Lenka DzadíkováBratislavské bábkové divadlo už dlhodobo pôsobí v náhradných priestoroch a ukončenie tohto stavu je v nedohľadne. Napriek nevyhovujúcim podmienkam divadlo ponúka pôsobivé inscenácie pre širokú vekovú škálu divákov a zo zahraničných festivalov odchádza vždy aj s cenou. Inscenácia Príbehy stien bola súčasťou festivalu Divadelná Nitra 2019, na ktorom sa za 28 rokov dostalo slovenské bábkové divadlo do hlavného programu len druhýkrát. BBD doslova akcelerovalo po príchode novej umeleckej šéfky Kataríny Aulitisovej.
V sezóne 2017/2018 ste sa stali umeleckou šéfkou Bratislavského bábkového divadla. V roku 1990 ste z tohto súboru spolu s manželom Ľubomírom Piktorom odišli a založili ste Divadlo PIKI, ktoré je dnes už fenoménom. Aký bol návrat do BBD po 27 rokoch?
Tridsať rokov som fungovala v nezávislom prostredí a mala som pocit, že to bolo to najlepšie, čo ma mohlo v pracovnej sfére postretnúť. Okrem množstva pozitívnych skúseností a nenahraditeľného pocitu tvorivej slobody som citlivo vnímala aj kontrast a nerovnoprávnosť medzi štatutárnymi a nezávislými subjektmi. Preto som prechod z jedného pólu na druhý chápala ako zradu samej seba. Najskôr som sa teda musela vyrovnať sama so sebou. V momente, keď som sa rozhodla, nastúpil pragmatizmus a veľký rešpekt, a to bol začiatok v BBD.
Bol to veľký šok, zmestiť sa do pravidiel a určitých obmedzení, ktoré má zriaďovaná inštitúcia?
Desať rokov som externe spolupracovala so Slovenskou televíziou. Myslím si, že celkom dobre poznám pravidlá aj obmedzenia štátnej inštitúcie, takže šok to nebol. Očakávala som to.
Aké má zriaďované divadlo výhody oproti nezávislému?
Výhody sú jednoznačné: priestor, financie, ľudia. Vyzerá to komfortne, ideálny stav na tvorbu. Nezávislé zoskupenia tento „luxus“ nemajú. Možno by sa však mohla otázka otočiť: Aké má zriaďované divadlo nevýhody oproti nezávislému? Neštátne divadlá vznikajú zdola – dá sa dokopy skupina umelecky a hodnotovo podobných ľudí, ktorí sa chcú stretávať, vzájomne inšpirovať a spoločne tvoriť. Naopak zriaďované divadlá vznikajú zhora – riaditeľ a umelecký šéf vyberajú do umeleckého súboru hercov, ktorí nemusia mať vôbec nič spoločné a možno by sa ani nikdy nestretli, keby ich osud nedal dokopy. V lepšom prípade je táto rôznorodosť pozitívna a časom vzniknú ľudské aj tvorivé prepojenia. V horšom sa tvorba v zriaďovaných divadlách stáva len rutinnou prácou, akousi povinnou jazdou, nevyhnutnou na zabezpečenie základného živobytia.
Ešte v roku 2010 bolo BBD v úplnom závoze. Výber inscenovaných titulov i hosťujúcich režisérov a režisérok sa sčasti zlepšil po príchode dramaturgičky Kataríny Jánošovej od sezóny 2011/2012. Pod vaším vedením však možno hovoriť o väčších ambíciách a prerode. S akými plánmi ste na post umeleckej šéfky vstupovali? Sú aj také, ktoré ste už vzdali?
Plánov bolo veľa, všetky sú spísané v „Strategickom pláne rozvoja BBD“. Napríklad pružná a kreatívna dramaturgia, búranie stereotypov a prekročenie hranice vnímania bábkového divadla ako umenia výlučne pre deti, zároveň nadviazanie na progresívne svetové trendy, fúzia žánrov, kombinácia rôznorodých poetík, spolupráca s výraznými umeleckými osobnosťami a podpora mladých umelcov, ale aj podpora kreativity a osobnej iniciatívy členov umeleckého súboru. Medzi ďalšími bodmi bolo prehĺbenie dialógu s verejnosťou a s tým súvisiaca realizácia mimodivadelných aktivít, nadviazanie nových vzťahov a spolupráce s divadlami doma aj v zahraničí, intenzívna účasť na medzinárodných festivaloch, ale aj reštrukturalizácia umeleckého súboru a techniky, údernejší marketing a PR, vizuálna zmena identity divadla… Niektoré plány sa podarilo zrealizovať, niektoré potrebujú viac času a jeden, pomerne zásadný, sme nútení presunúť na neurčito – ukončenie rekonštrukcie, teda teraz už kompletne novej stavby divadla.
