Sharing is dancing

Festival divadelných vysokých škôl Istropolitana Projekt je neodmysliteľnou súčasťou študentského života na VŠMU. Katedra tanečnej tvorby pred dvoma rokmi vytvorila podobnú platformu pre univerzity rovnakého zamerania, a to v podobe festivalu SHARE. Ich cieľom je nielen konfrontovať tvorivé výsledky, ale aj prístupy k výučbe tanečného umenia. Festivalový program pozostával počas dňa z workshopov pre študentov a večer univerzity prezentovali inscenácie (alebo fragmenty z nich), ktoré vznikli na ich akademickej pôde.

Zdieľanie osobného

V tvorbe mladých tanečníkov prevažovali najmä osobné témy, ako reflexia vlastných pocitov alebo postavenia jednotlivca v kolektíve. Festivalový program otvorili diela, ktoré vznikli na domácej VŠMU – dve krátke absolventské sóla Silvie Svitekovej a Lukáša Záhoráka. Pod názvom Pamäť betónu vytvorila Sviteková choreografiu, v ktorej pohyb úzko súvisel s dvomi dlažobnými kockami. Svoje telo dostávala do rôznych pozícií, ktoré zrkadlili obrys pospájaných dlaždíc. Od abstraktného pohybu pomaly prechádzala ku konkrétnejšiemu konaniu, spevu či dokonca interakcii s divákmi. V jej sóle vznikol zaujímavý vzťah medzi telom a kockami, akoby sa Sviteková snažila s chladným materiálom priamo komunikovať. Výrazne pracovala aj s mimikou, vďaka čomu dokázala choreografii dodať nadhľad a sebaironický humor. Podobne k performatívnemu sólu Stenomúr pristúpil aj Lukáš Záhorák. V tanečnom stand-upe prechádzal od vtipného vysvetľovania svojich myšlienkových pochodov až k osobnej výpovedi na tému homosexuality. Stenomúr sa tak stal symbolom niečoho na pomedzí – čo sa síce vymyká normám, ale je rovnako legitímne ako stena či múr.

Katedra tanečnej tvorby na festivale uviedla aj fragment z kusu Confidence, ktorý so študentmi a študentkami bakalárskeho ročníka vytvoril etablovaný tanečník a choreograf Andrej Petrovič. Choreografia obsahovala motívy rôznorodých vzorcov ľudského správania vo vzťahoch a pocity jednotlivca v nehostinnej spoločnosti. Tvorcovia tak otvorili otázky ako a kedy sa pomoc mení na manipuláciu či zneužitie alebo čo je skutočne úprimný úsmev. Významové gestá sa dostávali do rozporu s mimikou a prívetivé správanie sa menilo na sácanie a vyčleňovanie. Opakoval sa napríklad motív podávania (pomocnej) ruky a jej následnej premeny na násilné vzájomné ovládanie, pričom „manipulátor“ sa neprestal milo usmievať.

Pražská škola Duncan centre na festivale predstavila dielo Jsem zamrzlá bouře, ktoré so študentkami 3. ročníka vytvorila pedagogička Kateřina Stupecká. Choreografiu rámcovala metafora búrky, ktorej motívy boli použité v kostýmoch, svetelnom dizajne aj v akustickej hudbe. Tanečníčky veľmi dobre pracovali s napätím, neustále striedali dramatické a dynamické sekvencie s pomalými či viac statickými. Pomalšie pasáže boli doplnené o hlasové nahrávky interpretiek, ktoré preniesli dielo do osobnejšej roviny a vytvárali ich spoločnú výpoveď o pocitoch samoty a strachu. Z celého programu išlo o najcelistvejšiu inscenáciu, v ktorej sa jednotlivé komponenty spájali do vizuálne sugestívnych obrazov.

