Jeden herec stačí a.k.a Festival, ktorý hľadá diváka

Sám na javisku – pre niekoho nočná mora, pre iného vzrušujúci sen. Špecifickosť monodrámy spočíva aj v jej efekte zväčšovacieho skla. Na javisku veľmi ľahko odkryje všetky chyby, ale zároveň vyzdvihne každý úspech. Práve dramaturgiou orientovanou výsostne na inscenácie monodrám sa vyznačuje trenčiansky medzinárodný festival Sám na javisku. A aj keď by sa mohlo zdať, že oklieštené možnosti dramaturgického výberu sa podpíšu na kvalite programu, 24. ročník festivalu naopak priniesol veľmi široký a kvalitný prierez žánrom monodrámy.

Nie až tak „mono“

Bratislavské divadlo SkRAT na festivale predstavilo jednu zo svojich posledných inscenácií Mono. Ide o kompiláciu troch nezávislých monológov, ktoré sa na scéne plynulo prelínajú. V závere – paradoxne k názvu festivalu – na javisku nestojí nikto sám. Témou inscenácie je osobné hodnotenie vlastnej aktuálnej životnej situácie. Žena (Lucia Fričová), ktorá je zavalená povinnosťami v domácnosti, zápasí s tým, čo chce a tým, čo sa od nej očakáva. Osamotený huslista (Ľubo Burgr) sa pripravuje na schôdzku so ženou, ku ktorej viac ako náklonnosť cíti skôr odpor a alkoholik v kostýme Santa Clausa (Milan Chalmovský) hodnotí, že jeho tretie dieťa už možno bolo priveľa.

Každá z postáv rieši výrazne odlišné problémy, no zároveň ich spája akási nespokojnosť s každodenným životom. Sumarizujú, kde sa nachádzajú a kde by chceli byť. Kým sú a kým mohli byť. Obyčajné situácie ich rozčuľujú, no snažia sa k problémom pristúpiť racionálne a upokojiť svoje vnútorné pnutie. Možno stoja pred životným zlomom, možno budú takto pokračovať ešte pár rokov.

Herci sa na javisku striedajú v jednotlivých výstupoch, vzájomne na seba nenadväzujú ani nereagujú. Všetci traja majú na scéne vyhradený svoj malý priestor a každý z nich pomocou základných rekvizít vytvára obraz prostredia, v ktorom sa nachádza. Jednotlivé rekvizity zároveň umožňujú fyzickú akciu. Výstupy sú vzhľadom na priestorovú stiesnenosť veľmi jednoducho, no funkčne, rozpohybované. Hercom a herečke sa darí neupadnúť do monotónnosti a udržať si dynamický temporytmus. Jednoduché konanie zároveň dotvára pocit, že sa jedná o bežné kontemplovanie nad každodennými činnosťami.

Inscenácii nechýba satirický humor príznačný pre tvorbu divadla SkRAT, ktorým tvorcovia trefne pomenúvajú pocity a stavy, ktoré každý z nás z času na čas prežíva.

Jeleň v ruji, Poliak v múke, Poliak v muke

Herec Mateusz Nowak sa venuje množstvu rozličných činností (od filológie cez stredoškolské vzdelávanie až po logopédiu), no v divadle sa orientuje výsostne na monodrámu. Na festivale sa predstavil už po druhýkrát, tento rok s inscenáciou Obeť. Text vychádza z literárnej predlohy Piotra Woźniaka a jeho spomienok na politické väznenie v čase stalinizmu. Jeho osobné zážitky a pocity striedajú fragmenty z epických básní Adama Mickiewicza. Inscenácia v réžii Stanisława Miedziewského síce reaguje na spoločensko-politické problémy v Poľsku, no zároveň je ľahko prenosná na akúkoľvek formu totality.

Dianie na javisku sa po celý čas nesie v ponurej atmosfére. Tlmené svetlo a minimálna scénografia upriamujú všetku pozornosť na nabielo namaľovanú tvár herca s výraznými tmavými kruhmi pod očami. Takmer po celý čas má znehybnenú dolnú polovicu tela a nohy zahrabané v kope múky ako odkaz na surové formy trestov v čase stalinizmu. Používa iba mimiku a koncentrované pohyby rúk, ktoré sú jednoduché a často opakované, čo dotvára priam meditatívnu atmosféru inscenácie. Dôrazný je najmä rečový prejav herca. Svojím hlasom rázne mení tempo a bez zbytočného pátosu tlmočí rôzne emocionálne polohy trápeného človeka. Tvorcovia sa však divákov nesnažia citovo vydierať. Potrebný odstup si dokázali udržať aj prostredníctvom občasného absurdného výjavu (napr. keď si herec roztrhne väzenskú košeľu a pod ňou má obrovskú výšivku zátišia s jeleňom).

Obeť je inscenácia, ktorá stojí na koncentrovanom hereckom prejave Mateusza Nowaka. Zložitý text tu tlmočí jednoduché javiskové stvárnenie. To divákom poskytuje možnosť uvažovať nad spŕškou slov, prípadne príbeh aj emocionálne prežiť.

