Prieniky v umení (Na margo slovenskej výtvarnej scény)

Vraví sa, že náhoda je blbec. Občas však práve vďaka náhode objavíme niečo nezvyčajné, čo sme možno mali po celý čas pod nosom, ale ani sme si to nevšimli. A práve tak som ja spoznala mladú talentovanú výtvarníčku Vlastu Žákovú. Počas môjho leta v Anglicku som navštívila na pár dní aj Londýn, kde som sa celkom neplánovane ocitla na vernisáži v malej alternatívnej galérii, ktorá bola venovaná práve prezentácii tvorby tejto slovenskej umelkyne. Zaujal ma jej jedinečný spôsob vyjadrenia prostredníctvom vyšívaných textilných obrázkov, módnych návrhov či štylizovaných plastických objektov.

Vlasta Žáková pochádza z Rožnavy a v roku 2006 ukončila štúdium na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach, v Ateliéri grafiky a experimentálnej tvorby. Patrí medzi uznávanú generáciu výtvarníkov a dnes už má za sebou niekoľko individuálnych i skupinových výstav. Vo svojej tvorbe prešla už rôznymi tematickými líniami, ale neustále ju posúva ďalej, až za hranice „mimozmyslového magického sveta“.

Šitie a vyšívanie sa v povedomí bežných ľudí spája skôr s ľudovými tradíciami. Ty však tieto techniky využívaš na zobrazenie súčasných tém. Napríklad v dielach Unlimited I. a II., v ktorých ľahko kriticky narážaš na spôsoby zábavy dnešných mladých ľudí. Prečo si si ako metódu vyjadrenia vybrala práve textilné techniky?

Textilné techniky sa viažu už na moje rané detstvo, keď ma mama a babka učili ručné práce a ja som ich zvládala už v pomerne mladom veku. Výber Strednej priemyselnej školy odevnej a následne Fakulty umení TU Košice spôsobil, že som sa zdokonalila v šití, navrhovaní odevov či v kreslení. Zároveň som sa však posunula aj vo vnímaní toho, čo vlastne súčasné umenie je a v tvorbe vlastných výtvarných konceptov. Konkrétne v sérii „párty obrazov“ ako napr. Unlimited I. a II. som ručnú výšivku použila ako kontrast ku zobrazovanej téme. Výšivka sa nám spája s panenskou čistotou a nevinnosťou, s ktorou zobrazované témy nemajú nič spoločné. V mojom podaní je však výšivka súčasnejšia, skicovitejšia a agresívnejšia.

V tvojej tvorbe sa objavujú aj témy vzťahov, sexuality či emancipácie mladých žien. Ako sa postupom času vyvíjali tvoje tematické línie a čím sa zaoberáš momentálne?

Na vysokej škole som si prešla maľbou, fotografiou, videom, tvorbou inštalácií a objektov až ku veľkoformátovým čisto textilným obrazom s tematikou abstraktných ,,Krajín mysle“. Tieto krajiny nie sú realistické, ale stále dodržujú horizontálno-vertikálne zákonitosti krajiny. Sú vyprázdnené a deštruované, čo evokuje ľudský deštrukčný prístup k životnému prostrediu a spätne znovu preberanie vlády prírody. V druhom cykle s pracovným názvom ,,Párty“ som sa sústreďovala na zobrazovanie psychologických momentov počas víkendového života mladých ľudí. Zamierila som pozornosť na svet, v ktorom je všetko dovolené, avšak položila som týmto aj otázku či je to naozaj to, čo nás privedie k šťastiu. K tomuto cyklu patria aj mäkké plastiky prototypov ľudí navštevujúcich party a ich osobné prežívanie. Protiklad k tejto téme je v mojej poslednej práci zobrazovanie magického paralelného sveta. Používam čiernobielu farebnosť a UV svetelný efekt, ktorý  sčasti navodzuje párty atmosféru, no zároveň vťahuje diváka do nového prostredia, v ktorom žijú zvláštne bytosti. Tento svet má meditatívnejší a tajomnejší charakter.

V portfóliu delíš svoju tvorbu na tri skupiny: pictures (závesné obrazy), soft sculptures (trojrozmerné objekty) a fashion. Ako vnímaš rozdiely medzi nimi a v ich spôsoboch vyjadrenia? Predstavujú kostýmy z Fashion projektu ešte stále samostatné výtvarné objekty či inštalácie, alebo je to pre teba skôr módne návrhárstvo?

Každá z tejto skupiny si vyžaduje iný prístup a to je pre mňa práve to zaujímavé. Fashion projekt vznikol na základe potreby preniesť časť svojej tvorby a vizuality do odevu. Zatiaľ to bol jednorazový projekt, aj keď nevylučujem, že v tvorbe kostýmov budem pokračovať. Mám však víziu kostýmov, ktoré budú viac umenie ako odev a budú sa pohybovať na pomedzí objektu a fashion.

Podľa akej predlohy pracuješ na výšivkách či mäkkých plastikách? Svoje myšlienky a nápady máš po celý čas len v hlave, skicuješ si ich, alebo pracuješ podľa konkrétnych fotografií?

