Prečo svet (stále) potrebuje pussy riots

Pussy Riot: Riot Days (foto: Martin Schopinski)diskusia s Pussy Riot (foto: Martin Schopinski)diskusia s Pussy Riot (foto: Martin Schopinski)Pussy Riot: Riot Days (foto: Martin Schopinski)Pussy Riot: Riot Days (foto: Martin Schopinski)Pussy Riot: Riot Days (foto: Martin Schopinski)

Rána na Pohode bývajú ťažké. Nedobrovoľné saunovanie v stanoch, naoko nekonečný rad na sprchy a existenčné rozhodnutie, či je toto ten deň, keď zo svojho šatníka (ne)vynecháte spodnú bielizeň. Následne langoš, pivo (alebo pivo a langoš, ak ste odvážny) a ide sa ďalej. Piatok ráno bol však pre mňa v niečom oveľa dôležitejší. Konala sa obedňajšia diskusia ako „prológ“ večernej performancie/koncertu/happeningu/inscenácie (dosaď si obľúbený terminus technicus) mojich veľkých hrdiniek – Pussy Riot.  

Who the fuck is Pussy Riot?

Spomínate si ešte na hashtag #FreePussyRiot, ktorý ste v rámci domnelej uvedomelosti sharovali v roku 2012 na svojich facebookoch? Pussy Riot sú ženy, ktoré 21. februára 2012 ukázali Rusku aj celému svetu, že sloboda je niečo, za čo treba bojovať. Sú to ženy, ktoré 21. februára 2012 vo svojich trademarkových kostýmoch (krikľavé farby a vlnené kukly ,,balaclavy“ s ledabolo vystrihnutými otvormi na nos, oči a ústa) v priestoroch moskovskej katedrály Krista Spasiteľa svoj protest proti prepojeniu cirkvi a štátnej moci manifestovali odspievaním Punkovej modlitby. Okrem iného sa v nej spievalo: „Svätá Mária, matka božia, vyžeň Putina, vyžeň Putina, vyžeň Putina! Svätá Mária, matka božia, buď feministka! Buď feministka! Buď feministka!“ A stala sa z toho jedna z najvýznamnejších spoločensko-umeleckých udalostí dejín moderného umenia.  

Pussy Riot dodnes svojou činnosťou upozorňujú napríklad na propagandistické a skorumpované televízne programy, na fakt, že LGBTIQ komunita je v Rusku denne v priamom ohrození života, na neľudské podmienky v ruských väzniciach.

Sračky! Sračky! Božské sračky!

Po performancii v kostole prišli dva roky tvrdej basy za „chuligánstvo“ motivované náboženskou nenávisťou. Celý umelecký svet bol vtedy hore nohami. Umelci aktívne apelovali na politické veľmoci, vytvárali svoje vlastné statementy. Za jedno z najväčších gest považujem vystúpenie Madonny v kostýme Pussy Riot v rámci jej turné priamo v Moskve počas jej najväčšieho hitu Like a Virgin. Z československého umeleckého kontextu si okrem FB statusov svojich kolegov pamätám silné vystúpenie Anny Saavedra v predstavení Mariána Amslera Tajná zpráva z planety Matek / Mamma Guerilla počas hosťovania v Štúdiu 12.

Aj keď si to možno ako súčasníci a priami účastníci týchto udalostí ešte úplne neuvedomujeme, umelecký svet sa odvtedy zmenil. Prečo? Na plné gule sa dostal do povedomia veľmi dôležitý fakt, na ktorý väčšina z nás zabudla – umelec je, bol a vždy bude osoba verejná, a tým aj osoba politická. Marija Aľochina v knihe Riot Days píše: „Revolúcia je príbeh. Ak z neho vypadneme, zmizneme, stane sa to ich príbeh a nie náš. Ich krajina a nie naša. Masky sme si nikdy nezložili. Nikdy sme nevystúpili z cirkvi. Na tričku mám napísané: Ustúpiť o milimeter znamená ustúpiť o celý kilometer. Nemá zmysel nosiť tie slová, ak podľa nich nežijete.“

The plan was to do it

Riot Days vydala Aľochina v roku 2017. Kniha chronologicky spracováva obdobie Pussy Riot tesne pred performanciou Punk Prayer a následným zadržaním, až po okamihy väznenia, Aľochinovej boj za vlastné práva ako väzenkyne, až po jej prepustenie. Performancia nie je dramatizáciou rovnomennej knihy, je to skôr jej „javiskové prispôsobenie“. Sama Aľochina totiž v knihe používa veľmi úderný, miestami až heslovitý jazyk, ktorý môže pripomínať vrcholné obdobia in-yer-face divadla. Režisér Jurij Muravitskij vytvoril v pravom slova zmysle epickú divadelnú performanciu na hranici dokudrámy, ktorej dal podobu punkového koncertu v jeho najčistejšej podobe. Na pódium postavil piatich performerov: Aľochinovú, ktorá vie, že jej zbraňou je slovo; duo AWOTT[1], ktoré vie, že ich zbraňou je hudba a spev, a herca Kyrila Kanstansinaua (okrem Muravitského je to jediný človek „od divadla“), ktorý naopak vie, že svojím pohybom pripomínajúcim tanec bežného návštevníka rockového koncertu posúva dej dopredu.

