Kiosk, deň druhý – proces, a čo ďalej?

What you give me I'll give you back.

Because I'm hungry and my boss wants some text from me.

 

Pár poznámok z procesu písania

...Procesualita v umení – novinka či retro? /Late 60's had it all./

...Kedy je proces nadhodnotou, ideou, ukotvenou v samom jadre diela (konštrukcia a dekonštrukcia, prirodzená degradácia výtvoru, kazovosť, pominuteľnosť, rast, zahnívanie, hrdzavenie, špirála, perpetuum mobile, pohyb v kruhu, naberanie a zbavovanie sa, mandala, Fruček, The Disintegration Loops...) a kedy z núdze cnosť (z hovna bič)?

...Proces ako súčasť konceptu vs. Proces ako „robím, robím, a čo teraz s tým?“

...Proces ako vzrušenie z neukotvenosti/neukončenosti/otvorenosti vs. Proces ako výhovorka/ospravedlnenie.

...Bujaré a významami bobtnajúce bla-bla v bulletine vs. bezvýznamovosť/bezvýznamnosť realizácie.

...Kde je hranica medzi „ešte nie“ a „už“?

.../reštauračná paralela/ /gastrokútik/ /kritický hlad vs. hlad kritiky/ Jedna vec je nazrieť do kuchyne, nasávať vône, sledovať, ako mrkva cupká do hrnca a transformuje sa na polievku. Druhá vec je dostať na tanier polorozmrazené kuracie stehno s nedovareným zemiakom. (Som staromódna, keď očakávam hotové jedlo, v ktorom sa budem môcť s pôžitkom babrať? Alebo aspoň hnusnú žbrndu, ktorú by som mohla s pokojným svedomím ofrflať, vediac, že nie ja som nechápavé teľa, ale ten, kto to teľacie pripálil?)

...Akú pozíciu má v procese divák? Nie je účastníkom, ale zároveň ani lakmusovým papierikom, ktorý má odhaliť, či sa čosi podarilo alebo nie. Prizerá sa dielu v nejakej fáze vzniku, no neprichádza do procesu zasiahnuť. Nemôže hodnotiť výsledok, lebo výsledok ešte nie je. /schizofrénia in progress/

Predstavme si na chvíľu, že...

môžeme nechať túto reflexiu neukončenú?

Let's dance.

Let the music play on.

Let's play that game.

 

Piatok v procese, v progrese, po procese...

Expozícia (témy festivalu)

Workshop = proces. Prezentácia = ako sme uvažovali a k čomu sme dospeli. Úvaha sa formuluje na plátne v priamom prenose, Jaro Viňarský píše po anglicky o túžbe po božom tele, o tele ako večnej obete, eucharistii. Telo, telesnosť vs. viera, duchovnosť. Nemusíš všetkému rozumieť – hovorí, keď ktosi hovorí, že nerozumie. Potom to zmaže. Večná otvorenosť myslenia, vznik a zánik myšlienky, tvrdenie a negácia. The Touch of the Open. Dotyk otvorenosti.

Pomaranče ako telá, pokožka, ktorá sa vlní spolu s dychom, telá, ktoré sa dvíhajú, klesajú, vstávajú, sadajú, líhajú si. Reagujú na seba. Očistný smiech. Smiech, ktorý má fungovať ako lavína? (Sú také videá, na ktorých sa nejakí ľudia rozosmejú v MHD, a keď sa na nich tí ostatní prestanú pozerať ako na idiotov, rozosmejú sa tiež.) Hľadisko ostáva vážne. Prichádza vážna téma – piata kapitola: body politics – beh za proces (angažovaný beh za vyšetrenie prípadu rasovo motivovaného násilia, ktoré sa nedávno udialo v Žiline). Aktéri odbehnú, diváci sa postupne pridávajú.

Ivo Dimchev pred pár dňami na ImPuls Tanz: „I made a choreography. They are doing some dumb movements. It‘s all very dumb. It works very well in contemporary art.“

...

Kolízia /očakávania vs. realita/

Toto je divadlo?! Isto?!

Je divadlom všetko, na čo sa dívam? (Nie! – kričí zvyšok mojej teóriou drámy a divadla poznačenej duše, odchovanej na Freytagových krivkách a Aristotelovej Poetike. Ale áno – sladko odpovedá čosi perverzné vo mne, čo vždy drukuje všetkým paradoxným formám performativity.)

