Bábkarskí režiséri, pekanový pletenec a trocha kávy

J. Bako a kol: MY___ (foto: R. Dranga)J. Bako a kol: MY___ (foto: R. Dranga)A. de Saint-Exupéry: Malý princ (foto: R. Miko)A. de Saint-Exupéry: Malý princ (foto: R. Miko)H. Ch. Andersen/P. Palik: Palculienka (foto M. Zalibera)H. Ch. Andersen/P. Palik: Palculienka (foto M. Zalibera)

Ak ste srdcom východniar(ka) a dušou teatrologička, viete, že cestu do rodného mesta netreba premrhať a je dobré ju využiť na zastávky v slovenských divadlách. Jazda zo západu na východ kvôli oslave babkinej osemdesiatky môže priniesť aj onakvejšie zážitky ako kávu a pekanový pletenec na diaľničnom odpočívadle v Tekovských Nemciach.

Mimóza citlivá

Prvým predstavením (prvého bábkarského režiséra) bola premiéru inscenácie MY___ v Divadle Lab. Študenti a študentky z Katedry bábkarskej tvorby si za tému absolventskej inscenácie vybrali vzťahy. Paralely hľadali v prírode - vo fotosyntéze, parazitizme či prostredníctvom opisu správania rastliny mimózy citlivej, ktorá na dotyk reaguje stiahnutím listov. Režisér Juraj Bako odvážne využil možnosti Divadla Lab. Úplne zrušil hľadisko a divákov usadil na stoličky, ktoré lemovali nepravidelný hrací priestor. Zblízka sme tak sledovali pokusy Márie Guldanovej, Lucie Hívešovej, Petra Pavlíka a Leony Tešinskej o vyjadrenie abstraktných tém a zároveň ich vlastných skúseností so vzťahmi pomocou postupov výtvarnej performancie. Používali papiere, farby, pečiatky, fólie či samolepiace (tzv. „to do“) lístočky, ktoré neváhali lepiť aj na nohy divákov. Pohybovo neštylizované narábanie s materiálom dopĺňali voľnými prehovormi. Výtvarnú stránku dotvárali kostýmy Júlie Jurinovej. Na prvý pohľad bezpríznakové sivé odevy skrývali v sebe postupne odhaľované prvky – svetielka či zips prišitý v tvare kosoštvorca symbolizujúceho ženské pohlavie.

Tvorivý kolektív pracoval s klišé výrokmi o modeloch vzťahov a očakávaniach rodiny či spoločnosti. Vyjadrovali sa k témam, ako sú: mať deti bez zosobášenia, nezosobášiť sa ani po dlhých rokoch vzťahu, spoločné bývanie nezosobášenej dvojice, prečo ešte nemá pár deti, keď už bola svadba atď. Inscenácia MY___ sa tak stáva dobovým záznamom, zápisom o súčasných vzťahoch, ktorý ponúka skupina mladých ľudí.

Malý princ bez pátosu

Režisérovi Šimonovi Spišákovi by sme mohli pokojne dať prívlastok bábkarský. Okrem iného spolupracuje aj s komunitným Divadlom z Pasáže v Banskej Bystrici, kde aktuálne naštudoval Saint-Exupéryho Malého princa (2016). Priznávam – napriek tomu, že viem, že kritik nesmie byť predpojatý, pri zmienkach o divadelných spracovaniach Malého princa mám vždy veľké obavy (ktoré sa zatiaľ vždy aj naplnili). Od roku 2014, keď sa 70 rokov po úmrtí Saint-Exupéryho uvoľnili na dielo autorské práva, bolo Malých princov v slovenských divadlách viac než dosť. Šimon Spišák je však zvyknutý pracovať bez bázne k predlohe a jeho tvorba je štýlovo nehomogénna. Kombináciou jeho poetiky a hercov z Divadla z Pasáže, ktorí zo svojej prirodzenosti nedokážu pateticky prednášať pasáže z chronicky známej knihy, vznikla adaptácia, ktorú nie je utrpenie sledovať.

Spišák lámal Saint-Exupéryho rozvláčnosť a predvídateľnosť. A to prekračovaním hranice medzi hľadiskom a javiskom či napríklad postupom, pri ktorom dvaja herci scénku nemo hrajú, kým iní dvaja ich s mikrofónmi „dabujú“. Spišák v spolupráci s umeleckou šéfkou divadla Evou Ogurčákovou prirodzene zapracovali (ne)schopnosti jednotlivých hercov do inscenácie. Podarilo sa im zároveň vytvoriť takého Malého princa, ktorý neumára svojou patetickosťou a rúca (moje) tvrdenie, že toto dielo nepatrí na divadelné javisko.

Andersen ako rodinná zábava

V Spišskom divadle v Spišskej Novej Vsi je od roku 2013 interným režisérom Peter Palik, známy najmä ako bábkarský režisér. To však neznamená, že by si nevedel poradiť v činohernom divadle. Práve naopak, je často vynaliezavý a imaginatívny aj bez použitia bábok. Na svojej domovskej scéne naštudoval na začiatku roka rozprávku Palculienka. Jeho dramatizácia príbehu Hansa Christiana Andersena (tak ako aj celá inscenácia) je nasiaknutá humorom, ktorý je jedným zo znakov Palikovej poetiky. Ide o drobnosti a slovné hry (Žaba prinesie Palculienke šaty značky Dolče a Žabana; Mucha svoje poletovanie z exkrementu na exkrement pomenuje, že „je v podstate degustátor“), ale aj o poňatie jednotlivých postáv. Adam Herich ponúka vtipnú kreáciu Chrústa, ktorý má základy ruskej baletnej školy a pateticky prednáša Palculienke známe piesňové texty. Ich pôvod prezrádza jeho veta, že pohľad na ňu ho napĺňa elánom.

Nápadité sú i prestavby, ktoré realizujú Mravce - kostýmovaní herci, ktorí práve nemajú výstup, zabezpečia zmenu scény ako súčasť deja. Proporcie sveta Palculienky a drobných živočíchov, ktorých stretne, nastavil režisér hneď v úvode, keď sa Palculienka zrodí v kvete v nadrozmernom kvetináči. Estetické kvality má inscenácia aj vďaka kostýmom Elisabeth Wittgruber. Hoci používa prvotné charakterizačné znaky jednotlivých postáv (krt má slabý zrak, žaba je nepríťažlivo zelená a pod.), vyhla sa popisnosti a infantilnosti. Atmosféru jednotlivých stretnutí Palculienky výborne modeluje aj hudba Martina Geišberga. Otázna je len prítomnosť piesní v druhej polovici inscenácie, ktoré dej neposúvajú a degradujú dovtedy dobre nastavené tempo.

Palculienka je rozprávka, ktorá svojimi kvalitami patrí k tomu najlepšiemu divadlu pre deti, ktoré sa v aktuálnej sezóne dá na Slovensku vidieť. A návštevu divadla si určite budú pochvaľovať aj rodičia.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Dzadíková, Lenka. Bábkarskí režiséri, pekanový pletenec a trocha kávy. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2017. [cit. 20.10.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/705.