Peter Šavel: Umenie sa potrebuje vrátiť k rituálnosti

Tanečník a choreograf Peter Šavel sám seba opísal ako mix poeta, vedca, disciplinovaného remeselníka, naivného hravého dieťaťa, pragmatického „researchera“ a snového objavovateľa. Podľa mňa to úplne sedí, no v prvom rade je Peter Šavel umelec-inovátor, ktorý je ochotný riskovať a prinášať odvážne riešenia, a zároveň priateľ, ktorý je ochotný načúvať. Vidím nás, ako sedíme v Stromovke a rozoberáme milostné vzťahy, ako v Leviciach počas tvorivého procesu k dielu .Dotyk liečime naše vnútorné dieťa, ako prekonávame spoločne limity v Prešívané niťou aj v Kvint et Sense. Napriek tomu, že on teraz sedí v Bruseli a ja v Banskej Štiavnici, stretávame sa v online priestore, kde spolu hľadáme temporálne riešenia a prejasňujeme vízie.

Od roku 2011 si pre mňa veľkým zdrojom umeleckej aj životnej inšpirácie. Stretla som ťa v čase, keď som chcela zanechať štúdium tanca. Po projekte Premeny tanca si mi vtedy napísal: „Pevne verím, že ťa tvoja hĺbavá povaha bude viac posúvať do práce s detailom, než by ťa začala brzdiť v rozlete a zastavila ťa v tvojom umeleckom raste!“ Pomohol si mi získať novú perspektívu, smerovanie a taký potrebný nadhľad. Dal si nás dokopy so Zuzanou Žabkovou, s ktorou robíme spoločné projekty takmer na každoročnej báze, s Barborou Janákovou, s ktorou sme spolu v mimoOs... Je to taká neviditeľná práca.
Vďaka, že to hovoríš. Ja si postupne tú neviditeľnú prácu viac a viac uvedomujem a snažím sa ujasniť si, kde a ako vlastne existuje. Robil som si jedno cvičenie o pomenovaní a nájdení svojich osobných centrálnych životných hodnôt. Jednou z nich je „leadership“. Už istý čas sa zaoberám otázkou, ako viesť – úprimne a s autenticitou, ale hlavne nehierarchicky. Rád by som bol človekom, okolo ktorého sa ľudia môžu združiť a cítiť sa inšpirovaní. Chcel by som vytvoriť priestor, v ktorom môžu objaviť a aplikovať svoj plný potenciál.

Posledné roky ma aj ako performera a tvorcu menej zaujíma feedback o tom, aký bol môj výkon alebo aké bolo dielo. Skôr ma zaujíma, či a čo vďaka dielu alebo mne ľudia zažili, možno objavili. Je to celé predovšetkým o zdieľaní. Cítim, že moja sila a potenciál sú vo vytváraní a navigovaní procesov. Dnes sa viac a viac zameriavam aj na procesy, ktoré nemusia smerovať k umeleckým produktom. 

V tvojej praxi boli vždy prítomné aj terapeutické prístupy. Vnímaš nejakú tekutú hranicu – rozdelenie medzi tanečnou tvorbou a terapiou?
Umenie vnímam viac ako rituálne zdieľanie prežitku a otázok, ako reflexiu toho, čo zažívame. V tvorbe formulujem a manifestujem zážitok, a tým vytváram možnosť pre divákov, aby si niečo podobné empaticky prežili. Načúvaním sa prepájam s vibráciami témy, pamätí a skúseností. Hľadám esenciu týchto elementov a formu, ktorou ich môžem zdieľať. V terapii je to podobný proces – načúvaním klientom im ponúkam perspektívu a možnosť objasniť si esenciu ich skúseností a prežitkov. Tieto procesy sa určite prepájajú v telesnosti a pamäti tela. Ja v oboch hľadám pozíciu sprievodcu, ktorý vníma a naviguje sprevádzaného, ale je ním zároveň vedený. Napríklad v poslednom projekte Kvint et Sense aktívnym načúvaním zhmotňujeme vibrácie v priestore, ohýbame ho a formujeme. Túto skúsenosť si zažívame a zdieľame aj s divákom.