To závisí od konkrétneho projektu. Nápady si píšem, skicujem veľmi málo, skôr si predstavu nosím stále so sebou, premýšľam nad ňou. Krajiny vytváram len podľa svojho vnútorného pocitu, ale konkrétne párty výjavy preberám z fotografií. Tu ma však zaujíma len obrys v línii, ktorý si prekreslím a následná práca s farbami, štylizáciou a kompozíciou je už voľná. Pri objektoch a mäkkých plastikách takisto fungujem len na základe vlastnej predstavivosti a predošlého štúdia kresby. K plastikám z textilu pristupujem sochárskym spôsobom, to znamená, že si vytváram skelet, vrstvím, modelujem a následne vyšívam.

Aké sú podľa teba hranice tohto spôsobu vyjadrenia, resp. limity samotných textilných techník? Nemáš pocit, že môže postupne samotná forma pohltiť myšlienku?

Pre mňa zatiaľ hranice neexistujú. Pokiaľ budem mať koncept a dôvody prečo tvoriť a podnety, na ktoré budem chcieť reagovať, samotná forma vyjadrenia sa vždy nájde. A či môže forma pohltiť myšlienku? Stáva sa to, ale myslím si, že ak to má človek jasne definované, tak sa mu to stať nemôže.

Medzinárodný umelecký projekt Košice Artist in Residence (K.A.I.R.) umožňuje obojstrannú výmenu umelcov a spoluprácu domácej scény so zahraničnými umeleckými scénami, čím zároveň zabezpečuje spoluvytváranie európskeho kultúrneho priestoru. Ty si prostredníctvom tohto projektu pôsobila dva mesiace (júl-august 2013) v Londýne. Ako prebiehal tvoj pobyt a ako vnímaš túto skúsenosť?

Môj pobyt prebiehal akčne a naplno. Stihla som spoznať Londýn i nových ľudí, s ktorými sme si naozaj sadli. Nová bola pre mňa aj spolupráca, ktorá moju výslednú prácu zdokonalila a posunula. Možnosť mať ateliér na streche galérie v Londýne bola inšpirujúca skúsenosť a naplno som ju využila. Nakoniec som bola aj sama prekvapená, koľko som toho za dva mesiace stihla vytvoriť. Do Londýna by som sa určite ešte niekedy chcela vrátiť.

Výsledkom tvojho rezidenčného pobytu bola výstava Ultraviolet movement v londýnskej Red Gallery. Jej súčasťou bolo niekoľko závesných textilných obrazov a mäkká plastika s tromi hlavami a deviatimi rukami. Čo ťa pri tvorbe týchto diel najviac inšpirovalo, do akej miery boli ovplyvnené londýnskymi zážitkami?

Londýn som intenzívne vstrebávala, ale myslím, že v mojej tvorbe sa to prejaví až neskôr. Preto som sa rozhodla pracovať ďalej na svojej tvorivej línii a vo vizualite UV svetla. Avšak na spoluprácu som oslovila aj hudobníka Stephunka T a Ritu Pu z Terrible Twins, vďaka čomu som sa po prvýkrát odprezentovala aj performanciou. Pre mňa je práve toto veľký krok dopredu, keďže moje plastiky boli doteraz výlučne statické.

Ako si už sama spomenula – súčasťou vernisáže k výstave bola aj performancia s plastikou so sprievodnými zvukmi psychedelickej hudby českého hudobníka Stephunka T. Konceptuálne si na performancii pracovala aj s Rutou Pu z Terrible Twins. Prostredníctvom pohybu performerov (v čiernych „neviditeľných“ kostýmoch) a UV svetelných efektov trojhlavá plastika doslova ožila – stala sa z nej akási ľudská medúza. Z toho zrejme vychádza i názov výstavy – Ultraviolet movement. Z môjho pohľadu táto performancia hraničila s divadelným tvarom, resp. som ju vnímala ako druh divadelného umenia s určitou výpoveďou a samotná plastika tak dostávala charakter divadelnej bábky. Ako však takúto performanciu vnímaš ty ako výtvarníčka? Nepovažuješ to skôr „len“ za spôsob prezentácie vlastnej tvorby a seba ako umelkyne?

Samozrejme, že túto performance považujem za prezentáciu seba ako umelkyne. Pri tvorbe som neuvažovala nad tým, že by performancia mala mať konkrétny divadelný zámer. Myslím, že moje myslenie sa pohybuje v medziach súčasného výtvarného umenia. Touto performanciou som chcela vyvolať v divákovi emócie a  pocit z prechodu z už spomínaného párty sveta do sveta mimozmyslového, magického. Pre mňa je plastika hybridom tancujúceho davu, ktorý spod privretých očí vidíme, keď spolu s masou tancujeme v svetlách stroboskopu a UV. Plastika je zmutovaním davu do jednej bytosti zaseknutej v nekonečnom pomalom tanečnom pohybe. V budúcnosti sa určite budem venovať tvorbe pohyblivých plastík, nakoľko mi to opäť otvára nové možnosti vyjadrenia.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Cvečková, Katarína. Prieniky v umení (Na margo slovenskej výtvarnej scény). MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2013. [cit. 16.12.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/108.