BBD existuje v provizórnych podmienkach vlastne celé desaťročia. V súčasnosti hrávate v náhradných priestoroch na Škultétyho ulici. Má divadlo v tomto smere nádej na zlepšenie?
Je to ako jazda v starom autobuse po poľnej ceste – veľa prekážok, občas jama, sem-tam porucha a nútené státie, niekedy omylom zlý smer… A cieľ v nedohľadne.
V súčasnosti má BBD jasné línie tvorby pre deti, mládež i dospelých. Majú aj tí, ktorí už nie sú deťmi, záujem o vaše inscenácie? Alebo je stále veľmi ťažké prelomiť stereotyp o bábkovom divadle ako výlučne určenom deťom?
Áno, je to ťažké prelomiť. Zvlášť, keď sa BBD za roky svojej existencie etablovalo ako divadlo pre najmenších s predovšetkým komerčným repertoárom. Posun k tvorbe pre mládež naštartovala dramaturgička Katka Jánošová a pokračujeme v ňom aj teraz, s dramaturgom Peťom Galdíkom. Dostať do bábkového divadla bežného dospelého diváka je takmer nemožné. Darí sa nám však, vďaka veľkému nasadeniu našej novej prevádzkovej tajomníčky Katky Fridrichovej, získavať si druhý stupeň základných škôl a stredné školy.
Posledné sezóny u vás hosťovalo mnoho zaujímavých umelcov a umelkýň – Matija Solce, Jakub Maksymov, Gejza Dezorz, Júlia Rázusová, Šimon Spišák, Daša Krištofovičová, Martin Geišberg, tvorcovia a tvorkyne z nezávislých divadiel Buchty a loutky a Odivo. Aký je kľúč na výber hosťujúcich režisérov a režisérok?
Zdá sa mi osviežujúce, keď je v divadle „pohyb“ a mixujú sa rôznorodé poetiky. Špeciálny kľúč na výber nemám. Páči sa mi však, keď režiséri pristupujú ku každej novej veci originálne, skúšajú nové formy, nezvyklé postupy, vyberajú si zložitejšie témy a neboja sa riskovať. Naopak, vyhýbam sa „ľúbivým“ a rutinným projektom.
S Divadlom PIKI ste sa roky zúčastňovali veľkého množstva festivalov na celom svete, videli ste teda mnohorakú bábkarskú tvorbu. Aj s týmito skúsenosťami – ako vo všeobecnosti hodnotíte slovenské bábkové divadlo?
Nerada by som niečo hodnotila. Môžem len zdieľať svoj osobný pocit. Sme malý bábkarský priestor, každý tu každého pozná. Ale aj na tejto malej ploche sa objavilo niekoľko výrazných tvorcov a rozličných poetík. Vo všeobecnosti však máme všetci niečo spoločné. Robíme divadlo akosi vážnejšie ako napríklad naši kolegovia v Čechách. Ťažisko často nemáme na tradícii, ale na experimentovaní a hľadaní nových foriem. Vidím to už v škole, keď sledujem prácu našich študentov. Nie vždy to dopadne úspešne, ale možno nás to posúva ďalej. Som veľkým priaznivcom nezvyčajných a objavných spôsobov umeleckého prejavu, avšak musí byť za nimi cítiť poctivé a dobre zvládnuté remeslo a autentické komediantstvo. To je dnes už veľká vzácnosť, ktorá slovenským bábkarom často chýba.
Spomenuli ste študentov z Katedry bábkarskej tvorby na VŠMU, kde učíte od roku 2012. Aké skúsenosti majú s bábkovým divadlom, keď prichádzajú na školu, a s akými vyhliadkami zo školy odchádzajú?
Ešte pred pár rokmi sa k nám hlásili adepti, ktorí nemali žiadne skúsenosti a chápali bábkové divadlo prvoplánovo ako „infantilno-vzdelávací“ divadelný druh. Medzi uchádzačmi boli tiež neúspešní kandidáti na činoherné herectvo alebo réžiu. Po tom, ako časť našich absolventov začala učiť na základných umeleckých školách alebo viesť divadelné krúžky, sa situácia mimoriadne zlepšila. V uchádzačoch o bábkoherectvo spoznávame svojich absolventov a je to pohľad mimoriadne príjemný.
