Malá inventura 2019 vol. 1: Cesta vpred je o prehodnocovaní (dva rituály a jeden ruch)

Tematizovanie riportu zo 17. ročníka Malej inventury by sa mohlo javiť ako nezámerné zjednodušovanie celého podujatia i toho, čo reprezentuje. Organizátori sa tematickým heslám a festivalovým sloganom skôr vysmievajú a uvedomujú si pluralitu súčasnej divadelnej scény. Aj keď sa zdá, že filozofiou pražského festivalu je sumarizácia toho najnovšieho (čítaj najprogresívnejšieho) divadla, chýba tu kritérium, v akých hraniciach sa ono „nové divadlo“ (ak na túto terminológiu pristúpime) pohybuje a či by vôbec mali byť nejaké hranice požadované. Niektoré časti programu skôr naznačovali, že nové divadlo hlása koniec inovácií a že stále zotrvávame v postmodernom vákuu. Ide o zámerný festivalový „úškľabok“ alebo sa divadlo nevie vymaniť zo svojej recyklácie?

Divadlom proti divadlu – postdramatický rituál

Nie náhodou mnou tieto pochybnosti zalomcovali počas inscenácie Rain dance 2.0, ktorá bola súčasťou programovej sekcie Tažní ptáci zastrešujúcej projekty českej nezávislej scény. Ide totiž o remake legendárnej inscenácie súboru Handa Gote Research & Development z roku 2009. Za všedným konštatovaním, že originál evidentne predbehol dobu, musí byť niečo viac. Okrem toho, že staronová inscenácia stelesňuje pomerne ustálené formálne tendencie súčasného divadla (balansovanie medzi performanciou, vizuálnou inštaláciou a divadlom, miešanie žánrov, spájanie rôznych scénických postupov do poetiky trashu), prináša Rain dance 2.0 tiež spŕšku tém, ktoré zobrazuje v nových kontúrach. Tvorcom sa okrem recyklácie umeleckého kontextu spred desiatich rokov podarilo otvoriť staré jazvy spoločnosti, ale i umelcov. Pomerne veľká časť divadelníkov si robí posmech z nabubrených veľkých gest povrchne hlbokomyseľného vysokého divadla. Nie každý z nich však nadobudne potrebný kritický nadhľad, ktorý je spojený s vlastnou sebareflexiou a nekonzistentný výsledok tak ostane na úrovni plytkej tematickej všednosti a lacného bagatelizovania. To však nie je prípad Handa Gote! Súboru je ironizácia vlastných radov blízka a zároveň ňou reagujú aj na závažné spoločenské otázky. V prípade Rain dance 2.0 predstavovali herci (Tomáš Procházka, Jan Dörner, Jan Kalivoda) fantastické, rituálne a alchymistické radovánky, a to jadrne, s vážnosťou a bez pointy, ako unavené a rezignované figúrky. Zámerná vyprázdnenosť spojená s márnotratnosťou sa objavovala vo všetkých zložkách inscenácie a permanentne provokovala. Akási bezcieľna snaha o napodobovanie rôznych spirituálnych seáns spájala skepsu umelcov voči zábavnému priemyslu s dnešným vzťahom človeka k matérii. Jazyk zlyhal, divadlo prehráva, rituálne podpálenie igelitiek nestačí. Zvracanie videopások, množstvo nezmyselných káblov a svetelných zmien, lukostreľba s toastami, postapokalyptické „trampovanie“ pri haraburdách... – takáto kritika plytvania zdrojmi (ktorá môže odkazovať aj na veľkovýpravné inscenácie) je v súvislosti s dnešným volaním po ekologickej šetrnosti ešte naliehavejšia, ako pred desiatimi rokmi.

Chcem byť na vrchole pyramídy (?)

