Festival ako parazit

Jelili Atiku: ỌLỌ́MỌYỌYỌ (foto G. Furno)Christian Etongo: Totem (foto Ch. Etongo)Mats Staub: Death and Birth in My Life (foto T. Dorendorf)Laila Soliman, Ruud Gielens: My body belongs to me (foto A. Etter)Maria Domingos Tembe, Panaibra Gabriel Canda: Solo für Maria (foto F. Nhavene)Geumhyung Jeong: Rehab Training (foto M. Jeong)Jelili Atiku: ỌLỌ́MỌYỌYỌ (foto M. Juráni)KOMFORTZONE (foto M. Juráni)

Nemecký divadelný festival SPIELART aktívne „objavuje“ mimoeurópsky kontext. Nejde o žiadny pokus o kultúrnu kolonizáciu, skôr je to snaha o nové perspektívy. SPIELART sa stará, aby bolo počuť aj doteraz nemé hlasy. Nie však národov a ani skupín, ale najmä jednotlivcov s ich osobnými príbehmi a skúsenosťami s nespravodlivosťou. Zaujíma sa o ich boj proti silovým štruktúram, stereotypom (vystihujúcejšie by bolo monotypom), „normálnosti“, tradíciám, majorite aj politickému systému.

Tohtoročným oficiálnym festivalovým centrom bol drevený minimalistický domček na dvore monštruóznej budovy Gasteigu, najväčšieho kultúrneho centra v Európe. Bolo to miesto rozhovorov, uvažovania, ale aj sŕkania polievky, popíjania kávy, piva alebo hrania sa v nočnom kasíne (koncept Solicasino). Vizuál KOMFORTZONE vôbec nezodpovedal prostrediu. Drevený materiál stien kontrastoval s tehlovou fasádou Gasteigu a pôsobil ako parazit.

Parazit symbolizuje nepozvaného hosťa. V súvislosti s festivalom SPIELART ho vnímame cez perspektívu francúzskeho filozofa Michela Serresa. Serres obracia klasický obraz parazita ako niečoho negatívneho do funkčnej roviny. Parazitizmus je pre neho základnou skutočnosťou existencie každého systému, ktorý by bez neho inak ostal v rovnovážnom stave, uzavretý a sám pre seba. Keď je cudzopasník v systéme, nastáva určitá nerovnováha a systém sa mení. Parazit sa stáva figúrou komunikácie, je iniciátorom vzniku nových vzťahov a teda aj nového poznania. Pretože, ako píše Serres, systémy fungujú preto, lebo nefungujú a ich nefunkčnosť je ich esenciou.

Parazit 1: Rituál narúša predstavy o rituáloch

Jadrom strednej časti festivalu bola séria rituálov. Jelili Atiku z Lagosu v ỌLỌ́MỌYỌYỌ namaskovaný a ovešaný grotesknými drevenými figúrami ako reprezentant bohyne Kori zahatal vstup do Mestského múzea Egyptskej kultúry. Kto sa opatrne „prešuchol“ okolo neho, mohol byť súčasťou polo improvizovaného rituálu. Performer v ňom manipuloval s veľkou sochou bohyne, tancoval spolu s jorubskými kňažkami v rituálnom kruhu okolo malých sošiek bôžikov Irunmole. Pôvodný rituál odohral v modernom black-boxe, kde oblohu nahradilo svetlo reflektorov, prašnú pôdu vymenil baletizol. Atiku vytrhol rituál z pôvodného prostredia a tým mu vedome ukradol korene. Pred zrakmi divákov, ktorí mu nemôžu rozumieť, parazituje na inštitúcii, ktorá parazituje na orientálnej kultúre. Obrad síce nestratil svojskú mystiku ani nádych toho, čo u nás nazývame „exotika“, no súčasne vzniklo gesto politického aktivistu za práva a lepší život detí.

