Report Nová dráma 2014: Dobiehame?

Desať rokov je za nami!

Ak som minulý rok vypisoval sťažnosti ako málo Nová Dráma žije, dnes môžem povedať, že prešla istým prerodom. Šesť dní, ktoré by sa dali vtlačiť do piatich bez toho, aby aktívny divák ešte pocítil umučenie divadlom, naplnili organizátori asi rovnako. Udržiavať atmosféru festivalu rozptýleného do širšieho centra Bratislavy sa však darilo akosi lepšie.

Sympatické je, že desaťročné jubileum sa Nová Dráma rozhodla osláviť ako dáma, teda bez zbytočných „cavikov“ a neustáleho zdôrazňovania dôležitosti jubilejného ročníka. Aj v záverečnom ceremoniáli tento fakt pripomínalo len veľké X prítomné na javisku. A to mi ešte aj chvíľu trvalo, kým som pochopil, že stelesňuje desiaty ročník. Budem možno prihrievať mločiu polievku, keď poviem, že okrem organizácie, tento rok výborne fungovali aj titulky (častá to achillova päta festivalov). Samozrejme, v rámci možností titulkovača, ktorý sa pravidelne zveroval vo svojom denníku na našej stránke.

Jedným z vrcholov ročníka bola diskusia o dramaturgii (Nová dramaturgia, nový dramaturg II.),

ktorá sa odohrala v Štúdiu 12. Nástupca minuloročnej diskusie predstavil po názoroch slovenských, celkom logicky, tie zahraničné. Konštatujem, že dramaturgia je zjavne v celoeurópskej kríze. Okrem pár príspevkov, ktoré predstavili konkrétne typy dramaturgie, sa prispievatelia pred malým publikom sťažovali na neochotu divákov chodiť na nové texty do divadla. Vymenili si tiež názory na teoretické ukotvenie, či treba pojem dramaturgie rozšíriť o dramaturgie tela, priestoru, alebo či takejto forme dramaturgie treba vymyslieť nový názov. Z úst nemeckého kritika Thomasa Irmera tu však padol aj onen známy, no prudko dôležitý názor!!! DRAMATURGIA už nie je len komplexná umelecká činnosť (vlastne, tá je úplne najmenej), ale funkcia prudko manažérsko-diplomaticko-rôznorodá. Dramaturg ako mág textu a najlepší priateľ režiséra aj herca skončil. Musí priberať ďalšie, dôležité, ale predsa len nie celkom dramaturgické úlohy. Tvorivú prácu má viac-menej iba za odmenu.

Ako však obstálo to najdôležitejšie, teda inscenácie?

Myslím, že inscenovať novú drámu (v zmysle nie len mladú, ale aj modernú) sa u nás iba učíme. Z roka na rok sa tu však objavuje stále viac spojení nového textu s ozvláštneným divadelným jazykom. V tomto zmysle svoj progres predstavilo Štátne divadlo z Košíc, ktoré v Horákovom Svedectve krvi brnká na citlivú strunu našich mučeníkov.

Režijné uchopenie poľskej režisérky Agnieszki Olsten je, žiaľ, až priveľmi zmätené, pretože vydolovať z celku nejakú konkrétnu výpoveď sa zdá takmer nemožné (že sa medzi sebou nemáme haniť pre náboženské presvedčenie už predsa vieme). Po výbornom (aj keď už málo prekvapivom) úvode, ktorý predstavuje prvú čítaciu skúšku, začne inscenácia rýchlo strácať dych. Napriek tomu vzniká výtvarne nasýtený tvar, ktorý odmieta akýkoľvek realizmus. Olsten navyše dokáže z protagonistov vydolovať zaujímavé polohy. Herci musia hrať čiastočne sami seba, ale pritom štylizujú do rolí historických postáv. Zo všetkých vyniká najmä postava rebelujúceho herca a kata (Andrej Palko), ktorý je ťahúňom všetkých situácii náboženskej nenávisti. Zvolený jazyk celej inscenácie najlepšie demonštruje obraz katovej tortúry jedného z mučeníkov. Sústavne prerušuje jeho hru na piano, až do chvíle, kým ho celkom neumlčí. Problematické je roztrieštenie samotného deja, ktorý nám herci podávajú len bizarne spracovanými spievanými pasážami.

Dva osobité vrcholy však priniesli inscenácie dvoch národných divadiel.

SND spracovalo háklivú tému vyhladzovania židov v súčasnom veľkom európskom dramatickom texte Elfriede Jelinekovej.  Naopak, celkom dnešný pohľad, spojený so životom mladého človeka si vybralo Prešovské Národné Divadlo v Zakuťanskej texte Single Radicals.

V prípade Anjela skazy nejde o klasickú drámu zloženú z vrstvenia konfliktov a emocionálnych stretov. Úlohou režiséra Davida Jařaba bolo text najprv z textovej látky previesť na dramatické postavy, aby mohol vo výsledku na javisku ukázať spomienkovú slávnosť postáv – decentné a kultivované rozprávanie o masakre židov z neďalekého Rakúskeho Rechnitzu. Niekedy hovorí všeobecne, niekedy priamočiaro konkretizuje, ale nesnaží sa dokumentovať. Je to kritický pohľad na hroznú udalosť, ktorej sa jej aktéri zriekajú a zároveň smutný pohľad na večné utápanie v dogmách minulosti. Konštatovanie, že odpovede na otázku, kto je vlastne vinný sa nikdy neuzatvoria, pretože vinu každý prijať odmieta.

Single Radicals v spracovaní režisérky Júlie Rázusovej, predstavuje existenciálny povzdych o odvrátenej stránke single života a ponúka ho cez trpko komický príbeh cynickej učiteľky z malého mesta. Je mladá, krásna, zjavne názorovo vyhranená, no v podstate nerieši nič iné ako hľadanie cesty z nekonečného kolobehu stereotypov, ktoré jej život single ženy prináša. Cesta však neexistuje a ona, ako vždy, končí so svojimi najbližšími naliata na diskotéke, kde v alkoholickom opare prehodnocuje život. Všetci jej priatelia, ďalšie singles postavy, rovnako iba hľadajú slamku, ktorej by sa mohli chytiť. Čiastočnú monotónnosť textu veľmi účinne rozbíja zaujímavý divadelný jazyk, ktorý umne kombinuje realitu s nerealitou. V jednom momente si napríklad hlavná hrdinka (Gabika Marcinková) s mladíkom (Ladislav Ladomirjak) vzájomne skladajú kultivovaným jazykom poklony. Hneď na to už vidíme ich hlavy uvädnuté na stole a opito bľabotajúce. Dekórum si zachovávajú iba vo svojich predstavách. Takto a podobne nápadito sú riešené mnohé situácie. Single Radicals s prvkami prešovskej reality teda v Bratislave komunikujú bez problémov (hoď kameňom, kto si sa nenašiel) a v domácom prostredí musí byť určite žiadanou perličkou.

Ako som napísal vyššie, mám pocit, že oproti minulým rokom sa inscenovanie súčasnej drámy posunulo zas o krok ďalej. Nie kvalitou inscenácii, nie lepším výberom textov, ale snahou o ozvláštnenie formy. Na druhej strane platí, že aj keď bežíme naplno, našich divadelných susedov stále nie a nie dobehnúť.

Milo Juráni

Témy: 

Bibliografický záznam:  Juráni, Milo. Report Nová dráma 2014: Dobiehame?. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2014. [cit. 16.11.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/191.