Divadelný cestopis 1 - nová ruská krv na Zlatej maske

Rieka PotundanMore.PínieDedina povrazochodcovPoe.tri.

Moskovský divadelný festival Zlatá maska patrí k tým, ktorých program preteká naprieč mesiacmi a regiónmi a takmer plynulo prechádza od jedného ročníka k druhému. Pre hostí zo zahraničia, ktorí potrebujú v krátkom čase dostať koncentrovanú dávku vychýreného ruského scénického umenia, je vyčlenený intenzívny, približne týždňový Russian Case.

Vopred je však zrejmé, že z „all you can eat“ festivalového menu nebude nik vládať a ani môcť ochutnať úplne všetko. Keďže praxou RC je paralelné programovanie predstavení a reprízujú sa len niektoré kusy, ktoré sa aj tak väčšinou opäť kryjú s čímsi, čo si neradno nechať ujsť – niečo sa obetovať skrátka musí. Na jednom podujatí je tak možné zažiť aj tri-štyri varianty festivalu a ak by sme v kombinatorike išli ešte ďalej, možnosti sú prakticky neobmedzené. (Potvrdzuje to aj skutočnosť, že hoci sme boli na rovnakom festivale v rovnakom čase, väčšinu svojich slovenských kolegov som stretla až na záverečnom rozlúčkovom večierku.) Programová vzorka, o ktorej bude reč v nasledujúcich riadkoch, preto rozhodne nemusí byť tým najlepším, čo kurátori Russian case vybrali. Do veľkej miery však potvrdzuje ich slová, ktorými nám program predstavili na úvodnej diskusii – žiadne veľké mená, žiadne ohromujúce produkcie, ale séria viac či menej vydarených kusov, za ktorými cítiť viac či menej sľubných budúcich ťahúňov Zlatej masky.

Namiesto ruského štandardu čerstvé mäso

„Divadelná klíma v Rusku sa zmenila,“ povedal jeden z kurátorov Roman Dolžanskij. V roku 2018 ruské divadlo zasiahla séria významných strát a zlomov – smrť riaditeľa MCHAT-u Olega Tabakova, krátko na to smrť Jeleny Greminy a Michaila Ugarova, zakladateľov slávneho nezávislého divadla Teatr.doc, uväznenie Kirilla Serebrennikova... Tento rok sa k tomu pridali aj turbulencie na inštitucionálnej úrovni – napríklad nápad ministerstva kultúry (a údajne aj umeleckých šéfov oboch divadiel, najmä Valerija Fokina) spojiť petrohradské Alexandrijské a Volkovo divadlo z Jaroslavle narazil na veľkú vlnu kritiky, vďaka ktorej napokon zo spájania zišlo. Okrem toho oslavujú Rusi svoj rok divadla a zdá sa, že im to spôsobuje viac strastí ako radostí – síce do divadla prúdi viac peňazí, podujatia sú však neraz organizované nesystematicky a predstavujú aj bezpečnostné riziko. Zaujímavosťou pre našinca je aj fakt, že oslavy nie sú viazané k žiadnemu výročiu či inej príležitosti – ako zaznelo na diskusii, dôvod je prostý a príznačne „ruský“ – každý rok predsa musí byť „rok niečoho“.

Tento pohyb je však obojsmerný – hoci za posledný rok ruským divadlom všeličo zamávalo, na druhej strane cítiť aj pozitívne impulzy. Ako avizovala dramaturgická rada, program tohtoročného RC ovládli mladí tvorcovia spojení najmä s nezávislou scénou, niekedy takmer amatérske, no progresívne divadlá. Na rozdiel od tých štátnych, ohrozovaných cenzúrou a finančnými obavami, sa podľa všetkého v súčasnom Rusku do centra pozornosti dostávajú produkcie práve týchto divadiel, nové talenty z provincií, ktoré vytlačili hviezdy centralizovaného moskovského (či moskovsko-petrohradského) milieu. „Nikdy sme nemali v programe toľko diverzity,“ vyhlásili kurátori Russian Case.

Jeden z možných ruských výberov

Niektoré z divadiel v programe mali možnosť prezentovať sa na prestížnom podujatí po prvýkrát (alebo tak aspoň pôsobili). To bol aj prípad divadla Poisk z Lesosibirska. Inscenácia Gogoľových Mŕtvych duší v réžii Olega Lipovetského, postavená na troch hercoch a množstve kostýmov priznane umiestnených v priestore (okrem nich scénu tvorilo množstvo košieľ a nohavíc zavesených na stenách okolo hracieho priestoru, symbolizujúcich mŕtve duše, s ktorými sa kupčí) v konečnom dôsledku naozaj pôsobila ako kvalitnejšia ochotnícka inscenácia (podvedome som si pri pohľade na trojicu mužov vybavila divadlo Commedia Poprad). Herecká energia v postavách groteskných ľudských kreatúr a schopnosť strihať medzi nimi boli však dokladom, že povestná ruská herecká škola funguje aj v odľahlých provinciách.

Rovnako sa potvrdilo, že GITIS stále patrí k vzdelávacím inštitúciám, ktoré vychovávajú nesmierne disciplinovaných, sústredených hercov – a to aj v prípade, že inscenujú postavantgardný surrealistický divadelný experiment, akým bola inscenácia Hypnos v Divadle Praktika v réžii Olega Gluškova. Gluškov je renomovaný režisér, ktorý prenikol aj na veľké ruské a zahraničné scény, ale je predovšetkým aktívnym pedagógom na tanečnej fakulte GITIS-u (na festivale sa ešte hrala aj jeho hodinu a pol trvajúca inscenácia Vojny a mieru, výrazne vzdialená predlohe a skôr nadväzujúca na Hypnos). Ako už názov napovedá, inscenácia Hypnos divákovi privodila stav, v ktorom so zvláštnym ohromením hľadel na sériu výstupov bez jasného prepojenia či konkrétneho významu, pripomínajúcich atmosféru Lynchových filmov skombinovaných s dadaistickou poéziou a napriek tomu vyvolávajúcich mnohé asociácie. Skutočne najväčším pôžitkom však bolo sledovať fyzické dispozície, technickú precíznosť a presnosť pohybu elévov zo Štúdia Olega Kudryašova.

