MLOKi

Jana Mikuš Hanzelová: Úprimne nás prekvapilo, koľko ľudí za nami stojí

Po štúdiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a niekoľkých tvorivých zastávkach v ďalších mestách na Slovensku i v Čechách sa Jana Mikuš Hanzelová vrátila do rodného Liptovského Mikuláša a založila tam kultúrne centrum Diera do sveta. Dnes je to vyhľadávané miesto kultúry, výberové kníhkupectvo a obľúbená kaviareň.

Vyštudovala si divadelnú vedu na VŠMU. Pamätám si, že tvoja záverečná práca bola o Medei, milovala si knihy a že si v tom čase brigádovala v slávnom kníhkupectve s kaviarňou Ex Libris a pracovala si aj ako redaktorka časopisu Javisko. Čo si robila po škole a čo ťa priviedlo späť do tvojho rodiska – Liptovského Mikuláša?
Rozosmialo ma toto resumé môjho študentského života. Na Medeu som už skoro zabudla. Vidíš, vždy ma fascinovali silné ženské postavy a ja som sa paradoxne cítila vo všetkom taká slabá, neistá. Štúdium na VŠMU bolo pre mňa veľmi náročné obdobie, ktoré som si celé skomplikovala svojou nedôverou v seba samu. Na prijímačkách ma nazvali „Nesmelá z Liptova“. Dnes veľmi ľutujem, že som si neužila školu a bezstarostný vysokoškolský život. Všetko som si svojím strachom blokovala. Ex café bolo také útočisko, únik. No a ten čas po škole, to bola etapa hľadania, strácania a permanentného spochybňovania. S mojím mužom Jankom sa nám vtedy podarilo spoločne spraviť v divadle niekoľko vecí, z ktorých som mala naozaj radosť, ale celkovo si na to spomínam ako na veľmi náročné obdobie, ktoré by som si už asi nechcela prežiť znovu. Naše presuny z Bratislavy, Brna a Banskej Bystrice sa ukončili narodením dcéry Jasny. Dôvodom návratu do Mikuláša bola teda primárne ona, i keď asi by sme tam nešli, ak by sme už vtedy nemali sľúbený priestor od mesta.

V tom priestore ste s manželom, režisérom Jánom Mikušom, a s Helenou Hájkovou založili v roku 2014 kultúrne centrum Diera do sveta. Aké boli vaše začiatky?
Bola v tom obrovská dávka naivity, celé to bolo úplne bláznivé a v tej bláznivosti šialene krásne. O praktických veciach ohľadne grantov, podnikania, vedenia prevádzky sme nevedeli absolútne nič. Ja som popravde neverila, že vydržíme viac ako pol roka. Moja mama mala z toho úplnú paniku, keď videla prvýkrát ten zanedbaný priestor, bolo jej do plaču. A potom sa náhle upokojila. Zdalo sa mi to divné, vravela som si vtedy, že asi uverila, že to dáme. Po istom čase mi prezradila, že bola za vešticou a tá ju upokojila, že sa nemá báť, že projekt bude úspešný. Moja mama sa stala najväčším mecenášom Diery, bez jej neplatenej práce a starostlivosti o Jasnu by sme to nezvládli. Rodiny a priatelia z divadla nám pomohli s prerábkou priestoru, i keď konkrétne rekonštrukčné práce nás nestáli až toľko úsilia.

Na Slovensku je veľa kultúrnych priestorov, ktoré si vyžadovali oveľa väčšiu námahu v revitalizácii a kultivácii. Skôr sme energiu a vášeň investovali do budovania dôvery medzi nami a naším publikom. Bol to dlhotrvajúci proces, ale práve vďaka tomu, že to celé bolo postavené na vzťahoch a komunikácii s ľuďmi, ktorí k nám chodili, sme si mohli dovoliť robiť stále náročnejší a ambicióznejší program. Na tie nesmelé začiatky však veľmi rada spomínam, ako sme prežívali každú akciu, každého hosťa, prvú predanú knihu, prvý úspešný grant. A ja som konečne po tom období temna začala chápať, kde je moje miesto a v čom sa cítim sebaisto.