Túžba prežiť svoj „americký sen“ je stále hnacím motorom veľkej časti západnej spoločnosti. Čo sa však stane, keď sa zmení na námesačne zblúdilý príbeh o ľuďoch, ktorých nahovorili, aby míňali peniaze, ktoré nemajú, na veci, ktoré nepotrebujú? Alebo robili dojem, ktorý dlho nevydrží, na ľudí, na ktorých im nezáleží? Performerka Miřenka Čechová vo svojom multimediálnom rapovom sóle Miss AmeriKa (ktoré festival uviedol ako náhradu za zrušené predstavenie Constellation: time for sharing) pracovala s motívmi osamelosti, úteku, izolácie, nemožnej integrácie a túžby po uznaní, ktorá vyústila do psychického kolapsu. Prostredníctvom postavy prisťahovalkyne Mckenzie Tomski spoznávala odvrátenú stranu New Yorku, mesto pulzujúce, hlučné, zrýchlené, špinavé. Čechová svoj odkaz chrlila pohybovou kolážou rapu, občas prirýchleho slam poetry a stand-upu, niekedy v češtine, niekedy v angličtine. Aj vďaka projekciám (kombinácia fotografií od Vojtecha Brtnického a komiksu od malajského maliara Chin Yewa) pôsobilo celé sólo ako hudobný koncert s kritickým podtónom. To sa však stalo dvojsečnou zbraňou celého úsilia tvorivého tímu. Hoci bola inscenácia od začiatku do konca kompaktná a hudobne príťažlivá, počiatočné stotožnenie sa so zhrbenou a ponurou protagonistkou s mikrofónom v ruke postupne vyprchalo. Čechová bola pritom celý čas maximálne koncentrovaná a vo výraze presná, no jej nekončiaci príval myšlienok a hlasnej hudby (Martin Tvrdý) budovali v divákoch silný odstup nielen voči postave psychicky labilnej Tomski, ale voči predstaveniu samotnému. Prehodnocovanie honby za úspechom odohnalo americký sen aj s diváckou pozornosťou.

Prítomnosťou proti minulosti – feministický rituál

Zatiaľ čo Rain dance 2.0 recykloval a spájal rôzne scénické prvky a metódy, aby poukázal na súčasnú krízu zmyslu, Telekinetic Assault Group hľadal pomocou historického materiálu zmysel nový. Hudobník Jára Tarnovski (Gurun Gurun) a tvorkyne Cristina Maldonado & Theresa Schrezenmeir opúšťali klasickú logocentrickú hierarchiu a dotýkali sa skôr vizuálnej a sluchovej dimenzie. Reinterpretáciou mexického hororu El Santo bojuje proti upírkam (1962) si tvorcovia brali na paškál stereotyp dokonalého mužského mača a ženskej intrigánskej harpye a vytvárali akýsi feministický videoart manifest. Príbeh boja silného a pritom nežného a cnostného wrestlera proti krvilačným vampírkam s manipulatívne líščími očami a sexi kráľovnou na čele sa síce radí do klenotnice latinskoamerického noir hororu, no mnohé z neho dnes nemôže pôsobiť aktuálne, a to nielen pre archaické filmové techniky. Čiernobiely film síce spočiatku evokoval zastaranú a neosobnú atmosféru, no postupne začal divákov podnecovať k zapojeniu vlastných zmyslov za účelom dešifrovania obrazovej informácie. Tvorcovia prelínali ručne tvorené koláže obrazov (pomocou zrkadiel, kryštálov, sklenených gúľ, vlasov a pod.) s premietaným filmom a informácie zhusťovali i rozbíjali, zosmiešňovali i zdôrazňovali ich kritický tón. Originálny filmový záber remixovali, spájali s novým soundtrackom, spomaľovali a zvýrazňovali vybrané sexistické sekvencie, aby tak potvrdili rodovo nekorektný charakter snímky. Premietaný film už nebol obrazom, znakom niečoho konkrétneho, ale vďaka pohybovým, obrazovým a zvukovým zásahom Cristiny Maldonado v reálnom čase pôsobil ako historická relikvia, ktorú treba spáliť, hoc aj vonnou tyčinkou. Len škoda, že rituálny záver celú inscenáciu skôr nevhodne strápnil, než že by akcentoval jej šamansko-mystický charakter.

Projekt medzinárodných mobilít redakcie MLOKi z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Molnár, Jakub. Malá inventura 2019 vol. 1: Cesta vpred je o prehodnocovaní (dva rituály a jeden ruch). MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2019. [cit. 24.10.2019]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/954.