Chýba nám bod, kam by sa ľudia mohli vracať

Ivo Dobrovodský a Andrej Kabal patria ku kolektívu kurátorov projektu Batyskaf. Za tri roky toho stihli „ajajáj“. Našli priestor, rozbehli priestor, vybudovali komunitu, prišli o priestor, a založili virtuálnu platformu Projekt Batyskaf. V rámci nej zorganizovali viac ako stovku akcií po celej Bratislave. Stali sa pevnou súčasťou undergroundu, a všetkým, ktorí sú ochotní vymetať s nimi známe kluby, kultúrne centrá aj „nekultúrne“ zákutia, ponúkajú literárne a divadelné experimenty, okrajové hudobné žánre aj „parties“. Asi o týždeň k nim pribudne aj nultý ročník festivalu v Starej sýpke v Čunove pod príznačným názvom Batyskaf 000.

Otvorme tento rozhovor ako v „béčkovom“ historickom románe. Aký je príbeh vášho vzniku?
Ivo Dobrovodský: Vznikli sme v roku 2015. Chceli sme rozbehnúť multižánrovú platformu, aká Bratislave chýbala. Miesto pre výstavy, hudbu, divadlo, performancie, skrátka niečo, čo stmelí rôzne umelecké smery a vytvorí komunitu. Mali sme k dispozícii priestor na Bielej ulici, pre ktorý sme s celým počiatočným tímom (Jozef Čabo, Dominik Holič, Dominik Novák, Martin Ježko, Radka Šišuláková) vytvorili prvú koncepciu Batyskafu a od mája do septembra pripravili asi päťdesiat rôznorodých akcií.
Andrej Kabal: Ja som bol v čase, keď mi chalani ponúkli miesto hudobného dramaturga Batyskafu, aktívny ako hudobný promoter vo Fuge a písal som do hudobných magazínov. Mal som pocit, že hudobný underground v Bratislave bol vždy izolovaný od vizuálnej scény, v iných metropolách je to už pritom dávno prepletené, preto ma ich projekt nadchol. V rámci tímu som organizoval hudobný program, prednášky aj „talk shows“. V Batyskafe sa stalo to, čo sme chceli: hudobné, divadelné aj výtvarné komunity sa začali stretávať a spájať a chodilo k nám aj slušné množstvo ľudí. A potom ten priestor zrazu skončil.
Ivo: Nepohodli sme sa s majiteľom na fungovaní priestoru. Zo dňa na deň sme sa museli zbaliť a ísť. A tak sme sa rozhodli, že sa staneme virtuálnou platformou a vytvorili sme Projekt Batyskaf. Ale vždy sa nám zapaľujú srdiečka, keď spomíname na náš starý priestor. 

Napriek tomu, že inštitúcie bez kamennej bázy sú dnes in, ako sa vám žije ako kultúrnemu bezdomovcovi?
Andrej: Odpadlo nám veľa problémov s prevádzkovaním. Výhoda virtuálnej platformy je, že si môžeme priestory prenajať, spraviť site-specific aj na miestach, ktoré bežne ako kluby nefungujú. Nevýhoda je, že sme nomádi, chýba nám bod, kam by sa ľudia mohli vracať a kde by sa mohla komunita spájať.
Ivo: Mali sme inštitúciu, ktorá každý večer ožívala rôznorodosťou. Na druhej strane, teraz dokážeme umelcom ponúknuť špecifické podmienky. Ale snažíme sa opäť nájsť vlastný priestor. V roku 2015 sme získali kultúrny kapitál a nevyužiť ho k tomu, aby sme vytvorili stabilnú platformu, by bola škoda.

Ale nie je „dom“ zväzujúci práve v tom, že umelcovi ponúkaš stále ten istý priestor? Súčasní umelci bažia skôr po alternatíve.
Ivo: Do istej miery áno. Ale keď sme v Batyskafe rozhádzali na stoly programy, tak ľudia, ktorí jeden večer prišli na koncert, prišli aj druhý deň na divadlo. Zároveň sme aj my, organizátori, vnímali priestor ako náš, mali sme väčšiu motiváciu stále vymýšľať niečo nové. Si to len ty, kto určuje podmienky aj limity toho, čo sa môže a čo nie, a to je obrovský luxus.
Andrej: Všetko má svoje pre aj proti. Umelec môže odmietnuť ponuku, lebo mu nevyhovuje priestor, ale aj naopak, môže sa preňho stať výzvou. Mať vlastný klub je skrátka výhodnejšie. Buduješ značku.
Ivo: Keby sme ale priestor získali, určite by sme nezanevreli ani na Projekt Batyskaf. Ďalej by sme robili site-specific, kreslili otázniky nad nefunkčné „nekultúrne“ priestory a dávali im možnosť na chvíľu sa skultúrniť. Je to obrovský nevyužitý potenciál.