Medzi vaše aktivity patrí aj feministický festival ArtWife. Tento rok ste ho pre chaotické informovanie o obmedzeniach súvisiacich s pandémiou koronavírusu zrušili – respektíve presunuli – len dva dni pred jeho začiatkom.
Je to už druhé presunutie festivalu ArtWife, pôvodne sa mal konať ešte v máji. Toto bolo oveľa bolestnejšie. A ešte k tomu sme sa na ďalší deň dozvedeli, že sme ho vlastne mohli urobiť. Boli to strašné nervy, už sa to ale nedalo vrátiť späť. Rozhodli sme sa ho teda presunúť do tretice. Do online verzie sa ani nám, ani našim hostkám ísť nechcelo – osobné stretnutia, rozhovory, to je najväčšia odmena a virtuálny priestor takúto intimitu, bohužiaľ, neumožňuje. Tento festival je navyše taká moja srdcová záležitosť. Pamätám si na tú neistotu, keď sme pred troma rokmi s kolegyňou Alicou organizovali prvý ročník. Zdalo sa nám to veľmi trúfalé a zároveň veľmi vzrušujúce, priniesť do priestoru nášho malého mesta feministické témy. A prekvapivo to celé dopadlo nad očakávania, ArtWife mal skvelú odozvu nielen od hostiek a hostí festivalu, ale najmä od našich lokálnych divákov a diváčok. To je pre našu dramaturgiu (nielen tohto festivalu) stále priorita – nezabúdať na kontext, v ktorom fungujeme a komunikovať aj takéto náročnejšie, alebo pre mnohých kontroverzné, témy dostatočne zrozumiteľne. Lepšej percepcii festivalu pomáha aj to, že je koncipovaný multižánrovo. Okrem vzdelávacej časti (prednášky a diskusie) prináša aj umenie, ktoré komunikuje feministické otázky divácky príťažlivejším spôsobom. Teším sa, že v kolektíve nie som v týchto témach osamotená, práve naopak, vládne v tomto spoločné tímové porozumenie, ktoré nás priviedlo aj k prijatiu kódexu feministickej inštitúcie.

Ako pandemická situácia, ktorá sa nás všetkých týka už od marca, vplýva na existenciu kultúrneho centra?
Nebudem sa tváriť, že to nie je náročné, najmä psychicky ustáť ten tlak. Ale aj tak si stále uvedomujeme, že mnohí sú na tom oveľa horšie ako my. Prvú vlnu sa nám podarilo zvládnuť najmä vďaka pomoci od Fondu na podporu umenia, okrem toho sme sa snažili so situáciou nejako tvorivo vysporiadať – rozbehli sme cyklodonášku kníh, robili sme online akcie. Kultúra je teraz v situácii, keď musí znovu obhajovať svoje opodstatnenie. Áno je to nezmyselné, ale myslím si, že nie je riešením uzavrieť sa do seba. Pandémia je len prvou z veľkých kríz, ktorým budeme čeliť, a teraz je čas zamyslieť sa nad tým, ako môžeme zo svojich pozícií aspoň trochu prispieť k ich zmierneniu. To chce ale obrovskú dávku sebareflexie, spoločného odhodlania a hlavne solidarity.