Hudba, pohyb a slovo sa dostáva pod Muravitského taktovkou do geniálneho súladu. Sugestívnou súčasťou performancie sú samozrejme rekonštrukcie jednotlivých happeningov. Medzi najmrazivejšie vrcholy Riot Days prirodzene patrí samotná Punk Prayer. Tá sa miesto očakávaného punkrockového bašavelu mení na (takmer) antickú zborovú obžalobu, Nasťa z AWOTT skladá saxofón a náhlym sopránom spieva: „Svätá Mária, Matka Božia, vyžeň Putina!“ Mystickú atmosféru vytvorenú zborovým spevom (alebo skôr recitatívom) vzápätí strieda Aľochinovej civilný prejav, autenticky naštvaný a mimoriadne pravdivý. Muravitského bystrý kľúč nedáva divákovi ani na okamih vydýchnuť... A divadelne skúsený divák zase v momente, keď by ho mohol už-už obviniť z formalizmu, uzemní mrazivými monológmi hlavnej predstaviteľky alebo spŕškou vody, ktorú naňho v jednom momente Kanstansinau začne vylievať. Performanciu konštantne sprevádza projekcia, ktorá v pravý čas operuje so zábermi Putina a v iný pravý čas s videami Pussy Riot. Divadelník si pri titulkoch, ktoré striedajú jednotlivé zábery, spomína na Brechtovo epické divadlo a výrok: Umenie nie je zrkadlo, ktoré nastavujeme realite, ale kladivo, ktorým ju tvarujeme. Performancia sa končí poslednou bojovou výzvou. Posledným statementom. Z obecenstva sa rúti šialený potlesk a ja neviem prestať kričať od nadšenia. Aľochina prichádza po burácajúcom potlesku naspäť na javisko a sama sa obecenstvu poďakuje.

Later that day, I couldn’t help but wonder...

Áno, Pussy Riot opustili námestia, opustili aj youtubové kanály a videoklipy v príšernej, priam amatérskej kvalite a vošli do „divadla“. Tam, kde sú svetlá, kvalitná technika, kostýmy... Môžeme sa pýtať: začal sa podobný príbeh, ako ten, v ktorom hrá hlavnú úlohu Marina Abramović? Osobne sa domnievam, že nie. Myslím si, že už len fakt, že Pussy Riot majú možnosť tvoriť produkcie ako Riot Days, je znak, že spoločnosť začala opätovne vnímať silu a potrebu angažovaného umenia, a tým sa hýbe dopredu. V performancii pred mikrofónom nestojí žena, ktorá vás učí „ako piť vodu“. Pred mikrofónom je žena rozprávajúca príbeh, ktorý sa ešte neskončil. Príbeh o nádhernej a veľkej krajine, ktorá žije v strachu, v ktorej sú investigatívni novinári v konštantnom ohrození života. Rozpráva vám o Vladimirovi Putinovi – mužovi, ktorý zneužíva svoju moc nehoráznym spôsobom. A rozpráva vám o tom, že pokiaľ s tým niečo chcete urobiť, nesmiete prestať kričať, biť sa a ukazovať na tieto činy prstom. Príbeh Riot Days nie je príbehom Pussy Riot, je to príbeh o tom, ako sa v boji za právo a spravodlivosť nemôžeme nikdy vzdať. Je to aj príbeh stíchnutých ulíc Slovenska, plného rumunského námestia, Babišovho Česka, Orbánovho Maďarska, je to príbeh každého jedného z nás. Pretože každý z nás môže byť svojou vlastnou pussy riot.

Michal Kaščák sa neraz nechal počuť, že Pohoda nechce byť politický festival. Hejteri Pohody sa radi oháňajú slovnými spojeniami: „festival politickej piesne“ alebo „festival slniečkarov“. Myslím si, že bez ohľadu na katastrofálny stav našej politiky, musíme sa odnaučiť používať toto pomenovanie ako nadávku. Veď pozvať na festival slobody Pussy Riot je veľmi politické gesto – pretože Punk Prayer je politická pieseň a pretože Riot Days sú politicky angažovaným divadlom. A keď sa pozriem spätne na interpretov a ich piesne, tiež vidím veľa politiky. Ako jeden z mojich vrcholov tohtoročnej Pohody – Ziggy Marley, ktorý spieva z Urpiner Stageu: „Get up, stand up for your rights!“ Alebo DJ sety od B-Complex, ktorá je už nejaký čas out and proud bigender. Inscenácia Tiso Divadla Aréna je v súčasnej slovenskej politickej klíme rovnako výrazným politickým statementom. A čo taká minuloročná PJ Harvey a jej Let England Shake v čase Brexitu či kedysi Patti Smith a jej „punková modlitba“ People Have The Power? Umenie je politické, no a čo? Tak sa prestaňme konečne tváriť, že to tak nie je.

„Freedom does not exist unless you fight for it every day.“ (Maria Aľochina)

[1] Asian Women on the Telephone – hudobný projekt, ktorý založili bývalí členovia radikálnej skupiny performerov Vojna a zakladajúci členovia Pussy Riot.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Procházka, Tomáš. Prečo svet (stále) potrebuje pussy riots . MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2018. [cit. 15.12.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/868.