ImPulsTanz 2018 očami Martiny Mašlárovej: O čom hovorím, keď hovorím o Ivovi D.

Tento článok nebude tak celkom súvisieť s festivalom ImPulsTanz, pretože som sa v jeho rámci zúčastnila iba performancie Iva Dimcheva Avoiding DeLIFEeath. Zároveň však tento článok s ImPulsTanzom samozrejme súvisí, pretože práve tento viedenský festival súčasného tanca a performatívneho umenia Dimcheva pravidelne pozýva a je vďačnou platformou pre jeho kreatívne výboje i pre diela jemu podobných.

Perfektný príklad performera

Na úvod sa nemôžem celkom ubrániť potrebe trochu odbočiť do iných vôd – terminologicko-teatrologických. Pojmový aparát teórií umení, teatrológiu nevynímajúc, je (minimálne u nás) neraz v značných rozpakoch z toho, ako zaostáva za mnohým, čo sa v umení aktuálne deje. Jedným zo slov, ktoré síce slovníky poznajú už dávno, ale v našom odbornom diskurze je momentálne obzvlášť v kurze, a ktoré ako pingpongová loptička lieta éterom na nejednej diskusii, je pojem performer. Napriek teoretickej literatúre (od Schechnera cez Butlerovú po Carlsona a množstvo ďalších) sú jeho hranice primerane (post? postpost?...) postmoderne nejasné a tekuté (so všetkým tekutým sa tiež v umelecko-teoretickom prostredí roztrhlo vrece – vďaka, pán Bauman). Zrejme aj preto sa niekedy zdá, že je termín performer nadužívaný.

Možno sa spoľahnúť na Estetiku performativity Eriky Fischer-Lichte, keď publikácia v českom preklade vyšla len pred siedmimi rokmi – koľko sa odvtedy zmenilo? Je dnes identita performera (ako aktéra performancie) podmienená iba časopriestorovosťou, telesnosťou a vytváraním vzťahu medzi ním a publikom? Definuje sa prézentnosťou a prezentáciou seba samého, nereprezentáciou (neinterpretovaním), politickosťou, neopakovateľnosťou...? Alebo naopak, je performerom ktokoľvek, kto ním chce byť (ba možno aj nechce), kto sa zaňho označí, či koho zaňho označia?

Priznávam, sú momenty, kedy zaváham, ako keď s plechovkou stojím pred smetnou nádobou a nie som si istá, či ju skutočne môžem hodiť medzi plasty. Kde-tu sa však objaví niekto, kto v mojom chápaní pomyselný profil profi performera napĺňa bezo zvyšku. Zabudnime ale teraz na trochu vyčerpanú Marinu A. (ktorej nepochybne patrí čestné miesto na nástenke priekopníkov performativity). Mernou jednotkou performativity je dnes Bulhar Ivo Dimchev.

Bolo by zdĺhavé snažiť sa o Dimchevovi hovoriť v kontexte množstva jeho performatívnych projektov (odporúčam za týmto účelom navštíviť stránku ivodimchev.com). Čo však jeho rozmanité koncepty spája, je najmä snaha posúvať hranice vnímania, provokovať diváka k tomu, aby sa zbavil svojich predsudkov a konvenčných predstáv o svete, aby prekonal zábrany a otvoril sa inakosti. Niet divu, že bol Dimchev ako súťažiaci v britskej speváckej šou X-factor označovaný za najzvláštnejší zjav v histórii súťaže. Publikum sa vtedy rozdelilo na tých, ktorí ho milovali a tých, ktorí ho vypískali. Podľa jeho vlastných slov je jeho cieľom presvedčiť ľudí, že „čudné neznamená automaticky zlé“.

