Dotyky a spojenia 2016 - deň druhý

Príbeh Žo Langerovej prináša na javisko Slovenského komorného divadla v Martine autentickú výpoveď o hrôzach totalitného režimu a o spoločensko-politickej situácii z povojnového obdobia minulého storočia. Inscenácia Vtedy v Bratislave však okrem dobového svedectva vytvára obraz vnútorného sveta ženy, ktorá sa vo svojom živote musela vyrovnať s uväznením manžela, starostlivosťou o rodinu v nepriaznivých politických a životných podmienkach, viacnásobnými útekmi z krajiny či s vlastnou osobnostnou rozpoltenosťou. Autor dramatizácie Peter Pavlac koncipoval text poväčšine ako rozhovor Žo s jej dcérami. Tie však nefigurú iba ako poslucháčky matkinho príbehu. Jej rozprávanie dopĺňajú o vlastné pohľady na osud ich rodiny, matku občas kritizujú a stavajú sa do opozície k jej názorom. Žo vystupuje ako vyrovnaná rozprávačka, ktorá sa na svoj osud dokáže pozrieť priam s ironickým nadhľadom. Taktiež však vstupuje do priamej akcie a stáva sa účastníkom jednotlivých spomienok, ktoré sú na javisku zosobnené prostredníctvom chóru hercov, zastupujúcich rozličné osobnosti z Langerovej života. Režisér Patrik Lančarič sa v inscenácii zameral najmä na vykreslenie intímnej atmosféry textu. Dôraz kladie na popisné a epicky štruktúrované pasáže, ktoré sa len občasne striedajú s priamym zobrazovaním jednotlivých reminiscencií. Práve to spôsobilo značne naratívny charakter inscenácie, kvôli ktorému nemohla o pálčivých a nadčasových myšlienkach vypovedať s potrebnou naliehavosťou. Finálna výpoveď sa tak rozplynula v rozpačitosti a zdĺhavosti. Nelogickou sa javí aj snaha režiséra zdôrazniť určité prehovory postáv prostredníctvom mikrofónov a dotvoriť dokumentárny charakter inscenácie dobovými videoprojekciami premietanými v zadnom pláne javiska. Obe spomínané režijné riešenia pôsobia samoúčelne či prvoplánovo efektne a nijako neprispievajú k myšlienkovému vyzneniu inscenácie.

Inscenácia Solo lamentoso režisérky a performerky Slávy Daubnerovej čerpá námet z kauzy týkajúcej sa „spievajúceho domu“ v Štúrove. Intenzívne medializovaný príbeh Evy N. sa v Daubnerovej prevedení stáva obrazom o existenčnej izolovanosti, ľudskej zlobe či šialenstve. Otvára otázku osobného nároku človeka na pomstu a poukazuje na fakt, že na sfanatizovanie veľkej masy stačí malicherný konflikt. Režisérka pracuje s dokumentárnymi materiálmi, ktoré v inscenácii figurujú či už ako výpovede okolitých obyvateľov alebo ich stavia do pozície priam nadpozemských povier o osobe, ktorá sa stráni kolektívu. Detailne pracuje s pohybovou zložkou inscenácie. Už v prvom obraze dopĺňa jednotlivé vykonštruované prehlásenia Štúrovčanov pohybom, ktorý niekedy komplexne, inokedy v drobných detailoch charakterizuje daný výrok. Inscenáciu rozdeľuje do krátkych sekvencií. Ich množstvo sa rovná počtu rokov, počas ktorých púšťala Eva N. svojim susedom áriu Placida Dominga. Intenzitu sporu postupne v jednotlivých častiach stupňuje, pričom zdôrazňuje nielen zvyšujúce sa pomätenie hlavnej aktérky, ale aj agresiu okolitého spoločenstva. Režisérka tak nepristupuje k téme s jasne formulovaným názorom na to, kto je v danom konflikte v práve. Prostredníctvom mozaiky rôznorodých pohľadov na problematiku dáva divákom možnosť vytvoriť si na štúrovskú kauzu vlastný názor. Solo lamentoso zobrazuje príbeh ženy, ktorá je schopná v obrane vlastného osobného prostredia či pokoja zájsť až do činov extrémne bizarného charakteru. Zároveň však poukazuje na to, ako môže samota či zámerné odlúčenie od spoločnosti duševne zdeformovať človeka a rovnako do akých rozmerov dokáže zájsť obyčajná ľudská nenávisť. Sláva Daubnerová tak opätovne potvrdila svoj všestranný divadelný talent a dokázala z absurdnej, bulvárnej a naoko „nedivadelnej“ témy vytvoriť podnetnú a aktuálnu inscenáciu.

Druhý festivalový deň zakončila diskusia na tému, či je pre slovenský národ potrebné divadlo alebo kultúra všeobecne. Michal Havran sa spoločne so svojimi hosťami rôznych profesných zameraní v oblasti slovenskej kultúry snažil odpovedať na otázky stavu kultúrneho povedomia na Slovensku alebo problematiky závislosti našej kultúry na politicky ovládaných inštitúciách. Spoločne s poľským básnikom a prekladateľom Zbigniewom Machejom porovnávali stav slovenskej kultúry s našimi severnými susedmi, ktorí sa rovnako musia v súčasnej dobe vyrovnávať s radikálnymi zásahmi politických činiteľov do umenia. Na základe intervencií župana Mariana Kotlebu do umeleckého diania v Banskej Bystrici či extrémne zveličenej aféry ohľadom inscenácie Smrť a dievčina poľskej režisérky Eweliny Marciniak, poukazovali na fakt, že sa kultúra v našich krajinách opätovne stáva prvým terčom politických a ideologických útokov. Po inšpiratívnom úvode sa však diskusia postupne menila na sériu paušálnych konštatovaní bez inovatívneho či konštruktívneho názoru. Problémom bola najmä príliš nekonkrétne koncipovaná téma, ktorá spôsobila vágnosť ako priebehu, tak aj zakončenia diskusie. Okrem všeobecne známych pohľadov na danú problematiku sme sa nedozvedeli nič nové. 

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Šmatláková, Lucia. Dotyky a spojenia 2016 - deň druhý. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2016. [cit. 16.9.2019]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/578.