Jediné dielo, ktorého téma bola viac politická ako osobná, uviedla rakúska Musik und Kunst Privatunivesität. To not forget v réžii študenta Doriana Kaufeisena pozostávalo z veľmi minimalistických a niekedy až každodenných pohybov – chôdza, tlieskanie, opakované krúženie rukami. V úvode performeri a performerky čítali pieseň čilského umelca Victora Jaru, ktorý bol obeťou politického prevratu fašistického diktátora Augusta Pinocheta. Keďže boli jednotlivé časti textu čítané v odlišných jazykoch, divák mal možnosť zachytiť len zlomky informácií. Napriek ambícii vytvoriť angažované dielo (nielen témou, ale na konci tanečníci s kamennými tvárami symbolicky roztlieskavali divákov a snažili sa ich tak zapojiť do diania), predstavenie len veľmi málo komunikovalo s publikom. Tvorcovia sa snažili divákom predostrieť konkrétne myšlienky prostredníctvom abstraktného jazyka, ktorý bol navyše oprostený od emócií. Výsledný tvar nedokázal vytvoriť ani konkrétne podnety k uvažovaniu a ani priestor na emočné prežívanie.

Ženská sila

V programe sa objavilo viacero diel, ktoré sa zaoberali témou ženskosti, ženskej sily, či postavením ženy v spoločnosti. Choreografka Eva Rezová z pražskej HAMU v podobných témach vytvorila Trio La Femme. Tri ženy v priebehu predstavenia prechádzajú rôznymi emočnými stavmi: od vysmiatych modeliek, animálnych príšer v extáze, až po pokojné zvnútornenie, smútok a plač. V performancii sa často objavoval aj motív ťahania vlastnej tváre, akoby sa jednotlivé tanečníčky snažili strhnúť si masku. Raz boli k sebe nežné, inokedy do seba strkali, vyčleňovali sa z kolektívu a jedna ovládala pohyby druhej. Na pozadí sa popritom premietali portréty žien, ktoré rovnako prechádzali od úsmevov až ku kriku a plaču. Dominantná bola rovnako práca s kostýmom, ktorý symbolizoval faloš, povrchnosť a umelosť (syntetické materiály, umelé kožušiny, flitre). Rezová sa zamerala na skryté pocity žien z požiadaviek spoločnosti, ktorá od nich neustále vyžaduje umelý úsmev a dokonale upravený zovňajšok. Na scénu tak priniesla ich skutočné a miestami až živočíšne ja, ktoré aj dnes býva okolím často neakceptované.

Ženská sila bola tematizovaná aj v dvoch choreografiách budapeštianskej akadémie súčasného tanca (BCDA). V Intermezzo tvorcovia pracovali najmä s rozličnými pohybovými motívmi. Každá z tanečníčok mala svoj pohybový vzorec, ktorý sa v určitom momente preťal so vzorcom inej tanečníčky. Na prázdnej scéne študentky v rámci skupiny tancovali buď simultánne – no nezávisle od seba, alebo sa spájali do skupín a na určitý čas sa zosynchronizovali. Vznikol tak priestor na sledovanie rozličných interpretácií daných pohybov, ktoré tanečníčkam aj v rámci skupinových choreografií ponúkli možnosť preukázať vlastnú osobnosť. Zatiaľ čo prvá choreografia pozostávala z ladnejších a plynulejších tanečných krokov, v druhej s názvom When you brush a form clean, it becomes truly what it is bola pozornosť sústredená na trhané a rýchle pohyby končatín. Výrazná bola najmä úvodná časť, v ktorej tanečníčky ležali na zemi, prevaľovali sa a pracovali najmä s rukami. Ich pohyby boli ostré a presne zosynchronizované. Choreografia tak pôsobila ako umelecká podoba série vojenských cvičení a najmä v porovnaní s ich predchádzajúcim predstavením priniesla zaujímavý a kontrastný pohľad na spôsob či podoby pohybu účinkujúcich.

Festival SHARE sa drží svojho názvu a je najmä o stretnutiach a inšpiratívnych výmenách názorov. Aj samotný fakt, že nejde o súťažný festival mu dodáva inú atmosféru, než má Istropolitana Projekt. Je síce na pohľad možno uzavretejší do „vlastných kruhov“, no istá familiárnosť vytvára tiež množstvo neformálnych priateľských momentov (ako keď z hľadiska študenti utekajú pomôcť spolužiakom z inej školy pri upratovaní scény pred ďalším predstavením). Zároveň je aj výborným prínosom pre slovenskú tanečno-divadelnú scénu a nezainteresovanému pozorovateľovi ponúka zas možnosť skúmať témy, ktorými sa mladá generácia vo svojej tvorbe zaoberá.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Pavlačková, Diana. Sharing is dancing . MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2019. [cit. 22.11.2019]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/1025.