V duetách s tanečníkom Stanislavom Dobákom a neskôr v performanciách s tanečníčkami Terezou Ondrovou a Luciou Kašiarovou bolo tiež medzi vami zjavné porozumenie, ako aj spoločné zdieľanie prežitku. 
S Terkou a Stanom sa udialo niečo magické – boli sme na seba napojení bez akejkoľvek nutnosti pomenovávať. S Terkou sme však odohrali veľa predstavení a vďaka tomu sme často zažívali aj také momenty, v ktorých naše napojenie a porozumenie niečo narúšalo. Učili sme sa, že tvorivá sila medzi nami nevyhnutne existuje. Netýka sa formy ani štruktúry a potrebuje predovšetkým našu dôveru. Je to tanec medzi empatiou a úprimnosťou a podstatou je pokorné načúvanie a hravosť. S Luciou Kašiarovou sme začali toto napojenie aj pomenovávať v projekte Eau de Vie, kde sme prvýkrát rozprávali o vibrácii. A Tomáš Vtípil tomu ako hudobník pomohol.

Ako na teba vplýva tento karanténny čas?
Mám pocit, že aktivity, ktoré realizujem – predovšetkým online, sú pre mňa zatiaľ naplňujúce. Raz za týždeň sa zúčastňujem stretnutia Male identites, kde sa v kruhu rozprávajú muži. Keď sme sa stretávali naživo, tak to bolo hlavne o tom, ako sa popasovať s kapitalistickou maskulinitou a ako ju pretransformovať do feministickej maskulinity, resp. pretransformovať toxickú maskulinitu do netoxickej. Teraz sa online viac rozprávame o aktuálnej situácii. Rozoberali sme jeden článok, ktorý navrhuje úvahu nad tým, že sa nachádzame v období zármutku, pretože nám bola odobraná možnosť prežiť budúcnosť tak, ako sme si ju naplánovali. Stratili sme teda niečo, na čo sme sa tešili. S tým sa stotožňujem. Zármutok je fyzický stav, ktorý potrebuje veľa času na pretransformovanie.

Súčasne cítim, že ma toto obdobie zachytilo celkom šťastne, pretože už som vediac-nevediac bol v procese zármutku roky dozadu. Začal som si vtedy uvedomovať nespokojnosť s tým, v akom prostredí tvorím, čo tvorím a čo tým chcem dosiahnuť. S podporou a pozitívnou reakciou na moje diela som sa ocitol v začarovanom kruhu produkovania jedného projektu za druhým. A zastavila ma až otázka: Aký vplyv chcem mať svojou prácou na spoločnosť, v ktorej žijem? Až s odstupom si uvedomujem, že k odpovedi som smeroval už v predošlých projektoch – je to snaha o návrat k rituálnosti umenia aj rituálnosti každodennosti. Dnes uvažujem, ako môžem začať prepájať svoje aktivity pre naplnenie tejto vízie – moja hodina a workshop, vibrational healing touch therapy, diela orientované na proces, rôzne formy pre vytvorenie spoločného naladenia a life coaching.

A čo tanec v karanténe?
Uvedomil som si, že za ten čas, čo sme doma, nemám žiadnu nutnosť tancovať. Cvičím denne, nainštaloval som si aplikáciu na workout a nasledujem tréningový program. Vypotím sa a to mi zatiaľ úplne stačí. Len pomaly začínam cítiť nutnosť vyjadrovať sa cez svoj pohyb. Dostal som sa do momentu, keď som si začal klásť otázku, či vôbec som tanečník a umelec. Myslím si, že som v prvom rade niečo iné a koronakríza mi to pomohla vysloviť nahlas. Ale tanec, telo a telesnosť sú pre mňa stále nosné. Nemám preto vôbec pocit strateného času. Netvrdím ani, že už nič nevytvorím. Ale nerád by som tvoril tak, ako sa tvorí s pocitom, že si stopercentný umelec. Pozerám sa na svoju tvorbu a vravím si, že to nie je to najzaujímavejšie dielo. Viem presne, ako urobiť predstavenia, ktoré by mohli byť „dobrými umeleckými produktmi“, ale nebaví ma to. Pripomenul som si to, keď som si pozrel záznam Thy Hand, Belinda – pocta Pine Bausch. Hovorím si: „Aké pekné dielo!“ Ale je presne inšpirované inou choreografkou, ktorej som vtedy vzdával poctu. Vytvoriť takéto predstavenie už dnes určite nie je moja priorita. 