„Vyhnúť sa žitiumieraniu“

Jeho tohtoročná festivalová performancia Avoiding DeLIFEath bola javiskovým digestom z minuloročnej šesť dní trvajúcej inštalácie v mumok-u, ktorá zahŕňala sedem jeho obľúbených aktivít – učenie v rámci workshopu, písanie básní, pornografickú maľbu, spievanie vlastných piesní, improvizovaný klavírny koncert, natáčanie hudobného videa a fyzicky náročné interview. V priestore Kasino am Schwarzenbergplatz v skrátenej podobe predviedol všetko. Ťažko slovami opísať spektakulárne entrée excentrického umelca, polonahého, pomaľovaného a ovešaného rôznorodými doplnkami. Jeho experimentovanie s vlastnými možnosťami začalo hypnotizujúco surreálnym spevom s pomocou hlasového modulátora, do ktorého Dimchev podchvíľou zahral pár tónov na klávesy či sa extaticky zavlnil. Už v prvých momentoch sa prejavila jeho schopnosť fascinovať, ktorá vychádza z kombinácie absolútnej odovzdanosti a presvedčenia o tom, čo robí a zároveň obrovského nadhľadu a zmyslu pre humor. K tomu všetkému sa pridáva ešte veľmi presný, láskavo satirický pohľad na súčasnú spoločnosť. Jeho facebookové divadlo, selfie koncert či participatívny P project (ktorý mali možnosť zažiť aj bratislavskí diváci počas festivalu Pro-téza) ukazujú Dimchevovu schopnosť brať súčasné fenomény, ktoré podľa mnohých umenie zabíjajú, ako výzvu. A súčasne transformovať ich potenciál do svojbytnej kritickej umeleckej výpovede, ktorá je navyše zábavná.

Hoci performancia Avoiding DeLIFEeath, podobne ako iné Dimchevove projekty, zahŕňala množstvo sebaprezentácie, ktorá by mohla pôsobiť iritujúco, nebolo to tak. Bola účinná a sebaironická. Jeho vyhlásenie: „Vymyslel som choreografiu. Tanečníci robia nejaké hlúpe pohyby, všetko je to veľmi hlúpe – v súčasnom umení to skvelo funguje,“ vyvolalo v obecenstve pobavenie, ale zároveň išlo o veľmi trefný kritický komentár do vlastných radov. Aj preto dražba tričiek s motívmi z jeho vlastných projektov vyvolala veľký záujem a po skončení performancie väčšina divákov s nadšením prijala Dimchevovu výzvu odfotiť sa s ním, či len sa porozprávať. (Najpopulárnejšie bolo, mimochodom, tričko z projektu complex pussy catalogue, v ktorom Dimchev ironicky a ikonicky spája rôzne prívlastky so slovom pussy, napríklad crazy political pussy in the universe alebo amazing postcolonial pussy of the president, čím vytvára rôzne sociologické asociácie a kritické konotácie, pričom si diváci môžu vyrobiť pohľadnicu s vlastnou kombináciou slov.)

Práve jeho otvorenosť a suverénnosť, s ktorou v časti performancie s názvom Physically challenging interview (fyzicky náročné interview) nechal divákov pýtať sa ho na čokoľvek a on pritom vždy vykonával nejakú fyzickú činnosť či si nechal fyzicky ubližovať, je na Dimchevovi nesmierne príťažlivá. Na rozdiel od mnohých, ktorí by sa mu azda chceli podobať, má však Dimchev popri čare osobnosti aj skutočný talent. Ten sa najvýraznejšie prejavil v hudobných momentoch. Jeho nesmierne zaujímavá farba hlasu, schopnosť zo zamatových nízkych polôh prechádzať k prekvapivému vibratu v piesni Lucky day spôsobila zážitok, pri ktorom som pochopila, že práve preň sa oplatilo vycestovať do Viedne na ImpulsTanz. A aj keby táto chvíľa bolo to jediné, kvôli čomu sme tam v ten večer boli, tak by to stálo za to.

Projekt medzinárodných mobilít redakcie MLOKi z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Mašlárová, Martina. ImPulsTanz 2018 očami Martiny Mašlárovej: O čom hovorím, keď hovorím o Ivovi D.. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2018. [cit. 12.11.2019]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/918.