Všetky farby divadla čiernej Afriky

Lagos Theatre Festival (foto archív festivalu)Lagos Theatre Festival (foto archív festivalu)Lagos Theatre Festival (foto archív festivalu)Lagos Theatre Festival (foto archív festivalu)Lagos Theatre Festival (foto archív festivalu)Lagos Theatre Festival (foto archív festivalu)Lagos Theatre Festival (foto archív festivalu)Lagos Theatre Festival (foto archív festivalu)Lagos Theatre Festival (foto archív festivalu)Lagos Theatre Festival (foto archív festivalu)Lagos Theatre Festival (foto archív festivalu)

Keď som koncom februára vycestovala do nigérijského Lagosu, pandémia koronavírusu bola pre Slovensko témou vzdialenejšou než čierny kontinent. Meranie teploty po prílete bolo len formalitou a ja som sa viac než potenciálnej nákazy obávala celkom iných turistických nástrah najľudnatejšieho afrického mesta. Predovšetkým som však bola zvedavá a pripravená navštíviť siedmy ročník Lagos Theatre Festival (Lagoský divadelný festival – LTF). Privítala ma uvoľnená, protirečivo spomalená i dynamická atmosféra, fascinujúca farebnosť a príznačne hlučná a priateľská nátura Nigérijcov.

Aké je africké divadlo

„Divadlo je jedným z prvkov kultúry, ktoré najlepšie vystihujú Afriku. Stojí na pomedzí posvätného a profánneho, ústne tradovaného a písomne zaznamenaného, ukotveného v kultúre a ovplyvňovaného zvonka. [...] Je zakorenené v afrických tradíciách, ale zároveň neustále asimiluje cudzie divadelné tradície, najmä tie európske.“ Takto charakterizujú africké divadlo spoluautori Svetovej encyklopédie súčasného divadla. Hovoriť o „africkom divadle“ ako o homogénnom fenoméne je ale nemožné už len preto, že hovoriť o čomkoľvek „africkom“ by bolo prejavom hlbokej ignorácie veľkej rozmanitosti „Afrík“ v rámci kontinentu i jednotlivých krajín. Len v Nigérii okrem troch hlavných etnických skupín existuje ďalších vyše 350 kmeňov a údajne viac než 500 jazykových skupín. Akékoľvek zovšeobecnenia preto treba brať s rezervou.

Moju predstavu o divadle z Afriky pred návštevou LTF formovala najmä skúsenosť z veľkých medzinárodných festivalov, na ktorých sa stalo trendom akcentovať myšlienku kultúrnej rozmanitosti a pozývať divadelných tvorcov z rôznych oblastí. Inscenácie Faustina Linyenkulu, Dieudonného Niangounu, Bidiefona Delavalleta či Aristida Tarnagdu na Avignonskom festivale či na Jesennom festivale v Paríži boli artikulovaným gestom zo strany organizátorov, ale zároveň do veľkej miery ukážkou toho, ako Francúzsko podporuje kultúru predovšetkým vo svojich bývalých kolóniách ako Kongo či Burkina Faso. Najmä z formálneho hľadiska však drvivá väčšina týchto inscenácií ešte stále príliš nevybočila z európskych štandardov.

Divadlo, ktoré som mala možnosť zažiť v nigérijskom hlavnom meste, bolo iné. S „exotickými“ predstaveniami na európskych festivaloch malo spoločné to, že bolo predovšetkým politické, neoddeliteľné od spoločnosti, z ktorej vzišlo, a to aj v tých produkciách, ktoré by sa dali zaradiť medzi ľahké žánre a „komerčné“ tituly. Z hľadiska formy či remeselnej úrovne inscenácií by sme ale mohli lagoský festival prirovnať skôr k prehliadke amatérskeho divadla. Mnohí tamojší tvorcovia nemajú profesionálny tréning ani finančné a technické zázemie. Artistnosť však bola vo väčšine prípadov podružná – ako omnoho dôležitejšie (napokon, podobne to funguje aj v našom neprofesionálnom divadle) sa javilo vedomie komunity, ktorej je divadlo určené.