Ako ste naznačili, Batyskaf nebol a nie je o jednom človeku. Vedľa seba pôsobí viacero kurátorov a každý má na starosti svoju časť. Ako skladáte program, neleziete si navzájom tak trochu do kapusty?
Ivo: Chceme, aby to bolo vyvážené. Diskusie, prednášky, koncerty, aj performancie približne v rovnakom pomere. Snažíme sa vyberať najmä umelcov, ktorí rezonujú, ale nemajú v Bratislave dostatok priestoru.
Andrej: V kolektíve sa vzájomne rešpektujeme natoľko, že s lezením do kapusty nie je problém. Napriek tomu, že Ivo muziku miluje, verí tomu, čo robím ako hudobný dramaturg. Aj keď je prirodzené, že sa nepodarí všetko. Keď sme robili koncert experimentálnemu hip-hoperovi Cities Aviv, bolo to príšerné. Z nahrávok to znelo výborne, na koncert však prišiel znudený interpret, ktorý sa tváril, že tam nechce byť. Ostatní vtedy nemali problém povedať mi to a ja som si uvedomil, že majú pravdu.
Ivo: Funguje to teda skôr naopak. Kabal donesie zaujímavý projekt, s ktorým som ja, ako človek primárne z divadelnej komunity, predtým nemal možnosť konfrontácie. Keď v ňom zacítim potenciál nejakého performatívneho presahu, snažím sa ho stiahnuť aj do iných projektov Batyskafu.

Hudba, divadlo, prednášky... Znie to pestro, ale takáto diverzita dnes nie je taká výnimočná. Podobné eventy ponúka v Bratislave aj A4, Nová Cvernovka, KC Dunaj... Čo by malo motivovať ľudí prísť práve na akcie Batyskafu?
Andrej: Keďže mám na starosti hudbu, uvediem príklad z tejto časti dramaturgie. V sérii Deep Dive spájam väčšie zahraničné meno s lokálnym umelcom. Dôraz kladiem na to, aby sa obaja pohybovali v nejakom okrajovom „niche“ žánri. Minulý rok sme robili koncert Moore Mother, výborného projektu od Camae Ayewa, ktorá sa zameriava na prepojenie slam poetry, hip-hopu, afrofuturizmu a aktivizmu do jedného funkčného celku. To sú veci, ktoré napríklad Nová Cvernovka alebo A4 neponúknu. A4 robí vynikajúce koncerty, Slavo Krekovič má skvelú kurátorskú víziu, ale celkom odlišnú od tej mojej. Ľuďom chcem ukázať, že alternatívna hudba nemusí byť nutne nepočúvateľná „noisová“ avantgarda, alebo ťažký konceptuálny „piece“, ale že môže mať presahy do pop kultúry a dokáže ponoriť do svojho sveta aj menej náročného, ale a veľmi náročného poslucháča. Mojím cieľom je, aby návštevníci po koncerte otvorili Google a „browsovali“, čo to vlastne počuli.
Ivo: Z hľadiska divadelnej dramaturgie chceme vytvoriť stabilnú platformu pre jednotlivcov, zoskupenia a ich performatívne formy. Netýka sa to len divadelníkov, u nás má miesto aj súčasný tanec, nová opera, interdisciplinarita na javisku. Chceme ukázať rôznorodú škálu prístupov k súčasnému divadlu. Špeciálnu kategóriu tvoria naše performatívne formáty. Napríklad 10080 je krátka forma rezidencie, v rámci ktorej majú tvorcovia týždeň na to, aby vytvorili javiskovú štúdiu alebo work-in-progress na voľnú tému. Koncept tl;dr ponúka zasa literárne priestorové inštalácie, ktoré sa vymedzujú voči klasickým „čítačkám“. Ide o fúziu či konfrontáciu literatúry, javiskového tvorcu a „sound-designera“.

Na webe preferujete pri informáciách o programe slovo alternatívne, ide však o podobne efemérny výraz ako experimentálne. Môžete uviesť konkrétny príklad niečoho naozaj, naozaj alternatívneho, čo u vás nájdeme?
Ivo: Čítačka sound artistu Bolka v spolupráci so Slama II Vata bola naozaj netradičným uchopením textu Petra Macsovszkého Želáte si novú kúpeľňu.
Andrej: Na konci septembra bude ďalší Deep Dive. Pozval som naň Marisu Anderson, asi 50-ročnú pani, ktorá pracuje s americkou folkovou tradíciou. Bohato kombinuje tradičné s prvkami ambientu a dronu a zároveň používa melódie a rytmické postupy, ktoré sa nachádzajú v africkej hudbe. Je to naozaj dostatočná alternatíva, ktorú nepočuješ každý deň. A Anderson ju robí krásnym a počúvateľným spôsobom.