Vždy, keď sa stretneme, cítim, že si niekde inde ako pred pár mesiacmi. Ako by si si so sebou zakaždým niesol nový balík informácií a vedomostí. Taká dynamická hmota. To, čo som mala pocit, že je v tebe ukotvené počas tvorivého procesu diela Prešívané niťou, sa už transformuje a refokusuje.
To, o čom sme hovorili počas tvorby Prešívané niťou, sa nezmenilo, len to je momentálne nasmerované inam. Celá metóda vibrácií, ktorú sme používali, je o počúvaní tela a teraz sa snažím pracovať podobným spôsobom, ale s jazykom. Ako počuť tak, aby som porozumel. A ako rozprávať tak, aby som sa prepojil. Možno je to o hľadaní esenciálneho jazyka, preto aj tanec a pohyb a telo... Ak budeme počas komunikácie iba vyslovovať svoje názory, môžeme spolu len súhlasiť alebo nesúhlasiť. Cesta, ktorú hľadám ja, je porozumenie a spojenie, v ktorom môžeme ostať individuálny. Nie som fyzik, ale ak tomu správne rozumiem, tak atómy sú absolútne prepojené, no neustále sú štiepateľné do menších a menších častíc, ktoré sú zároveň autonómne. Môžu sa rôzne združovať a vytvárať rôzne formy. Každý jeden atóm je vo forme dôležitý. To súvisí s otázkou spájania a nestrácania autonómie.

Prostredníctvom tejto metódy sa pozerám na všetko okolo seba ako na vibrujúce atómy. A keďže moje telo je z nich vytvorené a má schopnosť vnímať veľkú škálu vecí, verím tomu, že sa môžem napájať na vibráciu. Menej sa sústreďujem na to, čo hovoríš, viac na to, ako to hovoríš – idem za hranicu významu slov, ktoré vyslovuješ. Zaujímam sa o to, akú máš emóciu, intonáciu, aký pohyb je teraz medzi nami skutočný a nutný.

Prešívané niťou sme vytvorili aj s Barborou Janákovou, Majou Hriešik, Katarínou Málikovou a Intsom Plavnieksom o pomyselnej niti, ktorú tkáme naprieč generáciami žien – starých mám až smerom k nám. Aj vzhľadom na aktuálnu „korona situáciu“, vnímaš témy, ktoré bude nutné v projekte viac artikulovať?
Hovorili sme o možnosti mať divákov okolo nás, v spoločnom priestore. Dôležitá otázka po korone bude o zdieľaní diela – ako byť spolu. Neviem, či je to tak aj na Slovensku, ale tu v Bruseli, keď ideš po ulici, ľudia ťa veľkým oblúkom obchádzajú. A to je trauma, ktorú budeme musieť preliečiť. Paradoxne projekt Kvint et Sense nasledoval až po Prešívané niťou, ale tam sme tak radikálne riešili len metódu a téma prišla až potom. Pri Prešívané niťou to bolo naopak – najskôr bola téma týkajúca sa prepojenia s odkazom našich starých mám, ktorý je zhmotnený vo fotkách, denníkoch a objektoch, ktoré nám po nich ostali, a až potom prišla metóda, ako to spracovať. Ako sa postaviť k širokej škále možností, ktoré máme na javisku? Možno si najskôr určiť konkrétnu tému a potom postupne to, ako dielo kryštalizovať.

Akú podobu a miesto v spoločnosti môže mať v tomto čase kultúra a umenie?
Myslím si, že v kapitalistickej spoločnosti môže byť umenie čímkoľvek, čím si ho chce umelec zadefinovať. Umenie sa však potrebuje vrátiť k rituálnosti a mať jasnejšiu pozíciu v spoločnosti. Existuje veľa prístupov a statusov v rámci umenia, do ktorých sa možno bojíme zabŕdnuť alebo máme pocit, že nemôžeme, pretože to nebude akceptované komunitou, kritikmi, trendmi alebo akademickým svetom... Možno si toho nie sme úplne vedomí, preto je to ťažké reflektovať. Tlačí nás nutnosť zárobku. Sme otrokmi pod bičom výplatných pások. Umelecká komunita tiež funguje v rámci kapitalistického trhu a je rovnako pod tlakom parametrov ako akákoľvek iná štruktúra v tomto kolabujúcom systéme. Pre mňa je krok k nutnosti umenia krokom k znovuobjaveniu jeho rituálnosti a rituálnosti v celej spoločnosti.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Priečková, Eva. Peter Šavel: Umenie sa potrebuje vrátiť k rituálnosti. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2020. [cit. 16.7.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/1107.