Očistné mačky vo vreci

Ján Šimko, duchovný otec projektu Paralelné životy, ktorý vrcholil tento rok na Divadelnej Nitre (DN), sa vyjadril, že festival od začiatku svojej existencie spĺňal funkciu istej spoločenskej tribúny. Ak to vždy nebolo priamo cez inscenácie, odzrkadľovalo sa to v rôznorodosti sprievodného programu a tiež vo verejnom priestore festivalu. Táto výsada DN ostala a posledný ročník dokonca všetko skĺbil dohromady. 

mačky vo vreci

Minuloročné témy boli takmer výlučne súčasné a spoločenské. Tento rok, vďaka Paralelným životom, urobila DN čelom vzad. Na Slovensko priniesla šesť oficiálnych svetových premiér (predpremiéry a národné premiéry mala väčšina súborov za sebou), ktoré sa obzerali za minulosťou a kládli si otázku: „Očistení?“. Skôr narodeným tak festival ponúkol krok k vnútornej očiste, a tým, ktorí dobu nezažili, možnosť spoznať drvivú silu tajnej polície týchto neveselých čias. A keďže ŠTB, SB, Securitate, Stasi, skrátka všetky tajné aparáty vždy predstavovali predĺženú ruku teroru a túto svoju pozíciu vedeli obratne využiť, bolo o čom inscenovať. Očistec v podobe dokumentov už len kozmeticky doplnili francúzska Suita č. 1: „ABC“ v réžii Jorisa Lacosteho, chorvátsky fragment Čajky od Boba Jelčiča, a slovinský občiansky apel v podobe 25 671 v réžii „divadelného teroristu“ Olivera Frljića. Celý festival nakoniec symbolicky uzavrela štvorica slovenských inscenácií. Mňa však budú zaujímať iba Paralelné životy. Projekt takého rozsahu totiž na Slovensku nemá obdobu. Je to podobné, akoby sa ľudia z tímu okolo hudobnej Pohody, rozhodli stať spolu-producentom šiestich albumov zahraničných interpretov. Zadali tému, počkali a výsledky potom slávnostne prezentovali priamo na rozpálenom letisku, pred očakávajúcim davom. To všetko samozrejme bez toho, aby tú nahrávku mohol predtým ktokoľvek z organizačného tímu počuť. S mačkou vo vreci, však vždy prichádza aj istá neistota výsledku. Možno povedať, že opodstatnená.

mačka perzská 

Cieľ DN bol jasný. Reflexia minulosti, pátranie v archíve, snaha o očistenie. Také bolo zadanie pre všetkých tvorcov a tí do Nitry priniesli naozaj rozmanité tvary. Svoje pozitíva mali všetky inscenácie, no rovnako ich spájal aj jeden prechmat. Výsledné produkcie Paralelných životov potrebovali dobrúsenie. Najúplnejšie sa, v tomto zmysle, javila nemecká čisto dokumentárna inscenácia Môj spis a ja v réžii Clemensa Bechtela. O svojich životoch v minulosti nechal rozprávať nehercov. Baník, učiteľ, ale aj bývalý agent tajnej služby boli narátormi vlastných príbehov. Minimum pohybu, takmer žiadna akcia, všetko suplovala sila jednoduchej výpovede. Vznikol tým veľmi efektný koncept, ktorý zvádzal k hre na city. Nestalo sa tak. Môj spis a ja bol pravdivý, bolestivý, pietny, dokumentujúci minulosť na jej pozostatkoch. Pnutie medzi divákom a hercom, ktorý prežil všetko, o čom hovorí, malo zvláštnu chémiu. Profesionál by takéto svedectvá premenil do znesiteľnej formy len veľmi ťažko, slovom zainteresovaných to však získalo nečakanú energiu.

dengľavý kocúr

Najslabšou bola výpoveď dvojice mladých poľských tvorcov s názvom (Na)sleduj ma!. Napriek efektnému popisu v bulletine festivalu, ktorý vysvetľoval, prečo sa rozhodli postaviť proti sebe starnúceho príslušníka tajnej polície, ktorý žije len z tieňov vlastnej minulosti a mladučkú striptérku, samotné dianie na javisku nič nepotvrdilo. One-man show v podobe výronu emócií starca, ktorý oplzlo a nenávistne dávkuje prúdy slov striptérke počas celej inscenácie, rýchlo vyšumela. Samotný koncept stál najmä na výbornom herectve Krzysztofa Zarzeckeho a ostal len povrchnou štúdiou frustrácie dožívajúceho človeka, ktorý stratil všetok vplyv, mobilitu a nakoniec aj potenciu. Žiadny hĺbkový ponor, ani pohľady z inej strany, ale naivná ukážka vädnúceho tyrana. Sľúbená odpoveď na otázku, prečo bol v minulosti ten človek tak príťažlivý, zmizla v prúde hercových slov a samotný výskum archívnych materiálov, na ktorom mala čiastočne stáť koncepcia každej inscenácie, sa úplne vytratil. Aby toho nebolo málo, inscenáciu potápala aj prvoplánová videoprojekcia. Raz prehnane ilustrovala, inokedy naopak samotnú správu z javiska prehnane šifrovala. Minimalistický výstrel, s ktorým sem prišli Poliaci, skrátka akosi minul cieľ.