Okrem pandémie a s ňou súvisiacimi obmedzeniami vás však trápi aj pravidelne sa vracajúca neistota v nájomnej zmluve s mestom. Momentálne je táto situácia znova aktuálna, nájomná zmluva končí v novembri a vy neviete, či bude predĺžená. Mnoho ľudí vám na sociálnych sieťach deklarovalo morálnu podporu a vyzývalo na podpísanie petície za záchranu priestoru.
Veľmi ťažko sa vysvetľuje tá averzia mesta voči Diere. Celý problém začal už tým, že sme priestor dostali od bývalého vedenia mesta. Keď sa politická situácia zmenila, stali sme sa, proti našej vôli, nepriateľmi číslo jeden. I keď sme od začiatku deklarovali, že sme apolitický priestor a nemáme záujem angažovať sa v lokálnej politike. No na druhej strane sme veľmi politickí vo význame občianskej angažovanosti a niekedy sa tieto dve skutočnosti pretnú – napríklad v prípade nášho protestu proti zhromaždeniu ĽSNS, kedy sme veľmi explicitne kritizovali mesto za to, že ho umožnilo zrealizovať. Išlo však len o pár výnimočných situácií, inak sme nemali záujem komentovať kauzy mesta. Považujeme za oveľa dôležitejšie míňať čas a energiu na vypuklejšie krízy v spoločnosti. Pre vedenie mesta sme však potenciálne nebezpeční a ťažko kontrolovateľní, desí ho naša sloboda. Pred pár dňami si nás zavolali na stretnutie, kde primátor vyjadril zhrozenie nad aktivitami, ktoré proti nemu podnikáme. Mal na mysli petíciu, ktorá je pritom maximálne korektná, neurážlivá. Zažili sme hroznú demonštráciu moci. My dvaja s Jankom a proti nám dvadsať ľudí z vedenia mesta. Akokoľvek sme sa snažili túto šikanu ustáť, triasol sa nám hlas, bol to hrozný tlak. Keď sa mi to neskôr celé rozležalo v hlave, vošiel do mňa hrozný hnev – obhajovali sme sa tam ako nejakí zločinci. Ale aj napriek všetkým tlakom, ktoré posledný mesiac zažívame, sme si vďaka tomuto cirkusu uvedomili, koľko ľudí za nami stojí. To nás úprimne prekvapilo, až takú podporu sme nečakali. A je to naozaj krásny pocit. Nemyslím len ohlasy od osobností, ktoré potešia ego. Najviac nás dojímajú študenti, stredoškoláci, ktorí v skupinkách chodia podpisovať petíciu. Veľmi sme si priali, aby sa Diera pre nich stala priestorom, kde sa cítia bezpečne a vypočutí. Spomeniem komentár jednej stredoškoláčky: „Ľudia z Diery – aj sa s nami smejú, aj s nami protestujú.“ To je úplne najväčšia odmena.

Vo vašich programoch sa vám za šesť rokov existencie podarilo realizovať mnoho zaujímavého. Čo je tvojím dramaturgickým snom alebo smelou ambíciou?
Samozrejme mám ešte veľa snov, ktoré sa mi zdajú rovnako nerealistické, ako sa mi dakedy zdal utopický sen, že budem mať kníhkupectvo alebo že budem organizovať feministický festival. Teraz k týmto snom pristupujem ešte s väčšou pokorou, ktorá však už nepramení z nedôvery, že by som bola schopná tie sny pretvoriť v realitu. Vďaka Diere sa mi toho splnilo skutočne viac, ako som si mohla želať. A to nemyslím len na očividné veci, na program a satisfakciu z kvalitne vymyslenej dramaturgie, ale na tie bežné, no nesamozrejmé veci, že trávim svoju každodennosť v kolektíve úžasných ľudí, ktorí sú zdrojom permanentnej inšpirácie, spoločného nadšenia, starostlivosti a bezpečia. A konečne mám pocit, že si už nemusím nič dokazovať, takže môj malý súkromný sen (alebo je to skôr záväzok?), keď skončí toto šialené stresové obdobie, je trochu zvoľniť, robiť toho trochu menej a viac si to celé užívať. Nemyslím teraz len prácu, ale aj rodinu, priateľov a knihy, ktorým som vždy rozumela viac ako sebe.

Lenka Dzadíková

Absolventka odboru teória a kritika divadelného umenia na DF VŠMU v Bratislave a doktorandského štúdia na tej istej fakulte. Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave. Od roku 2021 je členkou platformy MLOKi. Venuje sa súčasným podobám aj histórii bábkového divadla a divadla pre deti a mládež. Spolupracuje na výskumných projektoch, venuje sa recenzistike v tlači, na webe aj v rozhlase.