Divadelní Flora vol. 2 - 2x študenti a jedna „postmoderna“ navyše – úprimnosť je viac ako vizuálna pompéznosť

Prodaná nevěstaFaustPress Paradox

Jednou z neopomenuteľných vlastností olomouckého festivalu Divadelní Flora je jeho neformálna a priateľská atmosféra vrátane možnosti absolvovania dlhých prechádzok mestskými parkami, cvičenia jogy, tanečných workshopov a tohto roku i doobedňajších predstavení pre deti. Koncepcia festivalu vytvára svoju komunitu (ustálenú, aj čoraz viac sa rozširujúcu) a sprievodným programom, diskusiami o predstaveniach či spoločným trávením času v pohostinnej atmosfére s tvorcami v šapito ponúka vybočenie z rámca všednej prehliadky produkcie danej sezóny.

 

Silná sonda namierená do vlastných radov

Organizátori nezabúdajú ani na neodmysliteľný filozofický charakter každého ročníka, ktorý prináša provokatívne alebo aspoň spoločensky apelatívne inscenácie reflektujúce konkrétne aktuálne dianie na českej i zahraničnej politickej scéne. Zároveň sa neostýchajú oslovovať začínajúcich tvorcov, ktorí dokážu vyjadriť svoj divadelný názor rovnako vycibrene ako ich skúsenejší kolegovia. Medzi také patrila tento rok aj študentská Prodaná nevěsta na prknech Prozatímního, Stavovského a Národního divadla v letech 1868 až 2018. Smetanova predloha, príbeh zakázanej lásky vidieckej omladiny, patrí do klenotnice českej klasiky. Divadlo DISK (KALD DAMU) ju však využilo ako materiál k vlastnej scénickej výpovedi k dejinným aj súčasným spoločenským problémom. Inscenáciu 150 rokov starého vlasteneckého diela študenti koncipovali ako kompilát významných adaptácií „Prodanky“. Nechýbala maľovaná kulisa, pôvodné staročeské kroje, zámerná herecká deklamácia, heroické sošné gestá či herec prezlečený za medveďa. Režijno-dramaturgické vedenie Petra Erbesa a Borisa Jedináka nás chcelo skutočne preniesť do živého skanzenu dobových divadelných konvencií. Aspoň spočiatku. Po čase sa na pozadí inscenačnej tradície diela chronologicky odkrývali významné udalosti spojené s českým národom. Vždy ľahko, bez apelatívnych klišé, a hlavne – a to je najväčším plusom inscenácie – s nesmiernou dávkou sebareflexie. Mladí divadelníci poukazujú na to, že herci slúžia občanom v dôležitých historických míľnikoch ako ich tribunál, ale občas aj ako šíritelia nacistickej či komunistickej propagandy. V jednej chvíli dokážu autenticky hrať o zhýralosti moci a vzápätí pomáhajú usádzať významného štátnika do hľadiska. Divadelníci nie sú v študentskej „Prodanke“ rozhodne vykreslení ako kladní a zásadoví hrdinovia a spolu s dôkladnou dekompozičnou dramaturgiou a sviežim nadhľadom považujem tento kus za jednu z najkonzistentnejších a najkomunikatívnejších generačných výpovedí za posledné roky.

 