V poslednej dobe mám pocit, že Bratislava ponúka viac kultúry, než v nej žije ľudí, ktorí sú ochotní ju konzumovať. Podarilo sa vám aj s virtuálnym putovným Batyskafom získať stálu divácku základňu? Ľudí, ktorí sú s vami ochotní migrovať po rôznych, často aj netradičných priestoroch?
Ivo: Niekedy je v Bratislave aj päť dobrých akcií naraz, na ktoré by človek chcel ísť. Vďačíme za to aj Fondu na podporu umenia, ktorý vytvoril lepšie podmienky pre existenciu umeleckej scény. Preto sa však stáva, že tých „päťsto“ divákov, ktorí chodia na kultúru, sa roztriešti na sedem akcií. Ale myslím si, že je stále možnosť publikum zväčšovať, je to aj otázka osvety, aj keď nikoho nemôžeme nútiť. Nie je to otázka mesiaca, aby sa ľudia naučili chodiť na kultúru.
Andrej: Je to dlhodobý proces, ktorý bude trvať päť až desať rokov. Aj keď je pravda, že ak na akciu príde málo ľudí, vie to byť demotivujúce. Netreba sa však vzdávať, komunita rastie. Keď to porovnám s tým, aká tu bola situácia pred tromi rokmi, je to rozdiel. Nová generácia mladých ľudí sa už neuspokojí s tým, čo im servíruje ako alternatívu napríklad Rádio FM.

Vrcholom celej predchádzajúce sezóny a súčasne zahájením tej novej je festival BATYSKAF 000, ktorý organizujete v Čunovovskej historickej sýpke. Vyberali ste do programu iba z overených vecí, alebo aj tentoraz idete do experimentov?
Andrej: Vyberal som veci, ktoré sa v Bratislave nehrávajú často, alebo sa tu ešte nehrali vôbec. Justyna Banaszczyk z Varšavy si momentálne pre priestor sýpky chystá site-specific. Genot Center je pražské progresívne vydavateľstvo , ktoré je považované za jeden z najúspešnejších kazetových labelov v Európe. Pracujú s konceptami post-digitálna, teda s  internetovými krajinami a s digitálnym trashom. Bude tam aj Jonáš Gruska, ktorí tiež uvedie site-specific projekt. Všetko by malo byť adekvátne priestoru a zároveň odzrkadľovať diskurz vývoja hudobnej scény.
Ivo: Priestor sýpky je v niečom naozaj komorný. Snažil som sa preto vybrať veci, ktoré v ňom dostatočne vyznejú. Od tanečnej performancie Evy Priečkovej, cez audiovizuálne dielo Mira Tótha Tyč, po staršiu inscenáciu Matilda Veroniky Malgot a Lýdie Ondruš. Špecialitou bude live-act reakčná performancia Predkrst vytvorená unikátne pre náš festival. Pôjde o dialóg poľského básnika Szczepana Kopyta s audiovizuálnym zoskupením HrBol, v ktorom pôsobí aj autorova prekladateľka Kristína Karabová.
Andrej: A tu sa obratom vraciame späť k téme komunity. Zmyslom festivalu je okrem iného na krátku chvíľu opäť prebudiť náš „vlastný“ priestor. Očakávam, že keď si niekto príde na festival pozrieť divadlo, tak si vypočuje aj hudobné projekty, a hudobná komunita si zas dopraje divadlo. Bude to také „vice versa“ obohatenie.

Chceli by ste, aby BATYSKAF 000 prerástol do pravidelnej aktivity a práve v netradičnom priestore?
Ivo: Určite áno. Ako sme hovorili: poukazovať na priestory, ktoré majú kultúrny potenciál, ale nemajú kultúrnu funkciu, a skúšať v nich niečo vytvoriť, je jeden z našich cieľov.
Andrej: Ak by sme aj mali opäť vlastný Batyskaf, festival nebudeme robiť v ňom. Považujem za kontraproduktívne robiť festival v priestore, ktorý neponúka ľuďom nejakú pridanú hodnotu. Bol by iba zbytočne zaťažený stigmou toho miesta. Keď ľudia prídu do nového prostredia, majú tendenciu byť omnoho vnímavejší, lebo majú okolo seba veľa nových vnemov a podnetov.

Čo teda môžeme očakávať po festivale, v novej sezóne?
Ivo: Chceme ďalej dávať priestor mladým a progresívnym tvorcom, aby mohli realizovať svoje umelecké myšlienky, vytvárať stabilné podmienky pre tvorbu pod našim kurátorstvom. V divadelnej sekcii sa chceme viac venovať inscenáciám. Jednu vytvorí Soňa Kúdelová, druhú pripraví Eva Priečková a tretiu budem robiť ja.

Nie je to náhodou trochu konflikt záujmov?
Andrej: Aj ja hrávam a vystupujem pod značkou Batyskaf. Nechceme si honiť egá, primárne dávame priestor iným, ale ak sa niečomu venujeme, chceme sa o to podeliť s ostatnými a ja nevidím dôvod na autocenzúru. Cítime sa byť súčasťou tejto komunity. Navyše, z Batyskafu máme najmä tento tvorivý profit. Ak aj na akcii zarobíme nejaké peniaze, venujeme ich do nákupu techniky, ktorú chceme v budúcnosti využiť v tom vysnívanom priestore.

Rubrika: 

Bibliografický záznam:  Juráni, Milo. Chýba nám bod, kam by sa ľudia mohli vracať. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2018. [cit. 16.11.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/884.