KioSK 2013: 2 dni z 3 nestačia

Posledné roky mi každé leto zasvieti moja punková kontrolka a ja dostanem chuť na silný divadelný reset. Za normálnych okolností by som sa zavrel doma s flašou vína a tým divadelne najzvláštnejším čo poskytuje youtube, prípadne videotéka známych. Odkedy ale navštevujem KioSK mám svoju dávku letného undergroundu naplánovanú a tiež zabezpečenú.

KioSK, festival nového divadla a tanca, má totiž viacero rovín. Jedna, isto dôležitejšia, je čisto umelecká. Tá prináša každý rok kvalitný program a prekvapivo prepĺňa hľadiská nadšenými a odvážnymi divákmi. Druhá, čisto radovánková, je však jej plnohodnotnou sestrou. Každý večer ponúkne festivalový bar a kvalitného DJ, ktorí na papieri sľubuje, že z vás do siedmych minút spraví svoju parketovú bábiku. Hoci mu to zväčša trvá pol hodinu, stojí to za to. Tieto dva fakty v magickej kombinácii s najexotickejším priestorom aký slovenské divadlo ponúka, robí z KioSKu veľkú divadelnú udalosť. Festivalu na to stačia tri dni a mne k tomuto tvrdeniu prežitie prvých dvoch.

Inakosť?

Čo sa týka zábavy, ale aj napĺňania žalúdku, niet sa tu teda na čo sťažovať. Väčšie otázky preto vyvoláva samotné zloženie účinkujúcich. Festival má koniec koncov v názve súčasné divadlo aj tanec a často sa tu skloňuje slovo inakosť. Čo si pod týmto slovom organizátori predstavujú, však lišiacky nedefinujú. Je to len dobre. Inakosť sa dá hľadať. Hneď prvá vyplýva z toho, že dramaturgia festivalu siaha najmä po nezávislých tvorcoch zo Slovenska, ktorí prekročili hranice domoviny. Je teda možné, že ste o nich nikdy predtým nepočuli. Pred dvomi rokmi som bol presvedčený, že KioSK má byť práve prezentáciou slovenských umelcov pôsobiacich v zahraničí, dnes je to už otázne (na festivale bolo tento rok čisto slovenské divadlo SkRat). Aký kľuč vlastne organizátori pre výber používajú ostáva záhadou. Oveľa podstatnejšie je však samozrejme to, do akej miery sú vybrané veci pozerateľné. A tu začínam kresliť veľký ležatý otáznik v podobe sínusoidy. Je však čarovné, že KioSK je z tých mála festivalov, kde nevyváženosť vôbec nevadí. Ranné diskusie sú totiž očistné. Diváci vyzlečú všetko zlé do naha - neboja sa pýtať a konfrontovať s tvorcami. 

Bez dramatrugie či s dramaturgiou?

Ústrednou témou, ktorá každoročne udáva charakter festivalových diskusií bola dramaturgia nezávislého divadla a tiež tanca. Pár hlasov síce hneď na začiatku napadlo nezávislosť nezávislého divadla, no večný a márny boj o slovíčka našťastie rýchlo striedala diskusia k téme. Dramaturgia je nakoniec problematika nad ktorou visia desiatky výkričníkov a momentálne veľmi populárny rébus mnohých divadiel. A ako sa ukázalo, nie len tých štátnych. V prvých dňoch to doslova demonštrovali tie viac divadelné tvary festivalu. Ako to vyzerá keď dramaturgia chýba predviedlo Divadlo SKrat, ale aj divadlo D´ EPOG. Obe divadlá síce hovorili odlišným jazykom a o celkom iných témach, stretávali sa však v silnej absencií odstupu od vlastného diela. Skončilo to ale odlišným výsledkom. SkRat chýbajúcu dramaturgiu zvládol len s drobnýmu ujmami - prehnanou dĺžkou a občasnou stratou vtipnosti. D´EPOG však bojoval so spomenutým, no tiež so zrozumiteľnosťou, výpoveďou a s celkovým opodstatnením existencie. Nakoniec ale, žiadať od (ne)závislých divadiel aby mali pozíciu dramaturga obsadenú je predsa nonsens. Mohlo by to značne obmedziť ich nezávislosť.

Súčasné, spoločenské...

Práve tieto dve inscenácie možno použiť tiež ako exemplárny prípad rôznorodej kvality výberu. Inscenácia SkRatu Proces, procesom, procesu: Pôjdeš do basy ty hajzel, v sebe niesla súčasnú výpoveď o stave slovenského súdnictva. Typický temne groteskným jazykom, vykopávala, v sérii niekedy až absurdných situácií, všetkú špinu z oblasti miestnej spravodlivosti. Odkazovaním na Kafkov Proces, ale aj niektoré jeho poviedky, vytvárala vtipný obraz súčasného Slovenska. A v niektorých situáciach nielen že triafala klinec po hlavičke, ale zatĺkala ho rovno medzi oči súčasnej spoločnosti. V rannej diskusii bola SkRatu jemne vyčítaná slabá miera angažovanosti a tiež neposkytnutie riešenia. O to však predsa vôbec nejde. V inscenácii sa možno porýpať, odhaľovať skryté významy, smiať sa z mediálne známych situácii, alebo ju len sledovať a „plakať“ nad strážcami našich zákonov. Proces, procesom, procesu: Pôjdeš do basy ty hajzel je veľké zovšeobecnenie. U nás, bohužiaľ, prudko platné.

Archaické, osobné...