Drahí bojovníci proti rasizmu...

Útok na redakciu časopisu Charlie Hebdo z roku 2015 by sa mohol zdať už ako médiami stokrát opakovaná téma, no jej presahy na otázky prieniku islamu do Európy sú stále aktuálne. Predlohou k inscenácii List pre bojovníkov proti islamofóbii, ktorí len nahrávajú rasistom sa stal text redaktora (a blízkeho priateľa inscenátorov) Stéphana Charbonniera, familiárne nazývaného Charbo.

Tvorivý tím si zvolil formu inscenovanej prednášky. Herec Gérald Dumont prichádza na scénu, oblečie si sako a teatrálne prednáša text. Tlmočí myšlienky „Charba“ o rôznych postojoch k rasizmu a často až zosmiešňuje vyostrené postoje obidvoch strán – zástancov aj odporcov. Živý prejav herca dopĺňa prezentácia s ilustrovanými karikatúrami z dielne autorov Charlie Hebdo. Dumont výrazne akcentuje krátke pointy jednotlivých téz a následne ich necháva vyznieť do ticha. Ťaživá téma bola prezentovaná silne sarkastickým humorom nielen prostredníctvom obrazu, ale aj vtipným pointovaním ráznych názorov a prirovnaní v texte. Sarkastické vyznenie úderných myšlienok dotvárali tiež hudobné zvučky.

Dumont svojim prejavom Charbovho textu prináša svojské nazeranie na témy rasizmu, xenofóbie, multikulturalizmu a demokratického boja za slobodu. Islamofóbiu a boj proti nej tvorcovia považujú za takmer rovnaké zlo a ich jasne formulované argumenty sugestívne nabúravajú všetky stereotypné presvedčenia.

A čo depresia?

Na festivale sa prostredníctvom zaujímavej dramaturgie neustále tematicky striedal cynizmus a ťažká „depka.“ Albánsky režisér Nelson Mulla a herečka Dasara Xhangolli v Trenčíne predstavili esenciu klinickej depresie svojou inscenáciou Psychóza 4:48.

Text britskej dramatičky Sarah Kane nemá klasickú štruktúru, je voľnou spleťou myšlienok, často aj bez interpunkcie či priradenia replík konkrétnym postavám. Ponúka tak veľa možností, ako dané fragmenty uchopiť a následne spojiť do koherentného celku. Javisková podoba sa preto vždy radikálne líši v závislosti od režijnej koncepcie.

Režisér Mulla sa do inscenácie rozhodol obsadiť iba jednu herečku. Dasara Xhangolli počas predstavenia prechádzala nielen rôznymi psychickými stavmi, ale viedla aj dialógy s imaginárnymi osobami. Herečka dokázala veľmi prirodzene striedať jednotlivé polohy a oddeliť významové celky, najmä kvázi-dialogické časti. Napríklad rozhovor s lekárom zbytočne neexponovala a podarilo sa jej vytvoriť dvojitý pocit – to, že ide o jej vlastnú interpretáciu situácie a zároveň, že sa jedná o skutočný rozhovor dvoch ľudí. Oscilovanie medzi subjektívnou a objektívnou realitou je leitmotívom celej inscenácie.

Čisto monologické prehovory boli naopak až príliš expresívne. Inscenačný tím sa rozhodol každú jednu myšlienku zbytočne ilustrovať pohybovým konaním a taktiež výrazne citovo zafarbiť. Herečkin prejav bol síce presný v každej nuanse, no rýchle strihy a expresívnosť výrazov vo výsledku vzbudzovali viac obraz šialenstva než depresie. Krehký vnútorný svet postavy pomáhali dokresliť výstupy, v ktorých sa pracovalo s nízkou intenzitou svetla. Minimalistický prístup bol oveľa výpovednejší ako sekvencie, v ktorých sa tvorivý tím snažil text zbytočne zdynamizovať prostredníctvom pohybových akcií alebo expresívnym herectvom.

Festival Sám na javisku ponúka v na pohľad úzkych hraniciach monodrámy široký dramaturgický záber a rôznorodý program. Už samotný žáner podnecuje k veľmi subjektívnym témam. Tohtoročný program to síce potvrdil, no zároveň poskytol tiež široké spektrum tvorivých prístupov. Herca a stolára Stanislava Majera na javisku striedal poľský logopéd, humor vystriedal tragédiu, performancia klasickú činohru.

Vzhľadom na videné inscenácie aj celkovú atmosféru festivalu je pre mňa záhadou, prečo si nezískal  väčšiu pozornosť či už bežného trenčianskeho publika, alebo aj zasvätenejších „vymetačov“ divadelných festivalov. Verím však, že tento festival určite má potenciál nájsť si svojich divákov.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Pavlačková, Diana. Jeden herec stačí a.k.a Festival, ktorý hľadá diváka. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2018. [cit. 17.12.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/909.