Divadlo Plzeň vol. 3: Persony, psíkovia a perverzity Sternenhocha

Persony, Festival Divadlo Plzeň 2019Persony, Festival Divadlo Plzeň 2019Šššš. Šššš. Hůůů. Haf!, Festival Divadlo Plzeň 2019Šššš. Šššš. Hůůů. Haf!, Festival Divadlo Plzeň 2019Sternenhoch, Festival Divadlo Plzeň 2019

Sobota – kvalitná robota, dalo by sa povedať o programe štvrtého dňa Festivalu Divadlo v Plzni. A hoci dramaturgia festivalu lákala na ospevovaných Dočekalových Anjelov v Amerike, a tiež na nedeľný program saturovaný zahraničnými menami, moje osobné festivalové vrcholy tvorila práve sobota. Inscenácie tretieho dňa by mohol spájať prívlastok pôsobivý. Nemám pritom na mysli vonkajšiu efektnosť, za ktorou cítiť silenú snahu zapáčiť sa, ale pôsobivosť ozajstnej nefalšovanej divadelnosti. 

Severní vítr je krutý... i vtipný

Už prvá inscenácia dňa, Persony z Divadla na Zábradlí v réžii Jana Mikuláška, vrchovato uspokojila najnáročnejšie chúťky. V Plzni sú Mikuláškove inscenácie takpovediac povinnou jazdou, na rozdiel od účasti niektorých podobne „ošúchaných“ tvorcov ale voči tomuto výberu nemožno protestovať.

Persony spolu s inscenáciou Soukromé rozhovory Divadelního spolku Jedl (na festivale sa tieto dva kusy prekrývali, azda aby divák neupadol do depresie z nadmiery švédskej drámy) boli minulosezónnym príspevkom českých divadelníkov k storočnici Ingmara Bergmana. Hoci podobné projekty, ktoré pripomínajú rôzne výročia, vzbudzujú často dojem, že sa chcú prvoplánovo „napásť“ na vďačnej téme a na výsledku neraz cítiť istú umelosť tejto ambície, Persony nie sú tento prípad.

Tých, ktorí poznajú rukopis režisérovej spolupráce s výtvarníkom Markom Cpinom, neprekvapí, že priestor, do ktorého tvorcovia uzavreli Bergmanove postavy, je estetickým zážitkom sám osebe. Drevom obložený interiér zrejme nie náhodou evokuje severskú záľubu v saunovaní sauna je miestom, kde sa v škandinávskych krajinách riešia zásadné témy, testuje sa výdrž, a kde človek masochisticky podstupuje tortúru a očisťuje sa zároveň. Aj Bergmanove/Mikuláškove postavy zakúšajú v tomto drevenom kubuse extrémy, namiesto vysokých teplôt musia ustáť emočný a psychický tlak i besnenie vlastných vnútorných démonov. Ak aj je tento výklad nadinterpretáciou, vôbec to neprekáža. Podstatné je, že Cpinov strohý výtvarný koncept poskytuje výborné prostredie pre panoptikum duševných mrzákov, psychopatov a ich obetí, ktoré spája potreba navzájom sa ničiť a zároveň tým trpieť. Rafinované sú aj Cpinove kostýmy, od elegantnej dokonalosti šiat Marianny a Johana zo Scén z manželského života, ktoré podčiarkujú vyumelkovanosť iluzórneho šťastia dokonalého páru, po úžasný dvojsveter symbolizujúci neoddeliteľnosť a vzájomnú závislosť Elisabeth a Almy z Persony.

Mikulášek z fragmentov umne vyextrahovaných zo známych aj menej známych Bergmanových diel vytvoril koláž ľudských neuróz, ktorú dochutil dávkou sarkastického, paradoxného humoru vlastného Bergmanovi i jemu samému a tak okrem smiešnych tikov a grotesknej hereckej nadsádzky zaznie v kruciálnych momentoch populárny folkový hit Jaroslava Uhlířa Severní vítr či nedvědovský evergreen Na kameni kámen. A on ten kontrapunkt skvelo funguje!