Ak SkRat priniesol divadlo v dobrom zmysle slova angažované, naopak, divadlo prudko osobné a zapozerané samo do seba predstavovala inscenácia D´EPOGU s názvom 121. Provokatívny výkrik z javiska, ktorý divadlo premenil na tribúnu kde herci útočia na diváka, vzbudil prudké emócie. Paradoxne, nie počas inscenácie, ale až na Rannom fóre. Diskusie chtivé obecenstvo šlo po krku najmä režisérke Lucii Repašskej. Otázka: „Prečo?“ však tento krát bola na mieste. Hodinu a pol trvajúci maratón výsmechu, z ktorého sa len ťažko dolovali významy a ktorý pretriasa aj rozdiel medzi divadlom a realitou viedol do slepej uličky. Princíp sa rýchlo vyčerpal a zjavný talent hercov, ich tvrdý tréning, ktorý režisérka skloňovala aj na diskusii, nedostali priestor. Kŕčovitý kabaret variácii na tému ako ponížiť diváka, respektíve ďalšie hľadanie hraníc divadla nepriniesli nič nové. Takmer bez vtipu, no v prehnane grotesknom až obludnom kabáte vzniklo niečo, čo by mohlo pôsobiť kontroverzne v polovici minulého storočia. Dnes to však predstavovalo výstrel do prázdna, napriek tomu, že skupina má v sebe ukrytý silný potenciál. Paródia na muzikál Jesus Christ Superstar plná nadhľadu, bola v rámci 121 pozitívnym vrcholom. Predchádzali jej však mnohé depresie spôsobené dávkou prebytočnej vážnosti. Načo útočiť, keď sa divák neche brániť?

Divadlom proti starnutiu

Presne opačné emócie vyvolal divadelný dokument Edge v réžii Petry Tejnorovej. Na javisku sa stretla generácia dnešných rodičov a starých rodičov a spoločne to roztočili. Spomienky na minulosť a konfrontáciu so súčasnosťou zvládli bez lacného sentimentu. Zložitosť postupného starnutia skúmali z viacerých uhlov a prieniesli prekvapivo otvorenú výpoveď o dožívaní. Žiadna spomienková slávnosť, ale striedanie poetického a surového, optimistického a cynického. Čarovná lekcia tanca, v ktorej postaršie páry v podstate absolvovali to, čo by sa hodilo skôr pre adolescentnú mládež, bola presne tým, čo charakterizoval názov Edge. Edge v Edge neznamenal len prechod medzi dospelosťou a starobou, ale etapu života, v ktorej ešte človek túži žiť naplno. Rád by prekonal vlastné sily, no všetko ide akosi proti nemu. Všeteko sa ho snaží presvedčiť, že sa to už nedá. Dá sa to. A každý sa s tým musí vysporiadať po svojom. Niekto spomienkami, iný chorobnou túžbou po mladosti, ďalší nepripúšťaním veku a niekto tým, že robí divadlo. 

Zo zvera do zvera

Kiosk má pre mňa každý rok svoj vrchol, ktorý čnie nad všetko ostatné. Minulý rok to bol Peter Šavel v réžii Juliane von Crailsheim s ich Could we f lie together. Performance, ktorá skúmala človeka redukovaného na pudy a inštinkty a konfrontovala ich s duševnom a rozumovou oblasťou. Teraz prevzal štafetu Jaro Viňarský a jeho Animalinside. S Marekom Menšíkom siahli vo svojej tanečnej produkcii do podobnej oblasti ako Šavel. Provokatívne a bezprostredne zamierili až k prapodstate človeka, k jeho dávnej minulosti, ktorú ešte charakterizujú zvieracie inštinkty a istá dávka duchovného hľadania. Performeri sú v Animainside od počiatku nahý. Naturálny, zvierací, uväznení len na svojom kúsku javiska v neuveriteľných polohách. Tlačia telá na okraj možností. Keď performance skončí, ostane náhe celé ľudstvo. Človek je lovec a rovnako lovná zver. Všetky prastaré pudy sú v človeku stále prítomné. Každý pohyb, ale aj všetky technické riešenia (napríklad umelý vesmír) sú v Animalinside výtvarne čisté. Stačia jednoduché svetielka v tme a obklopí nás vesmír. Ocitáme sa uprostred tenkej hranice medzi zvieraťom a človekom, niekde v strede evolúcie. Človek sa tu vyvíja od naháča, až po muža v obleku. Od kusu mäsa, až po hodujúceho. Otázka „Kto je kráľ?“ sa cyklicky vracia od počiatku až po koniec. A výsledok? Nič sa nemení. V človeku zver ostáva.  Napĺňa svoje potreby, bojuje o svoje teritórium. Boj však neznamená agresiu, je to tajomný tanec ktorí uvoľňujú zvieraciu podstatu. Muži deformujú telá, sú v neustálom vzájomnom napätí a vo vzduchu je zvláštna energia. Nedá sa to vylúštiť, dá sa to len čítať. Nechať sa uniesť emóciou, alebo hľadať racionálnu výpoveď. Merať Animalinside čistým racionálnom je však nad ľudské sily. Treba sa pozrieť na obrazy Maxa Neumanna a prečítať pár strán z Krasznahorkaiovej predlohy. Performancia Animalinside má v sebe presne to čo jej predloha. Expresiu a zároveň dávku mystickosti.

Vidieť na KioSku dva dni z troch nestačí. Treba ostať celý festival. Záverečný deň je vraj vždy najviac dusno. Na javiskách aj na tanečnom parkete. Škoda. Skúsim zas o rok. 

Milo Juráni 

Bibliografický záznam:  Juráni, Milo. KioSK 2013: 2 dni z 3 nestačia. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2013. [cit. 19.9.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/76.