Gogoľ: Bláznove zápisky (foto archív festivalu)N. V. Gogoľ: Bláznove zápisky (foto archív festivalu)M. Sokołowska: Holzwege (foto archív festivalu)M. Sokołowska: Holzwege (foto archív festivalu)

Septembrové divadelné slávnosti – taký by mohol byť podtitul festivalu, na ktorý, ak to okolnosti dovoľujú, cestujem každý rok do Plzne. Zároveň by sa festival mohol označiť za prehliadku najlepšieho divadla krajín Vyšehradskej štvorky. Okrem českých inscenácií sa o najväčšie zážitky aj tento rok postarali maďarské, rumunské a poľské divadlá. Témou, ktorá prepojila tieto inscenácie, je šialenstvo ako výraz (dnešného) sveta verzus šialenstvo v nás.

Všetko, len nie pokoj

Román Attilu Bartisa Pokoj bol pre mňa nečakaným zjavením. Zohnala som si ho v knižnici po tom, ako som si prečítala program festivalu. Je to príbeh o nemožnosti lásky, o patologických vzťahoch v rodine. Hlavný hrdina v ňom padá až na dno svojej duše a čitateľ tú cestu absolvuje s ním. Bolesť, trýznivá potreba blízkosti a nekonečná samota – to sú pocity, ktoré s ním zakúšame.

Príbeh románu je krutý, deziluzívny, veľmi ponurý a zbavený akejkoľvek nádeje. Mladý rumunský režisér Radu Afrim uchopil túto temnú štúdiu obdivuhodne – vďaka výraznej hudobnej zložke a zaľudneniu javiska pitoresknými postavami sa z intímnej drámy stáva širšia výpoveď o patologickej dobe a diagnózach spoločnosti. Režisér zároveň veľmi citlivo pracoval s humorom a absurditou, vďaka čomu inscenácia neuviazla v monotónnosti melancholických tónov, ktoré prevládajú v predlohe. Scénograf vytvoril priamo v strede scény akési jazero – herci doň neraz vstupujú, tento vodný element môže byť ich útočiskom, alebo v ňom chcú zažiť akési očistenie. Žiadna úľava pre postavy príbehu ani pre diváka však až do konca neprichádza. Ako tušíme, žiadna z postáv nenájde v živote pokoj, ich životy končia smrťou, samovraždou alebo hospitalizáciou na psychiatrii.

Attila Bartis sa narodil v Sedmohradsku, ale dnes sa považuje za maďarského spisovateľa (píše v maďarčine). Rumunské Národné divadlo Targu Mures s inscenáciou Pokoja vyhralo cenu divadelných kritikov za najlepšiu maďarskú inscenáciu sezóny. Do Plzne okrem inscenačného tímu pricestoval aj sám Bartis. Diskusia s nimi na konci predstavenia sa týkala nielen divadla a sama osebe bola nevšedným zážitkom. Dotkla sa aj spoločenskej situácie v Rumunsku – otázka doopatrovania rodičov, ktorí sú v starobe bezvládni, tematizovaná v Pokoji iba okrajovo, je v Rumunsku veľkým problémom. Veľa oblastí tejto krajiny má množstvo starých ľudí na vidieku, ku ktorým zohnať ošetrovateľa je takmer nemožné. Mladá a stredná generácia odchádza do miest a starí ľudia ostávajú na periférii – geograficky i spoločensky.

Raskoľnikov ako Jozef K. alebo ako Hamlet

Spolupráca maďarského súboru Vígszínház a českého režiséra Michala Dočekala vytvorila ďalší z nadpriemerných zážitkov festivalu. Dramatizácia románu Zločin a trest, o ktorú sa postarali Dočekal a Iva Klestilová, sa proporčne spravodlivo zameriava na ústredný príbeh študenta Raskoľnikova, ale dbá aj na nezjednodušené stvárnenie ostatných význačných postáv románu a ich životných príbehov. Horúčkovité prežívanie Raskoľnikova, ktoré hrá herec akoby v polosne, v stave podobnom tranzu, posúva príbeh protagonistu až k útrapám Hamleta, no pripomína aj Kafkovho hrdinu z románu Proces. Okrem neho sledujeme otrasné rozpoloženie Marmeladova (výstredný herecký výkon Károlyho Hajduka, ktorý sa približuje akejsi choreografii alkoholického šialenca), Kataríny Ivanovny, Sone Marmeladovej i Raskoľnikovej sestry Dune. Napriek veľkolepým starosvetským kostýmom sledujeme príbehy ľudí, ktorí si nevedia nájsť v spoločnosti miesto, nikomu nedôverujú, nič nedokážu a nenachádzajú zmysel života. Odcudzenie najbližších a pasca chýbajúcich finančných prostriedkov sa nevyhli nikomu – otrávili všetkých od najvyšších vrstiev až po poslednú žobrajúcu chudobu. Je to obraz vychýlenej doby, ktorá sa v mnohom podobá časom, ktoré žijeme.

Umelec celým svojím bytím

Pohnutý život i nejasný tragický koniec poľského skladateľa Tomeka Szikorského je námetom inscenácie Holzwege. Komponovanie a hľadanie absolútneho, presného zaznamenania zvuku pomocou hudby, bolo pre Szikorského život ústredným bodom. Človek žijúci v samote bytu, ktorého myslenie sa pohybovalo na tenkej hranici medzi šialenstvom a genialitou, je pre divadlo atraktívnou látkou. Inscenácia pracuje s postupmi dokudrámy, sumarizuje fakty zo života skladateľa a uvažuje o hypotézach dodnes neobjasnenej smrti. Sprievodcom tejto zvláštnej antiiluzívnej inscenácie je Zygmunt Krauze, známy poľský skladateľ, osobný priateľ Szikorského. Súčasť predstavení je aj Krauzeho interpretácia Tomekových skladieb na klavíri, ako aj odohratie známej skladby Johna Cagea 4´33´´.

Gogoľ večne živý?

Osobný výber ukončím Bláznovými zápiskami v réžii Viktora Bodóa. Monodráma je zaujímavá predovšetkým strhujúcim výkonom Tamása Kerestesza, ktorý s nadľudským nasadením napĺňa 90 minút montážou činoherných a performatívnych výstupov, ktoré miestami hraničia s hudobným koncertom. Každý obraz je starostlivo skonštruovaný, prostredníctvom minucióznych prvkov herec krok za krokom zostavuje dokonalú premenu úradníka na španielskeho kráľa, obyčajného človeka na šialenca. Pôvodcom šialenstva je pritom odľudštený, neempatický a nehostinný svet, v ktorom si jednotlivec nedokáže pomôcť sám. Otáznik v mojom podnadpise však napovedá, že toto dielo má i svoje limity. Akokoľvek môžeme vidieť aktuálnosť v Gogoľovej otázke: „Zošaleli sme my, alebo svet okolo nás?“ – Bodóova inscenácia je predovšetkým do seba uzavretým artistným kúskom, ktorému chýbajú presahy k dnešku a uchyľuje sa skôr ku konzervovaniu atmosféry predlohy.

Cestu na festival z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia (prostredníctvom Slovenského centra AICT).

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Ferusová, Zuzana. Z festivalu Divadlo Plzeň, No.1: Doba sa vymkla z kĺbov. A z nás sú šialenci. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2017. [cit. 20.10.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/791.