Dobrrré rrrrodinné divadlo, vrrrrrr haf!

Druhý kus v (mojom) sobotňajšom programe potvrdil fakt, že najlepšie zážitky nemusia byť spojené s menami svetového renomé ani opulentnými celovečernými inscenáciami. Naivní divadlo Liberec tiež patrí k plzenským stáliciam a už dlho ukazuje, že na veľkosti nezáleží. Hodinová komorná inscenácia pre najmenších môže byť rovnako, ba viac inšpiratívna a kreatívna ako megalomanské kusy s prehnaným PR (z libereckej produkcie si mnohí iste pamätajú napr. skvelú inscenáciu O beránkovi, který spadl z nebe). Šššš. Šššš. Hůůů. Haf! je jednoduchým príbehom o psej láske a vlakovom dobrodružstve, ktoré psí hrdina absolvuje hľadajúc svoju stratenú družku. Libereckí herci si v inscenácii vystačia s citoslovcami a vlakovou dráhou, ktorú na mini javisku neustále premieňajú a oživujú mini rekvizitami – domčekmi, stromčekmi, prekážkami a nástrahami. Táto „trainmovie“ rozprávka je plná humoru a minucióznej práce s drobnými detailmi (nezabudnuteľné sú maličké výhybky, funkčné semafory či mikroprepadlisko pre zahrabanú kosť). Čo však z remeselne výborne vystavanej detskej inscenácie robí ozajstný zážitok, je verva, s akou „rockeri“ z libereckého divadla, napospol statní muži v kožených bundách, animujú psie figúrky a v pravom zmysle slova sa ako malé deti „hrajú“ so všetkým, čo si spolu s režisérkou pre divákov nachystali.

Proti hnusu žiaden dišputát

Jednou z udalostí posledných sezón v českom divadle bola operná adaptácia Klímovho románu Utrpení knížetě Sternenhocha. Autorom libreta inscenácie Sternenhoch je skladateľ Ivan Acher, vynikajúci a originálny súčasný český tvorca. Práve on bol dostatočne „šialený“ na to, aby zhudobnil zvrhlý príbeh o bizarnom kniežati a jeho spočiatku submisívnej a neskôr odpornej i protivnej manželke Helge, ktorá sa stáva vrahyňou vlastného novorodeniatka a napokon obeťou krutej krvavej pomsty za cudzoložstvo i nekrofilnej túžby šialeného Sternenhocha. Inscenácia bola zároveň druhou na festivale, pod ktorú sa režijne podpísal Michal Dočekal.

Mágia Sternenhocha spočíva v tom, že nie je jednoduché nájsť dôvod, prečo by mal človeka tento absurdný a úchylný príbeh fascinovať, napriek tomu (a možno i napriek vlastnej vôli) ostáva divák zvláštne paralyzovaný tým, čo sa na javisku deje. Postavy mŕtvolného vzhľadu ako z halloweenskeho večierka rozhodne nepripomínajú nič, čo by sme očakávali od „konvenčnej“ opery, preto možno toto druhové zaradenie ani nie je presné. Speváci sú skôr univerzálnymi performermi, spievajú, hrajú i tancujú vo fyzicky náročných choreografiách. „Pavučinová“ scéna už spomínaného Marka Cpina a opulentné čierne či kožušinové kostýmy Evy Jiřikovskej dotvárajú grotesknú „timburtonovskú“ estetiku inscenácie rovnako ako zvláštny spev v esperante – a spolu to v nás otvára netušenú či len väčšinu času dobre skrývanú záľubu vo všetkom, čo prekračuje hranice normálnosti, racionality a bežného uhladeného, kultivovaného pôžitku.

Projekt medzinárodných mobilít redakcie MLOKi z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Mašlárová, Martina. Divadlo Plzeň vol. 3: Persony, psíkovia a perverzity Sternenhocha. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2019. [cit. 22.11.2019]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/1024.