Neviditeľné spojenie

Koncertná séria klubových nocí Plnka si dáva za úlohu kombinovať netradičné a kontrastné hudobné projekty, ktoré spája experimentálny prístup k zvuku a drobné jednotiace detaily. Jedným z vrcholov tohtoročnej série malo byť aj performatívne vystúpenie japonskej umelkyne Tomoko Sauvage a amerického vizionára Pan American. Večer doplnil aj slovenský umelec Boris Vitázek ako Stix.

Japonská hudobníčka žijúca v Paríži predstavila v priestoroch Fugy unikátny spôsob šírenia zvukových frekvencií pomocou hydrofónov (podvodných mikrofónov). Jalatharangam, pôvodný a takmer zabudnutý indický nástroj, pozostáva z rôznych keramických misiek naplnených vodou a bambusových paličiek, ktorými sa na misky udiera. Sauvage počas štúdia jazzového piana v Paríži podľahla čaru hinduistickej improvizačnej hudby a na nasledujúcich dvanásť rokov sa ponorila do intenzívneho skúmania zvukových možností vody a jej premenlivého skupenstva. Primárne však upustila od rytmických úderov bambusu a vytvorila hydrofonický systém, ktorý jej umožňuje dostať sa čo najbližšie k čistej zvukovej esencii H2O. Zvuková performancia vytvára meditatívne spojenie viacerých živlov, pretože celkové vyznenie ovplyvňuje nielen množstvo a pohyb vody, ale aj jej teplota, pomer divákov a priestoru v sále, výška stropu, či celkové zloženie obklopujúceho materiálu. Temné kamenné steny Fugy sa menia na vnútro jaskyne pomocou oscilujúceho hukotu vodnej alchýmie. Sauvage pracuje s krehkými a intuitívnymi zásahmi tak, aby vynikla prapôvodná sila vodného živlu v magnetickom spojení s jej dotykmi. V hypnotických spätných väzbách sa objavuje močiarne škŕkanie žiab, aj bľabotanie hlasov. Živá prezentácia hudby Tomoko Sauvage je príkladom tvorby, ktorá nesleduje trend ani rytmus, ale predvádza zvuk existujúci nezávisle od stereotypných predstáv o jeho forme. Rozhodnutie organizátorov, zaradiť headlinerku v programe ako prvú, bol zaujímavý ťah, horšie to už bolo s jej umiestením v priestore. Kto sa nedokázal postaviť priamo pred rituálne miesto činu, mal smolu. V tureckom sede na mierne vyvýšenom pódiu čarovala Sauvage hodvábnu atmosféru a zjavovala sa celá v bielom len zopár vyvoleným v prvom či druhom rade.

Chladnú odťažitosť vystriedala mestská intimita Pan American. Za projektom stojí MarkNelson, gitarista, ktorého v deväťdesiatych rokoch zaujal sampling a počítačové možnosti spájania žánrov. Na plátne sa objavujú zábery na výškové budovy a palmy za jazdy, zatiaľ čo hudobník prechádza z jednej strany pódia (gitara, spev) na druhú (laptop, mix pult). Ľahko dystopické obrazy každodennosti a nenútený pohyb chudej vysokej postavy na javisku prinášajú pokojnú, nikam sa neponáhľajúcu atmosféru. Introvertný spev a elektrická gitara rozpustená v rozpitých tónoch plynú zároveň s presne vyrátanými zásahmi elektroniky. Nelsonov perfekcionizmus neslúži k dokonalému prevedeniu, ale k presnému zachyteniu emócie. Pocity necháva doznieť zároveň s tónmi ambientných plôch, utopí ich v nostalgii spolu s náhodnými neznámymi hlasmi, či pretne záverečným lovesongom na rozlúčku pre starú lásku. Make America sentimental again.

To, že sa stále jedná o piatkový večer, prítomným pripomenul Boris Vitázek alias Stix, keď otvoril brány nočným beatom. Vystúpenie umelca, známeho skôr svojimi vizuálnymi projektmi a prácou s novými médiami (https://borisvitazek.com/), bolo príjemným prekvapením. Do tanca poháňala africká energická injekcia aj horúčka klubovej noci s príchuťou kovových beatov na jazyku. Rytmické vrstvenie, za ktorým počuť chytrú hlavu, prinieslo koherentný rave s osobitou väzbou prvkov.

Je úplne v poriadku, že sa organizátori Plnky snažia o vybočenie z očakávaní, o príjemný intímny ambient v pokročilej piatkovej hodine, keď iné kluby zahrievajú parket. Usilujú sa o spojenie umelcov bez spoločného menovateľa okrem slova „experimentálny“, ktoré ani zďaleka nedefinuje ich hudobné postupy. Pan American sa svojou pokojne plynulou intimitou napojil na súvislý prúd frekvencií Tomoko Sauvage a kontinuálnosť večera nenarušil ani Stix rytmickými výbojmi. Ak však chceme, aby sa umelecké vízie zjavovali tak, ako ich sami umelci pociťujú a chcú odovzdať ďalej, je naozaj potrebné zabezpečiť priestorové i zvukové podmienky k ich šíreniu. Inak sa naozaj nevymaníme zo „slovenského“ modelu nedbanlivosti.

Rubrika: 
Témy: 

Bibliografický záznam: Kubanková, Veronika. Neviditeľné spojenie. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2018. [cit. 21.11.2019]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/925.