Divadlo feministické, divadlo aplikované

Počas celého festivalu veľmi silno rezonovali zvlášť rodové témy, pretože v silno patriarchálnej a tradíciami riadenej nigérijskej spoločnosti je otázka rodových rolí a spoločenských práv žien stále pálčivá. Motívom, ktorý sa v inscenáciách často objavoval, bolo predovšetkým rodovo podmienené domáce násilie (Women Kingdom, The Victims...). Medzi najsilnejšie zážitky z festivalu pre mňa patrila inscenácia My Room, My Doom. Príbeh o sirote, ktorá zažila rôzne formy násilia od tých, ktorí ju mali chrániť, ale najmä psychické týranie a zneužívanie od milovaného manžela, bol umocnený veršovaným textom aj sugestívnym výkonom herečky. Veľmi presné fyzické, až tanečné prvky dodávali jej monodráme naliehavosť – na jednej strane v nich divák čítal boj ženy samej so sebou, na druhej strane si dokázal plasticky predstaviť príkoria, ktorým bola vystavená a z ktorých sa ťažko spamätávala.

Viaceré inscenácie tematizovali toxickú maskulinitu alebo toxické vzťahy (Whumanizer, Bra). Tieto motívy sa latentne objavovali vo väčšine produkcií, a hoci mnohé z nich boli ladené komediálne alebo romanticko-komediálne, snaha žien „vyžalovať“ sa z nevýhodnej pozície vo vzťahu k mužom bola citeľná. Škoda len, že niektoré „dobre myslené“ inscenácie replikovali škodlivé stereotypy. Napríklad inscenácia The Victims na záver priniesla paradoxné „ponaučenie“ o tom, že ženy sa môžu vyhnúť rodovo podmienenému sexuálnemu násiliu svojím rezervovaným správaním. Na druhej strane je dobrou správou, že hlavný organizačný tím festivalu, vrátane riaditeľky, tvorili tento rok po personálnej výmene štyri ženy. To by podľa Davida Evansa, dlhoročného spoluorganizátora festivalu z British Council, bolo donedávna prinajmenšom nezvyčajné, ak nie priamo neakceptované.

Popri ženách sú v Nigérii ďalšou zraniteľnou skupinou deti a mladiství. Na festivale sa ukázalo, že divadlo je dôležitým nástrojom pre prácu s týmito skupinami, najmä pokiaľ ide o deti a mladistvých zo sociálne slabých komunít. Hudobno-performatívna inscenácia Akiko Ayin: Our Story bola zaujímavým príkladom aplikovaného divadla. Aktérmi boli chudobné deti z lagoských get, ktoré pod vedením pedagogičky tlmočili svojím rovesníkom správu o tom, že sociálne rozdiely neznamenajú rozdiely v kompetenciách a talentoch. Inscenácia Legacy zas cez príbehy tínedžerov odhalila opakujúce sa scenáre zneužívania, detských manželstiev, obchodu s deťmi a domáceho násilia, ktorým aj v 21. storočí čelia mladiství nielen v Nigérii.

Divadlo politické, divadlo tradičné

Na festivale sa intenzívne objavovali aj témy spojené so životom jedinca v nigérijskej spoločnosti a s občianskou nespokojnosťou. Nigérijcov paradoxne sužujú podobné politické problémy ako Slovákov – vysoká miera korupcie, nefunkčná polícia, nevymožiteľnosť práva, netransparentnosť v riadení štátu či, zlá infraštruktúra (Prison Chronicles, The Pseudo Democrat, A Place Called Lekki). Jednou z najvydarenejších inscenácií festivalu bol aj muzikál Talkndo mladého režiséra Joshuu Alabiho, ktorý má skúsenosť aj zo spoluprác v rámci Európy. Vtipná politická komédia s údernými afrobeatovými piesňami o fungovaní krajiny je plná absurdných situácií, ktoré však majú korene v realite – príkladom je okradnutý občan, ktorý nemôže krádež nahlásiť na polícii, pretože nemá peniaze na úplatok. Inscenované trhovisko na javisku bolo rovnako farebné ako nigérijská spoločnosť – nielen čo sa týka odevov, ale aj problémov. Na občiansky apel režiséra živo reagovalo aj publikum, čo bol pre mňa osobitý fenomén nigérijského divadla. Kým našinec sa akejkoľvek interakcie skôr desí, tamojší diváci bez ostychu priebeh predstavení komentujú, nahlas radia postavám a demonštrujú svoj súhlas či nesúhlas s vývojom deja bez toho, že by to hercov akokoľvek vyviedlo z rovnováhy.

