MLOKi
DS DRIM pri ZUŠ J. Rosinského: Za veľkým zošitom festival (foto R. Dranga)
DS DRIM pri ZUŠ J. Rosinského: Za veľkým zošitom festival (foto R. Dranga)

Predtým ako začnú oslavy

Väčšina pozornosti sa už dnes sústreďuje na budúcoročné oslavy storočnice profesionálneho slovenského divadla, no to je v našom kontexte neodmysliteľne prepojené s ochotníckou scénou. Túto spätosť potvrdil aj piaty ročník festivalu Ochotníci prebiehajúci v bratislavskej A4-ke. Program tento rok zahŕňal spolupráce ochotníkov s profesionálnymi režisérmi, inscenačné tímy bez režiséra či produkcie tvorcov, ktorí síce spolupracujú s profesionálnym divadlom, no zvyčajne sa venujú mimo-javiskovým profesiám.

Prehliadky ochotníckeho divadla sa zväčša koncentrujú mimo hlavného mesta a zastrešuje ich prevažne Národné osvetové centrum, ktoré minulý rok založilo aj multižánrový festival neprofesionálneho umenia TvorBA. Mimo tejto štruktúry stoja Ochotníci. Bratislavský festival prezentuje vlastný dramaturgický výber diel, ktoré sa v postupových prehliadkach organizovaných NOC-kou dostali do krajských kôl alebo celoštátnej súťaže. V slovenskom divadle tak vytvára špeciálny priestor pre vnímanie a reflexiu ochotníckych inscenácií mimo súťažných rámcov.

Divadelný súbor DRIM z Nitry bol tento rok jediným detským zoskupením v programe. Pod vedením Marice Šiškovej inscenoval literárne dielo Veľký zošit, ktoré má na profesionálnej scéne istú úspešnú tradíciu aj na profesionálnej scéne (napr. v nitrianskom Divadle Andreja Bagara). Román od Agoty Kristof zobrazuje, akým spôsobom počas vojny preniká násilie do všedných životov a aj do detskej mysle. Súboru sa v inscenácii Za veľkým zošitom podarilo preniesť nehmatateľnú čitateľskú skúsenosť z knihy priamo na scénu. Detskí herci a herečky rozohrávajú kľúčové situácie. Vybrali si najmä tie najextrémnejšie obrazy a pri ich inscenovaní vystupujú z postáv. Následne sa akoby zdráhajú odohrať danú scénu, no zvyšok kolektívu ich donúti pokračovať. Sledovať, ako proti svojej vôli do seba búchajú palicami alebo musia znázorňovať erotické konanie, je miestami náročné. Ako diváčka som zažívala rovnaký pocit zdesenia či až odporu ako pri čítaní knihy, kde sa ústredné postavy malých chlapcov taktiež chovajú násilnícky a potláčaním emočného prežívania sa zoceľujú proti krutosti okolitého sveta. Súboru sa podarilo herecky neprehrávať či zbytočne dramaticky neprežívať extrémne emócie, ale vecne, až s kamennou tvárou, odohrať jednotlivé situácie. To docielili zachovaním epického charakteru dramatizácie – nie iba rozohrávaním situácií, ale aj komentovaním diania na scéne. Rovnako prácou s objektami, ktoré prirodzene rozpohybovali ich repliky a konanie na javisku. Scéna, ktorá bola zaprataná rôznymi ošumelými predmetmi, evokovala apokalyptické smetisko. Herci si niektoré z nich postupne vyťahovali a počas výstupov s nimi aktívne pracovali. Predmety slúžili ako prostriedok pre znakové vykreslenie ich charakterov, vzťahov alebo prostredia. Inscenácia tak spájala vecné komentovanie krutosti s kreatívnou umeleckou symbolikou.

Hru čerstvého držiteľa Nobelovej ceny Petra Handkeho Podzemné blues uviedol na festivale súbor Homo Fuge z Púchova. Inscenácia stála najmä na detailne prepracovanom hereckom prejave Michala Vidana, ktorý dokázal návalom monologického textu dodať dynamiku, trefne vypointovať jednotlivé myšlienky a najmä pri rýchlom tempe reči zrozumiteľne artikulovať (čo dnes naozaj nie je samozrejmosť). Festivalové predstavenie navyše odohral ako monodrámu, keďže sa ho nemohla zúčastniť jeho herecká kolegyňa Lucia Panáčková. Vidan sa v priestore dostával do rôznych statických pozícií, z ktorých prednášal myšlienky buď formou vnútorného monológu či kázne, alebo ich hovoril priamo do očí divákom, ktorí sedeli v jeho tesnej blízkosti. Samotný text obsahuje zvláštnu poetickosť, ktorá v pozadí agresívnych slovných útokov ukrýva metafory, živé slovné obrazy a neprvoplánové opisy. Zároveň tak vzniká istá hra – čakáte, kedy sa na vás herec otočí a čo vám vykričí. Pýtate sa, či sa vás to dotkne, aj keď to, čo vám vyčíta, nie je pravda. Za spŕškou nenávistných viet sa ale objavujú aj jeho skryté pocity zo seba samého. Nenávidí ostatných, pretože sa cíti opustený a nepotrebný. Vraj hľadá vo svete krásu a my, ostatní odporní ľudia, iba zacláňame vo výhľade. Tým, že sa Divoká žena (Panáčková) na javisku v tomto predstavení neobjavila a bola použitá iba nahrávka jej hlasu, strácala sa aj spätná väzba Divokému mužovi (a, ako píšu v anotácii, jeho zrkadlo). Festivalové spracovanie akcentovalo najmä vnímanie tej roviny diela, ktorá prezentuje text ako formu myšlienok v hlave niekoho cudzieho, kto sedí vedľa vás v električke. Inscenácia tak pôsobila ako náhľad do pozadia extrémizmu, pri ktorom často nevieme, kde sa v bežné dni ukrýva.

Divadelný súbor Nepíšte si výpoveď z Považskej Bystrice si ako predlohu k inscenácii zvolil taliansky film Úplní cudzinci. Skupina priateľov sa stretne pri večeri a rozhodne sa, že každý telefonát alebo prichádzajúca textová správa sa zverejní celej spoločnsoti. Text sa môže zdať ako ľahko adaptovateľný pre divadlo, keďže je situovaný výhradne do priestoru jedného bytu a všetky konflikty vznikajú len na základe zatajovania a odkrývania tajomstiev postáv. Ide však o konverzačnú drámu, ktorá môže byť pre amatérsky súbor priveľkým sústom. Text si totiž vyžaduje vyspelé herecké osobnosti, ktoré dokážu obsiahnuť nuansy jednotlivých charakterov, udržať dynamiku a napätie komorne situovaného príbehu a pritom neprehrávať. Aj keď zneli niektoré repliky veľmi „papierovo“ a herci sa snažili výrazne mimicky reagovať na každý jeden podnet, tvorivému tímu sa podarilo na javisko preniesť prirodzenú atmosféru stretnutia blízkych kamarátov.

Festival Ochotníci opäť predstavil reprezentatívnu vzorku tejto slovenskej scény. Organizátori sa pokúsili viac zamerať na podporu rozvoja tvorby samotných účinkujúcich a namiesto súhrnnej diskusie bol súčasťou programu tvorivý workshop. Piaty ročník však najmä potvrdil, že ochotnícke divadlo neznamená recitovanie textu na javisku, absenciu interpretácie či klišéovité divadelné postupy. Práve naopak, a darí sa im to vďaka dobre zvolenej textovej predlohe a jej scénickému spracovaniu so zreteľným inscenačným zámerom.