Iné to bolo v prípade performancie Totem. Christian Etongo oživuje rituál návratu ukradnutej masky a vytvára jeho modernú reprodukciu. Všetko sa odohráva za denného svetla v miestnosti s veľkými oknami, sviečky nahrádzajú elektrické kahance, africké tamtamy znejú z reproduktorov, jeho hlas spod masky je ozvučený mikrofónom. Etongo sa natrie bielym bahnom a neskôr sa rytmicky pohybuje po priestore. Na tvár si nasadí výraznú masku z moderných materiálov, plastu, plastových trubičiek, fosforeskujúcej textílie, skrutiek... Spod nej repetitívne zaznievajú verše africkej riekanky. Celé vystúpenie nemá výraznú gradáciu ani pointu, ale práve pohybová a výtvarná úspornosť narúšajú stereotypný pohľad na africký rituál. Žiadna spektakulárnosť, nutnosť kolektívnej akcie, len koncentrácia na spoločný čas v priestore a fixovanie pozornosti na momenty návratu k rovnováhe. Africký umelec predvádza rituál v Múzeu piatich kontinentov, ktoré vystavuje (okrem iného) „masky a sochy“ zo všetkých častí Afriky. Že by to bolo jeho skromné volanie po „návrate“ masiek, teda komplexnej dekolonizácii? Alebo naopak: návrat masiek môže byť parafrázou zdieľaného zážitku z rituálu – ide o moment, v ktorom neexistuje hierarchia a všetci sú si rovní.

Parazit 2: Divadlo obohacuje video

V kontraste s rituálom, bezprostredným stretnutím živých tiel, bola práca multidisciplinárneho umelca Matsa Stauba. Vo videoinštalácii Death and Birth in My Life zozbieral umelec kolekciu ôsmich dialógov (o čom boli, napovedá názov). Nešlo o nič výnimočné – ľudia rôznych rás, z odlišných geografických oblastí aj spoločenských skupín sa iba nenútene rozprávali. Niekedy ich spájali zážitky, inokedy prinášali rôzne perspektívy. Boli tu napríklad matky: dve Američanky strednej triedy rozcítene rozprávali o svojom recepte na rodinné šťastie, aj o tom, ako ich zasiahlo, keď zomierali ich rodičia. Po nich dve mladšie matky s africkými koreňmi pragmaticky hodnotili hrozné skúsenosti z európskych pôrodníc aj následné rozhodnutie rodiť doma. Videokoncept obohacovali divadelné prvky, čím získal divadelnú emocionalitu. Aktéri dialógu sedeli na samostatných obrazovkách v proporciách ľudskej veľkosti. Navyše, kým dvojica pôvodne viedla konverzáciu zoči-voči, Staub ich tu vyosil smerom k divákom. Akoby naozaj sedeli pred nami, akoby hľadisko bolo skutočným mlčiacim dôverníkom v intímnom dialógu. Problémom bolo, že rozmiestnenie priestoru umožňovalo vidieť iba dve videá z celku. Ak vás teda neveľmi dramatická téma matiek alebo naopak dramatický stret Švajčiara v rokoch a mladého utečenca nezaujali, mohli ste iba netrpezlivo očakávať záver.

Parazit 3: Búranie normy

Šesť žien na javisku v Carl Orff sále v Gasteigu spievalo tradičné ženské piesne spojené s udalosťami svadby a rituálu ženskej obriezky. Spevy prepájali ich príbehy o amputáciách genitálií, odhaľovali tlak komunity a rodiny, reflektovali postavenie žien v Sudáne, aj ich emigráciu do Nemecka. Ako sa ukázalo na diskusii, išlo o aktivistky spolku, ktorý sa kriticky stavia k FGM (female genital mutilation) a ktorý pomáha ženám z afrických krajín v Nemecku. Spoločne s egyptskou režisérkou Lailou Soliman a Belgičanom Ruudom Gielensom vytvorili performanciu s rovnakým názvom, aký má aj ich spolok My body belongs to me. Ich osobné príbehy otvárajú komplexný spoločenský problém, ktorý Európania len ťažko pochopia. Ako môžu ženy bojovať proti obriezke, ktorá je dogmou, kľúčovou súčasťou ich tradície? Ako je možné obrezaným ženám poskytnúť plnohodnotnú zdravotnú starostlivosť, keď západná gynekológia nemá s touto praktikou skúsenosť?