Ďalšie inscenácie sa venovali historickým koreňom súčasného stavu. Inscenácie ako AFÚNRÚGBÌN59: The Journey To Independence využívali aj tradičné divadelné formy, tradičnú hudbu a tanec, a tiež viaceré dialekty (väčšina inscenácií sa hrala v angličtine alebo v jej afrikanizovanej variácii známej ako pidgin). Druhá menovaná bola akousi lecture-performance o spoločenskom vývoji Nigérie od parlamentných volieb v roku 1959, ktoré smerovali k nezávislosti od Británie v roku 1960, ale zároveň boli predzvesťou občianskych konfliktov a nezhôd medzi kmeňmi a spoločenstvami. Do postkoloniálneho diskurzu zároveň prispel mladý britský divadelník Tunji Joseph dokumentárnou monodrámou White Board, Black Pieces: Race In The West, v ktorej nastolil otázku pozície a možností Brita afrického pôvodu medzi jeho bielymi krajanmi.

Divadlo experimentálne, autorské, site-specific, pouličné a predovšetkým konfrontujúce

Žiadna z festivalových inscenácií nepracovala s kánonickými dielami dramatickej literatúry, tej „našej“ a ani tej „ich“. Niektoré z textových predlôh boli síce vydané ako divadelné hry (existuje tam aj súťaž nových pôvodných textov podobná našej Dráme), osoba autora a osoba režiséra, resp. aj performera však väčšinou splývala. Špecifikom festivalových produkcií bola aj ich dĺžka (do hodiny) a vo väčšine prípadov javisková úspornosť, ktorá bola daná podmienkou uvedenia inscenácií v nedivadelných priestoroch – v exteriéri parku, v niekoľkých miestnostiach bez javiskovej techniky, v múzeu, či dokonca v hotelovej izbe.  Niektorým síce toto obmedzenie neprospelo – operno-činoherná inscenácia Off Key by kvôli akustike predsa len skôr zniesla ozvučenú sálu než amfiteáter. Mnohí tvorcovia však limity využili nanajvýš invenčne – okrem bytového divadla k najzaujímavejším experimentom patrila rádiodráma Operator Gaga. Spočívala v tom, že si účastník sadol do jednej z pripravených telefónnych búdok a cez slúchadlá počúval hru o operátorke infolinky, ktorá sa prostredníctvom telefonátu náhodou dozvie o nevere manžela. Zámerom organizátorov a organizátoriek festivalu bolo najmä využiť to, čo je africkému divadlu vlastné – verejný priestor a prepojenie s komunitou.

Mottom siedmeho ročníka festivalu, ktorý spoluorganizuje British Council, bolo „going out of bounds“, ísť za hranice. V mojom prípade to platí doslova. Cesta za hranice kontinentu bola zároveň cestou za hranice známeho, za hranice kontextov, v ktorých sa pohybujem komfortne a rutinne. Bola to vzrušujúca a farebná konfrontácia, ktorá mi ukázala minimálne to, že Nigéria má omnoho viac kultúrnych exportných artiklov než len Woleho Soyinku a Chimamandu Ngozi Adichie. Hádam hranice neostanú zatvorené príliš dlho...

Projekt medzinárodných mobilít redakcie MLOKi z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Cesta na Lagos Theatre Festival bola uskutočnená s podporou Literárneho fondu.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Mašlárová, Martina. Všetky farby divadla čiernej Afriky. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2020. [cit. 25.11.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/1097.