mačky ostatné

Ďalšie inscenácie, ktoré sa zrodili vďaka Paralelným životom, tiež akoby zastali ešte pred cieľom. V inscenácii Reflex (Odmäk) dokonale zohratého mladého tímu Sputnik Shipping Company z Maďarska, sme sa ocitli niekde vo vnútri prehnitého systému socialistického zdravotníctva. Freud tu zápasil s metódou elektrošokov, šialená doktorka s nemocnicou plnou bizarných charakterov, minulosť sa prelínala s budúcnosťou. Napriek tomu ako zaujímavo to znie, samotný text bol prinajmenšom problematický a ťažisková zápletka nestačila. Samozrejme, formálnej stránke inscenácie to nijako neuberalo. Kafkovská atmosféra, ktorá chýbala textu, z javiska priam tryskala a paralelné reality sa tu miešali jedna cez druhú. Práca Sputniku priniesla efektnú, výborne zrežírovanú a herecky zvládnutú inscenáciu, ktorej však unikala pomedzi prsty téma. Ak by to tak nebolo, zaradila by sa medzi to najlepšie z festivalu aj napriek tomu, že o archívne dokumenty ani nezakopla.

Modernej dokumentárnej opere Toufar z Česka chýbalo málo. Silné libreto vyskladané z rýdzo archívnych materiálov o číhošťskom zázraku vytvorilo v postave kňaza Toufara archetyp mučeníka ŠTB. Březinov Toufar však doplatil na čiernobiele videnie. Napriek tomu, že sa opieral o silnú réžiu Petra Zelenku, herecký výkon českej legendy Soni Červenej a efektný spev chóru, príbeh kňaza, ako paralely so životom jedného zo svätých mučeníkov, bol priamočiary a jednostranný. Postupná likvidácia Toufara, ktorý sa počas omše stal súčasťou zázraku a preto si ho režim zvolil ako obetného baránka, mala však dokonalé tempo. Striedali sa v nej drsné obrazy mučenia elektrickým prúdom, prejavy prezidenta Gotwalda, a prišlo aj na poeticky smutné listy Toufarovej netere prezidentovi. Jednoduché, ale výborné divadlo, ktorému však chýbal väčší odstup a viac odbočiek atraktívnych aj pre náročnejšieho diváka.

Na Vnútre vnútra divadla SkRAT pracovali dvaja režiséri. Priniesli tak dve samostatné časti, dva úplne odlišné prístupy. Prvá časť od Ľuba Burgra bola snahou o suchú civilnú výpoveď, doslovnú divadelnú rekonštrukciu vzniku archívneho spisu ŠTB. Minimum emócii, mnoho informácii, v konečnom dôsledku však nuda. Druhá polovica od Dušana Vicena priniesla pravý opak. Tvar prudko výtvarný a multimediálny. Dokument interpretovaný cez súčasný pohľad. V postave tajne vysväteného kňaza Coufala, dvojitého agenta, ktorý údajne spáchal samovraždu (na scéne sa nikdy neukáže), sa totiž podarilo prepojiť minulé a súčasné. Veď okrem Coufala, ktorého pravdepodobne odstránila ŠTB, zmizol neskôr, v časoch rozkvitajúcej demokracie, aj novinár, ktorý sa o kauzu podrobne zaujímal a dôrazne žiadal jej prešetrenie. Desivé divadlo o mechanizmoch nemennej moci doplatilo snáď len na neprimerané množstvo efektov. Videoprojekcia, masky, pohyblivé paravány a „parostroj“ na plné obrátky boli vyvrcholením, ktoré presiahlo mieru. Položilo však zásadnú otázku. V akej dobe sme žili vieme, ale v akej žijeme dnes?

vrece vyprázdnené

Výsledok ambicióznych Paralelných životov je teda na svete. Projekt priniesol spomienku na hrdúsivý režim, fókus na boľavé osudy zničených ľudí, vŕtanie sa v minulosti a snahu vyrovnať sa s ňou. To všetko je nesmierne dôležité, no predsa akoby čosi absentovalo. Silnejšie napojenie na súčasnosť, akési premostenie k dnešku, ktoré by zo spomienkovej slávnosti spravilo skutočné názorové divadlo. Tam, kde sa o to tvorcovia pokúsili, fungovalo to. Tam, kde nie, videli sme spracované len suché fakty minulosti. Aj to však pokladám za úspech. Prvý očistný krok sme zrejme definitívne vykonali. 


Bibliografický záznam:  Juráni, Milo. Očistné mačky vo vreci . MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2013. [cit. 19.9.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/97.