Práve herecká energia mladej generácie bola všeobecne zrejme najväčšou devízou viacerých produkcií. Platí to aj pre dvojinscenáciu Človek z Podoľska (inscenácia sa dostala aj do programu Divadelnej Nitry 2019) a Hlupák Serioža v Divadle Praktika. Obe hry súčasnej hviezdy ruskej drámy Dmitrija Danilova nám ukázali obyčajného človeka v kafkovskej situácii absurdného zadržania či iného obmedzenia slobody, pričom cez vyhrotený humor upriamili pozornosť na mechanizmy vykonštruovaných procesov a iných foriem manipulácie nie zriedkavých aj v súčasnom Rusku.

Z každého rožka troška

Mnohým (vrátane mňa) sa neušli lístky na predstavenia, ktoré boli najväčšími tohoročnými lákadlami festivalu – veď kde inde si pozrieť Idiota (v réžii Maxima Didenka v estetike historických avantgárd a cirkusu!), Karamazovovcov či Tri sestry, ak nie v Rusku. Najmä posledné menované tituly a okrem nich ešte adaptácia Mannovho Čarovného vrchu, všetky tri v réžii jednej z top postáv súčasnej ruskej réžie – Konstantina Bogomolova, boli v rezervačnom systéme „fully booked“. Namiesto bogomolovského fókusu sa mi však podarilo vidieť niekoľko inscenácií, ktoré predovšetkým definitívne rozptýlili tradičnú klišé predstavu o ruskom divadle ako o monopole na klasické tituly hrané s typickým dôrazom na psychológiu a realistickú charakterokresbu postáv.

Pochopiteľne, máločo sa prieči tejto predstave tak, ako inscenácie ansámblu Teatr.doc. Hoci jedna éra divadla smrťou jeho zakladateľov skončila, tím tvorí ďalej. Ako poctu Ugarovovi inscenovali v Mejerchoľdovom centre jeho filmovú esej More. Pínie z roku 2009. Dej rámcujú spomienky aktérov na mladosť v roku 1964 v letovisku Pitsunda, na lásku a režim, ktorý práve v tom čase zosadil z kresla Nikitu Chruščova, dovolenkujúceho v Pitsunde. Pohľad na udalosti z odstupu 50 rokov korešpondoval s hereckým strihaním medzi predvádzaním a rozprávaním a z inscenácie sršal trpký humor podobný napríklad tomu, aký obsahuje film Pelíšky. Ďalšou ukážkou nevídanej rozmanitosti, ktorú vyzdvihli aj kurátori, bola inscenácia Rieky Potudan podľa Platonovovho románu. Podobne ako pri ďalších adaptáciách próz v programe festivalu, ani v tomto prípade Sergej Čechov v skutočnosti neinscenoval predlohu, dokonca naopak, inscenoval čosi celkom iné ako napísal Platonov. Inscenácia má dve úrovne – v nahrávke zaznieval text románu, čo v juxtapozícii s nemou javiskovou akciou zasadenou do celkom iného prostredia vytváralo napätie, ale aj nečakané spojenia. Pre istú jazykovú bariéru som si užila najmä vizuálny vnem z estetizovaného prostredia starobinca a konania, ktoré aj bez slov konotovalo vyosené vzťahy medzi ošetrovateľkou a starcami.

Ak hovoríme o rôznorodosti, medzi moje vrcholy Russian case patrili dve malé, v programe nenápadné produkcie, inscenácia Dedina povrazochodcov v réžii Yany Tuminovej a performatívna prechádzka Poe.tri divadla Teatr. Na Vynos. v réžii Maxima Karnauchova. Prvá očarila najmä úžasne precíznou animáciou objektov, zvlášť kyvadlových bábok, ktoré doslova tancovali a samy sa pohybovali po lanách, ktoré hrali hlavnú úlohu v príbehu o tradícii, láske a smrti. Hľadači invenčných foriem by asi inscenáciu využívajúcu prírodné materiály a rámec tradičnej kaukazskej povesti neocenili, ale pre mňa bolo predstavenie príjemným prekvapením a vďačne som prijala estetiku, ktorú sprostredkovalo. Na druhej strane performatívnej prechádzke Poe.tri určite chýbalo pevnejšie technické uchopenie konceptu a ani poézia samotná, po ktorej stopách sa putovalo, nebola nejakým zásadným literárnym dielom. Občasné problémy s počuteľnosťou a koordináciou a istý amaterizmus toho celého však vyvážil zážitok z objavovania celkom cudzej štvrte na periférii Moskvy, so všetkými krásami aj ohyzdnosťou miesta. A čo bolo na Poe.tri, s ktorou tvorcovia putujú po rôznych mestách v Rusku aj mimo neho, najdôležitejšie, je pocit slobody nápadu. Projekt Poe.tri, a vlastne celý festival Russian Case 2019 potvrdil slová jedného z kurátorov, ktoré majú veľký význam v kontexte súčasnej spoločensko-politickej situácie v krajine: "Ak je niečo v Rusku v poriadku, je to divadlo."

Projekt medzinárodných mobilít redakcie MLOKi z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Mašlárová, Martina. Divadelný cestopis 1 - nová ruská krv na Zlatej maske. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2019. [cit. 8.4.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/1057.