Nepokoj nikoho nešetrí

Obdobné dojmy som mal aj z Press Paradoxu, produkcie mladej skupiny 8lidí. Tvorcovia sa sústredili na v súčasnosti ohrozenú slobodu médií (čo si v prípade mnohých vrážd investigatívnych novinárov, ale aj rôznych druhov cenzúry nežiada väčší komentár). Haneniu žurnalistov či dokonca slovnému nabádaniu k likvidácii sa nevyhli český, ruský či americký prezident, ani naši politici. Niet preto divu, že 8lidí pristupuje k problematike zodpovedne a s inšpiratívnou angažovanosťou. S veľkou dávkou osobnej intervencie vyplývajúcej zo znepokojenia nad politickým dianím interpretovali tvorcovia fingovanú vraždu ruského opozičného novinára Arkadija Babčenka. Ten sa po začatí gruzínskeho konfliktu ostro vyhraňoval proti ruským vládnym špičkám, kvôli čomu sa dostal na pomyselný čierny zoznam protikremeľských papuľnáčov. Za pomoci ukrajinskej tajnej služby neskôr zinscenoval svoju vlastnú vraždu, aby tak pomohol vypátrať skutočných zločincov. Inscenátori si boli dostatočne vedomí faktografickej tekutosti a nejasností niektorých kľúčových okolností. Preto divákom neservírovali jednoznačnú pravdu, ale skôr širokú paletu možností zamyslieť sa. To sa zrkadlilo aj v ich celom scénickom úsilí. Najskôr pomenovali zástupnú rekvizitu panvice ako Kaukaz, neskôr ako čosi iné, sprvu metaforicky odohrali rekonštrukciu Babčenkovej vraždy, o ktorej začali následne pochybovať. 8lidí neboli (aj vďaka tomuto gestu nejednoznačnosti) príliš agresívni či apelatívni, ale zároveň ani satirickí či zľahčujúci. Aj vzhľadom na to, že súbor pozostáva zo študentov réžie, dramaturgie, scénografie, ale nie herectva, pôsobili síce niekedy reportážne chladne, no väčšinu času veľmi autenticky a úprimne.

 

Faustom profanuj sprofanované

Poľský režisér Jan Klata stavil s Divadlom na Palmovke na emblémové dielo svetovej literatúry, Goetheho Fausta. Avšak zatiaľ čo pražskí študenti koketovali so samotnou Prodanou nevěstou a jej interpretačnou tradíciou, Klata sa skrz predlohu zameral na hru s divákom. Tí už pri vchode vyfasovali svietiace čertovské rohy so srdiečkom, dostali pokyny od „rozprávača“ príbehu a štyri hodiny sledovali vizuálnu spektakularitu. Text však tvorcovia ponechali v pôvodnej veršovanej a nijak zvlášť upravenej podobe, takže každý mal, aj napriek svojskému divadelnému jazyku, šancu orientovať sa v deji. Mnohé divoké scény, ktoré mali evidentne za cieľ hru posunúť do iných rovín, pôsobili retardačne až malicherne postdramaticky. Režisér pracoval s temporytmom absolútne necitlivo, nechal hrať skladby ako Stairway to Heaven či Space Oddity v celej ich dĺžke a pozabudol pritom na javiskové a herecké naplnenie obrazu – výtvarne miestami ilustroval, púšťal sa do neuchopiteľných symbolov a hercov nechal buď v kŕčovitej deklamácii alebo v expresívnej recitácii. Dezorientovaný divák sa začal čoraz viac topiť v hromade prostriedkov a symbolov – chór v indiánskych kostýmoch, busta Supermana v životnej veľkosti, socha dinosaura v strede javiska, live cinema, scéna masturbácie tropického ovocia, lacný vtip oslobodenia Markéty na invalidnom vozíku pripomínajúci akciu z Mission Impossible, šarvátka ako z Mortal Kombat... To je postmoderna (!), povedal by niekto. Jeden z kľúčových odkazov inscenácie sa možno vzťahuje na duchovnú tematiku a jej materiálnu profánnosť (viď čertovské rohy a neskoršie sošky Panny Márie), ale na túto kritiku tvorcovia využili rovnako profánne prostriedky a výpoveď skúpu na hĺbavejšie posolstvo.

Bibliografický záznam: Molnár, Jakub. Divadelní Flora vol. 2 - 2x študenti a jedna „postmoderna“ navyše – úprimnosť je viac ako vizuálna pompéznosť. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2019. [cit. 18.9.2019]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/982.