V bezprostredne nasledujúcej performancii Solo für Maria vytvorili Panaibra Gabriel Canda s tanečníčkou Mariou Tembe z Mozambiku autobiografickú choreografiu. Tembe nemá nohy, a tak vznikal nový, nečakaný obraz. Mozog kričí: chyba, niečo tam chýba! Automaticky sa snaží chýbajúce nohy dotvárať, veď čo sú to za obrazy: „sviečka bez nôh“, „balet bez palcov“, „skoky bez odrazu špičky“. Nastala zrážka očakávaného normatívneho obrazu a videného skutočného obrazu. Ale čo sú to za očakávania voči telu Tembe a z čoho pramenia? V tanci dominuje určitá predpokladaná norma tela a preto aj my píšeme viac o tom, čo na ňom tanečníčke chýbalo, ako o tom, že jej výkonu nič nechýbalo. A tým sa venujeme aj téme, s ktorou prichádzala: „Je táto žena pripravená pre túto spoločnosť, alebo je táto spoločnosť pripravená pre túto ženu?“

Parazit 4: Aj pomoc je moc

Asi 70 ľudí sedí v bielej miestnosti na kruhových stoličkách. Niektorí si vychutnávajú mobilitu, ktorú im umožňujú kolieska, iní sa snažia ostať na okraji priestoru. Performerka Geumhyung Jeong z Južnej Kórey sa venuje svojmu „pacientovi“, čakajú ho tri hodiny tréningu. V Rehab Trainingu aplikuje metódy rehabilitácie na umelé telo muža, prepracovanú figurínu a oživuje ho prostredníctvom mechanických prístrojov. Od malých cvikov z polohy ležmo, cez tréning chôdze, sedenie, jemnú motoriku. Každý jeden pohyb performerky ovplyvňuje pohyb muža, každý pohyb muža ovplyvňuje pozíciu performerky. Vzťah starostlivej trénerky s týmto obrazom muža, pacienta, veci, osciluje medzi nezištnou starostlivosťou a cielene orientovanou manipuláciou s účelom vlastného sexuálneho uspokojenia a vytvorenia si komplexnej sexuálnej hračky, ktorá sa stane aj interaktívnym partnerom. Alebo je sex tiež len nutným krokom v celkovej rehabilitácii „pacienta“? Známy obraz ženy-opatrovateľky – starajúcej sa o nehybného pacienta sa mení na obraz ženy, ktorá presne vie, čo potrebuje na svoje sexuálne uspokojenie.

Parazitizmus sme neobjavili len v obraze KOMFORTZONE či v programe festivalu, no aj v diskusiách s externými hosťami. Tie otvárali problematiku inštitúcií s podtémami ako inštitúcia a vzdelanie, feminizmus, choroba, miesto a rituál. Cieľom rozhovorov bolo vyhnúť sa generalizácii, odkrývať často nevidené mocenské štruktúry a normy. Vytvárať tak odchýlky, aby nedochádzalo k opakovaniu zovšeobecnení, ktoré často vychádzajú z jedinej perspektívy. Napríklad rozbíjať predstavu o tom, že migrant znamená vždy Sýrčan, že choroba je vždy hendikep, že hnutie MeToo hovorí za všetky zneužité ženy, že rituál nie je iba transcendentálny a magický. SPIELART bol parazit, akého ľúbime.

Projekt medzinárodných mobilít redakcie MLOKi z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Milo Juráni, Katarína Marková a. Festival ako parazit. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2019. [cit. 5.6.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/1052.