MLOKi
Architecture_Festival d´Avignon (foto Ch. R. de Lage)
Architecture_Festival d´Avignon (foto Ch. R. de Lage)

Vyčerpaný Avignon

Pre mnohých Francúzov, ale aj zahraničných divadelných nadšencov, patrí Avignonský festival k najväčším slávnostiam divadla v roku. V poslednom období však stráca punc podujatia, na ktorom sa jedno za druhým striedajú legendárne predstavenia a tvorí história. Hoci záverečné bilancovanie 73. ročníka Avignonského festivalu ukázalo rekordnú návštevnosť – sály naplnené na 95,5 % –, voči jeho programu opakovane zazneli viaceré výhrady. Napríklad redaktorka denníka Le Monde Fabienne Darge proklamovala (a nebola sama), že program bol presýtený politickými a sociologickými témami a chýbali mu veľké umelecké gestá. Kým zvyšok Európy (najmä v nemeckej jazykovej oblasti) baží po angažovanom divadle a často dokáže odpustiť formálne nedostatky popri „dôležitej“ téme, francúzski kultúrni publicisti túžia po návrate ozajstného Divadla.

Cour d´honneur a nevyužitá príležitosť

A tak na riaditeľa festivalu Oliviera Py padli výčitky, že tohoročný program, ktorý po vlaňajšom skúmaní inakosti rodových a sexuálnych identít reagoval na migračnú krízu leitmotívom „odyseí“, priniesol mnoho pochybností a otázok. Témou jednej z polemík bola aj debata o otváracej inscenácii Architecture Pascala Ramberta. Výsada obsadiť slávny priestor Cour d´honneur (Čestná dvorana) Pápežského paláca je zároveň veľkým záväzkom spojeným s obrovskými očakávaniami. Autor a režisér v jednej osobe svoju inscenáciu postavil na francúzskej hereckej špičke a menách ako Emmanuelle Béart, Stanislas Nordey či Denis Podalydès. Ani to však neudržalo záujem diváctva a kritiky, sťažujúcich sa na pridlhé predstavenie. Pre svoj výrazne epický charakter a filozofujúce pasáže bolo predstavenie náročné na pozornosť, hoci práve sila jazyka je to, čo Francúzi v divadle oceňujú. Naratív elitnej rodiny intelektuálov, polyhistorov, umelcov a inak všestranne úspešných osobností, ktoré nedokázali zabrániť vojnovej skaze Európy ani vlastnému úpadku, v sofistikovaných dialógoch odhaľuje impotenciu intelektu zoči-voči animozite postavenej na strachu, agresivite či telesnej vášni. Obraz odťažitého sveta tejto modelovej society však zrejme nebol presvedčivým odrazom toho, čo dnes Francúzi riešia – žltými vestami počnúc a protestmi proti dôchodkovej reforme končiac.

O čosi presvedčivejšie v priestore Cour d´honneur rezonovala tanečná inscenácia renomovaného choreografa Akrama Khana Outwitting the Devil. Prostredníctvom šiestich tanečníkov, ktorí majú rôzne korene a zázemie, vytvoril choreografiu postavenú na rituálnosti, spirituálnu atmosféru mali umocniť dymové efekty i zvolené prostriedky, pohyb často animálny, archetypálny. Videli sme v nej človeka v apokalyptickej situácii, zneužívajúceho prírodné bohatstvo i niekdajšie kolónie, ktorý zničil životné prostredie, vystaval obrovské mestá (na ne poukazovali kamenné štruktúry na javisku) a pokúša sa „prekabátiť čerta“ či „hrať sa na Boha“. Hoci som sa nevyhla dojmu istého kalkulu a umelosti celého zámeru, pohybové schopnosti tanečníkov i prostredie nádvoria urobili svoje pre želanú efektnosť inscenácie.  

Divadelnosť tela i ducha

Kým Khanova inscenácia pôsobila ako spoločenské gesto, britský choreograf Wayne McGregor vo svojej Autobiography maximálne sústredil pozornosť na samotný tanec a telo ako jeho nástroj i „úložisko“. Hoci medzi jednotlivými sólami a skupinovými choreografiami sa črtal náznak konceptu, podľa ktorého každá z 23 choreografických sekvencií mala zastupovať jeden chromozómový pár v snahe zistiť, či je tanec naprogramovaný a zaznamenaný v ľudskej DNA, v konečnom dôsledku to bolo vlastne nedôležité. Lartpourlartistický pôžitok z pozorovania dynamického, technicky náročného a presného pohybu tiel vo veľmi fyzickej choreografii (bohatej na skoky, šnúry či výkopy) bol silný aj bez toho, aby sa v inscenácii odhalila akákoľvek výpoveď o svete. Jediným partnerom tanečníkov i scénickým prvkom bol sofistikovaný svetelný dizajn, ktorý podčiarkol aj výtvarnosť tela ako pohyblivého exponátu, na ktorý treba upriamiť pozornosť.  

Na vizuálnej mágii svetla, farieb a scénických efektov, ale aj na bláznivých kostýmoch a timburtonovskej atmosfére bola zas postavená inscenácia Lewis vs. Alice podľa Carollovho kultového príbehu. Režisérka Macha Makaieff, podobne ako McGregor, formu nadradila nad zásadnú výpoveď. Kľúčom k inscenácii bol svet fantázie Charlesa Dodgsona, nositeľa pseudonymu Lewis Caroll. Jeho fantazmagorické univerzum plné čudáckych postavičiek a jazyk plný nonsensu vytváral v inscenácii paralely so skutočnosťami Dodgsonovho života. Pomedzi fascinujúci svet nezmyselnosti tak presvitali jeho vlastné traumy, komplexy, ale aj ľúbostné vášne. Nič to však nemení na tom, že Lewis vs. Alice bola predovšetkým ohromná „podívaná“ plná režijných a výtvarných nápadov.

