Typológia diváckeho teroru

šialení diváci šilený diváci Potešení diváci

Nedávno sa kdesi (presnejšie na blogu kultarena.blogspot.sk) objavila charakteristika najhorších divákov, ktorí okupujú sedadlá kinosál. V tomto smere nezaostávajú ani niektorí návštevníci divadiel a preto hor sa nahliadnuť na základné typy divadelných narušiteľov. Diváci kina a tí divadelní sú predsa len dve celkom odlišné kategórie. 

Zákon opaku

Divadlo je priestor neočakávaných reakcií. Každý režisér môže s čímsi kalkulovať, ale žiadny nie je taký štramák, aby dokázal do detailu určiť, ktoré miesta vyvolajú salvy smiechu a kedy niektorý z citlivejších divákov vyroní povestnú katarznú slzu. Silu divadelného momentu však nič nezabije viac, ako keď na vrchole veľkých emócií spustí niekto v hľadisku neočakávaný záchvat veselej emócie. Nahromadené napätie mizne ventiláciou do ulice, nákazlivý rehot strhne dvoch-troch prísediacich a herca vnoreného do svojej postavy prudko vypľuje na vyprahnutú púšť vnútornej neistoty. Situácia fuč, emócia fuč a namiesto poctivo vybudovaného hereckého náreku počuť len pridusené výbuchy divadelného „fajnšmekra“ smerované do rukáva košele.

Spiaci princ

Je len málo vecí, ktoré sa dajú pochopiť ľahšie a zároveň v človeku prebúdzajú väčšiu zlosť, ako sused na sedadle, ktorý pospáva práve vo chvíli, keď sa vy neviete nadýchnuť od vnútorného napätia, alebo sa zvíjate v nekonečnom smiechu kamsi pod sedadlá. Horšie je len, keď sa onen spiaci element v danej situácii prebudí. S pohľadom: „Kto ma videl?!“ skenuje ostatných a po ovládnutí prvotných pocitov trápnosti sa tvári, akoby všetko celý čas pozoroval. V momente, keď zistí, že dej ho ešte stále dostatočne neinteresuje, alebo že už mu pre spánok nemá šancu rozumieť, začne nervózne gániť. Zákonite bude gániť práve na vás, pretože práve váš smiech alebo výkrik ohromenia je, istotne, pravým dôvodom narušenia jeho odpočinku. Návštevníka charakterizuje aj otázka: „Čomu sa smejeme?“ Najčastejšie ju adresuje človeku, kvôli ktorému sa v divadle ocitol. A tiež odpoveď: „Do divadla chodím oddychovať...,“ ktorú tomuto človeku adresuje, ak sa ho náhodou opýta prečo práve teraz musí spať. Najhoršie je však, keď sa týmto spáčom stane divadelný kritik. Pol hodinku celku strávi v alfa-gama móde, no už o pár dní leží na stole čerstvá recenzia, v ktorej dokonalo opisuje všetky „šedé“ miesta inscenácie. Najdôležitejšie je, že svoj postoj si dokáže vždy rozumne vyargumentovať.

Teror tradicionalistu

Samozrejme, nemožno zabudnúť na všetkých prehnane konzervatívnych, ktorí neboli „desať plus“ rokov ani len v kine a teraz sa v náhlom záchvate kultúrnosti vydali na „akéhosi Ibsena, či niečo podobne romantické“, čo im má ponúknuť ten vysoký, ale OZAJ vysoký divadelný zážitok. Diváci tohto typu zväčša prichádzajú do divadla v elegantnom oblekovom neopréne alebo večernej róbe a s pohľadmi plnými opovrhnutia komentujú oblečenie všetkých naokolo. V prípade pochopenia, že oblek na sebe ozaj nemá nikto, a že schody miesto  do divadelného neba smerujú kamsi do pivnice, začne sa ich existencia utápať v silnej vnútornej neistote. Sprvoti sa netrpezlivo ovievajú bulletinom (ak im v pivnici niečo také pridelia), neskôr sa začínajú nervózne hniezdiť v sedadlách (ak náhodou nie sú v pivnici nútení stáť). Potom nasleduje už iba demonštratívne ochkanie, jojkanie, ošívanie sa, alebo hlasné komentovanie nespokojnosti s javiskovou opovážlivosťou. Takéto reakcie sú prirodzene pochopiteľné pre každého, okrem prísediaceho a veľmi deja chtivého diváka. Ten predsa potrebuje chápať zložité nitky postmoderného spracovania, ktoré práve prinieslo celkom civilnú Noru (možno aj nahú), ktorá sa natriasa v kŕčovitých pohyboch, vedie rozhovor s imaginárnym partnerom a na záver strieľa zo striekacej pištole. Divák-tradicionalista zväčša takýto nátlak neustojí a odchádza ešte pred prestávkou. So slovami „Ja už to tu nemôžem vydržať, je tu asi málo vzduchu!“ sa prediera masou sústredených divákov, ktorým šliape na naleštené botasky a rozkopáva plátenné tašky. V panike svojho úteku (ak v pivnici je kam ujsť) ničí solídne vybudovanú atmosféru. Najhoršie je však, keď sa tento divák rozhodne ostať do konca. Vtedy je isté, že pre najbližšie dva rady prizerajúcich, sa predstavenie skončilo. Onen neželaný návštevník totiž nikdy nejde do divadla sám a svoje pocity si bude so stopercentnou pravdepodobnosťou vymieňať s niekým, kto jeho rozpoloženiu úprimne rozumie a vzniknutú situáciu, s ešte väčšou vervou platiaceho diváka, komentuje.

Samozrejme, predkladané črty divákov vznikli zväčša spojením viacerých typov. Ich pôsobenie sa však vždy znásobuje a tak sú pocity ostatného publika približne rovnako nepríjemné ako tie uvedené. Postihnúť na jeden nádych, kto všetko môže klasického kultúrneho konzumenta v divadle vyrušovať a vytrvalo ničiť jeho zážitok, nie je možné. A predsa. Pre divadlo sú aj takýto diváci požehnaním. Veď čo by dal taký Handke za to, keby miesto znudených prázdnych pohľadov diváci na premiére jeho Nadávok publiku kričali, urážali sa, alebo demonštratívne opúšťali sálu.   

Milo

 

 

Bibliografický záznam:  Juráni, Milo. Typológia diváckeho teroru. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2014. [cit. 16.11.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/153.