Divadlo statického objektu ako manifest túžby prinavrátiť pozornosť tam, kde sa stráca (vieme, poznáme – ľudia v galériách, ktorí namiesto kontemplovania cvakajú fotoaparátmi). Vtipná recesia, ale aj trochu vážna výzva – zastaviť sa, na chvíľu obrátiť pozornosť na jeden jediný objekt, uvedomiť si ho v jeho celistvosti, plnovýznamovosti. Objekty sa striedajú po troch minútach. Je to veľa? Je to málo? Koľko času človek potrebuje na zamyslenie sa?

Favoriti – Jana Kalinová: Pracuju, jím, spím, jím, pracuju. Volanie o pomoc, SOS, túžba po záchrane z rutinného kolobehu pracovného dňa. Tri šišky, tri rožky, tri šišky a zmysel pre humor v nehumornej každodennosti.

Radovan Červenka: Still live. „Telo“ vojaka reprezentované podpornými prostriedkami na rast svalov. „Brutal muscle on“ ako záruka bezpečnosti a stability. Telo ako stroj, ako nástroj, človek ako nástroj ničenia, ako nástroj moci. Mass gain – nárast masy – heslo z krabice umelých proteínov či armádny slogan?

...

Kríza /ťažká kríza/

Aj keď je človek skalopevne presvedčený, že je odvážny divák (veď už nie raz bol na Kiosku a páčilo sa mu, aj nadšený bol), niekedy je skrátka stará konzerva. /sebareflexia/ /úvaha po Geste-action/

Artaudova nahrávka „Skoncovať s božím súdom“ ako východiskový bod tvorby. Telo bez orgánov (corps sans organes) ako oporný bod. Atomické telo (slobodné) vs. anatomické telo (telo-hrobka, ktoré obmedzuje človeka). Telo animované slovami – faire danser l'anatomie humaine (nechať anatómiu človeka tancovať). Hudobník hovorí názvy orgánov, tanečnica ich voľne asociuje s pohybmi. Hudba je disharmonická, zvuky znepokojujúce, chrčanie. Zdoslovnenie, mechanická interpretácia Artauda. Žiadne oslobodenie, len náhodnosť slova – gesta – akcie.

...

Peripetia /obrat k lepšiemu/

Odľahlé ostrovy v dielňach Bábkového divadla. V sérii súradníc a za jemných zvukov snovej hudby sa divák stáva návštevníkom odľahlých ostrovov, zväčša neobývaných, objavených za zvláštnych okolností či zhodou náhod, spätých s bizarnými ľudskými osudmi. Objavitelia i obyvatelia týchto miest sú existencie na okraji pozornosti sveta a predsa pozoruhodné. Poéziu kartografie, ktorú Judith Schalansky vpísala do svojho Atlasu, nachádzajú študenti scénografie a architektúry spolu s Petrom Mazalánom v priestore plnom zaprášených objektov. Oživujú spomienky, s batohmi na chrbtoch a lampami v rukách sa vydávajú na expedíciu. Hovorené slovo sa mieša s nahrávkami (škoda, že text ostáva znieť v češtine, čo performerom veľmi nepomáha). Priznám sa, že som zvedavá, ako to bude vyzerať, keď to nebude v procese. Ale pocestujem ešte niekedy na odľahlé ostrovy? A pocestujú oni?

Vyvrcholenie /pozitívna katastrofa/

Solos.

1) Napätie medzi tým, čo reprezentujeme a kto v skutočnosti sme. 2) Napätie medzi jazykom a pohybom. Ako sme zvyknutí hovoriť/počúvať a ako nie sme. 3) Muž-baletka. Gender je konštrukt. Všetci máme právo na obtiahnutý tyrkysový trikot. 4) To isté, len v čiernom trikote a s maskou na hlave. Maskulínna tanečnica ako lektor flamenca. Alebo to bolo sado-maso? 5) Kontemplatívny kovboj. 6) Kleptomanský disko-kozmonaut s kondómom na hlave. 7) Železný muž. Dvakrát vypadla elektrika. Vraj kvôli tomu, že vo vege kiosku varia veľa vege párkov. 8) Vtipný monológ o procese tvorby. 9) Hardcore balet. 10) Eva v raji. Nevinná nahota a moralizujúci Boh z Monty Pythona. 11) ...

Je prezervatív na hlave performera skutočne najviac ikonický obraz tejto inscenácie? Život nie je katarzia.

Solos treba vidieť. K tomu niet čo dodať.

Spánok.

(Critical article in progress. Postprocess to come.)

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Mašlárová, Martina. Kiosk, deň druhý – proces, a čo ďalej?. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2018. [cit. 15.10.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/872.