Umenie ako dávny priestor slobody prejavu

Viaceré zahraničné produkcie druhého festivalového týždňa spájal fakt, že pochádzajú z krajiny dodnes fungujúcej v istej forme totalitného zriadenia či diktatúry. Čínska inscenácia La maison de thé (Čajovňa) v réžii Meng Jinguiho hosťovala už na rôznych miestach Európy ako senzácia súčasného čínskeho divadla. Na druhej strane inscenácia hry o „malých ľuďoch v Pekingu“ bola neľahko uchopiteľnou zmesou historických faktov a okolností čínskych dejín v obale scénických efektov „západnej“ tradície, spektakulárnej scénografickej konštrukcie a hereckej expresivity. Vzhľadom na lokálny kontext môžeme dedukovať, že išlo o odvážny a zásadný čin, na druhej strane „západný“ dizajn ochudobnil avignonského diváka o inú umeleckú skúsenosť a ukázal mu niečo, čo už dávno poznal. Dôležitým prvkom však bol motív cenzúry a umlčiavania obyvateľstva v Maovej Číne, ktoré pokračujú v rôznych podobách dodnes.

Tento motív sa v dvoch rôznych líniách opätovne vrátil aj prostredníctvom inscenácie Outside Kirilla Serebrennikova. Tá vznikla v období režisérovho väznenia, ktoré mnohí považujú za politické a zmanipulované. Inscenácia reprodukuje obrazy zo života čínskeho fotografa Ren Hanga a zároveň prostredníctvom hercov „oživuje“ jeho fotografie, ale aj poéziu, v ktorých umelec prezentuje nahotu a telesnosť ako priestor slobody. Pre homoerotický obsah, genderové témy a pornografickú estetiku bol ich autor niekoľkokrát väznený, trpel depresiami a krátko pred nadviazaním spolupráce so Serebrennikovom spáchal samovraždu.

My heart is in Havana

Vrcholným zážitkom môjho tohtoročného Avignonu bola inscenácia Rimini Protokoll Granma. Les trombones de la Havane, uvádzaná pod holým nebom na nádvorí Kláštora Karmelitánok. Ako iné produkcie zoskupenia, aj Granma vychádza z autentických zážitkov tzv. expertov všedného dňa, v tomto prípade štyroch kubánskych mladých ľudí, ktorí sa cez príbehy svojich predkov snažia pochopiť vlastnú súčasnú situáciu. Každý z nich má iné zázemie, jeden je vnukom pravej ruky Fidela Castra, iná vnučkou bojovníka proti socialistickému režimu. Kubánsku revolúciu tu vidíme očami štyroch ľudí, ktorí k minulosti i súčasnosti zaujímajú rôzne, kritické i obdivné postoje, a tak si uvedomujeme, aké nejednoznačné a v oficiálnych naratívoch často skreslené sú historické udalosti a ich následky.

Napriek istej osobnej rezonancii s kubánskym prostredím, napriek estetickému pôžitku zo zhmotnených obrazov z Hangových fotografií či ohromeniu pôsobivým mechanizmom atrakcií a javiskovej mágie v Makaieffovej inscenácii sa však ani mne, zhodne s kritikmi tohto festivalového ročníka, nepodarilo zažiť divadlo s veľkým D. Azda aj pod tlakom kritiky alebo pre vlastný pocit vyčerpania Olivier Py po šiestich rokoch na čele festivalu vyhlásil, že sa s podujatím rozlúči po jeho 95. ročníku, v roku 2021. Isté je, že pod jeho vedením sa festivalový program uplynulých rokov politicky vyhranil, pritiahol divadelníkov z Ázie či Afriky, nastolil zásadné spoločenské témy. Možno však po tejto vlne potrebuje nabrať nový dych, absorbovať iné impulzy. Či sa to podarí po odchode Oliviera Py, alebo je problém kdesi inde, ukáže až čas. 

Projekt medzinárodných mobilít redakcie MLOKi z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Martina Mašlárová

Absolvovala tri stupne štúdia na Katedre divadelných štúdií, kde teraz pôsobí ako pedagogička. Na Divadelnej fakulte tiež zastáva funkciu prodekanky pre štúdium. V minulosti dosť dlho pôsobila ako redaktorka, kratšie ako šéfredaktorka časopisu kød – konkrétne o divadle. Napísala všeličo všelikam, okrem kød-u a „do mlokov“ aj do Monitoringu divadiel, Javiska, Loutkářa, SAD-u, SME Národné a i. Chvíľu bola dramaturgičkou v Divadle Andreja Bagara v Nitre, teraz je teatrologičkou a dramaturgičkou na voľnej nohe, spolupracuje najmä s režisérom Matúšom Bachyncom. Má na konte aj pár odborných štúdií, 1/3 publikácie o ochotníckom divadle a jeden preklad knihy Ako písať o divadle, ktorú vydala spolu s Mlokmi. „Ako písať o divadle“ je jej výskumná téma, okrem toho sa zaoberá queer divadlom, má rada zahraničné festivaly a vo všeobecnosti rada cestuje. Jej snom je byť polyglotka a naštíviť Polynéziu.